Keď mladej sestričke zomrel otec na covid, ona bola na vlastnom oddelení napojená na pľúcnu ventiláciu. Ľudmila bojovala o svoj život s covidom dvakrát

Ľudmila má 32 rokov a pôsobí ako sestra na Klinike úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice.  Covid ju pripútal na to najťažšie lôžko, na umelú pľúcnu ventiláciu, presne pred rokom. Vo svojej nemocnici, aj na svojom vlastnom pracovisku  strávila ako pacienta skoro 6 týždňov. Mladosť, vitalita, energia, ktorá z nej srší a pomoc sestry a vlastných kolegov ju postavili na nohy. Do práce sa vrátila po takmer ôsmich mesiacoch. Následky covidu stále pociťuje. Menej na pľúcach, o to viac na krehkej ženskej duši. Bojuje tak s covidom dvakrát.

Mamka ich opustila pred 11 rokmi, skvelí súrodenci si navzájom pomáhali, keď im covid pred rokom obrátil život naruby.  „Otec zomrel na covid vo februári 2021. Nevedela som o tom, v tom čase som bojovala o svoj vlastný život na áre (OAIM) v UNLP.  Dozvedela som sa to až po prepustení do domácej liečby,“ začína svoje rozprávanie Ľudmila.

V zime 2020/21 pracovala  na klinike na Rastislavovej ulici, ktorá už bola reprofilizovaná na covidové pracovisko. „Keď som sa začínala cítiť zle,  kolegyne mi spravili AG test, ten mi vyšiel negatívny, tak som si spočiatku nemyslela, že mám covid. Ostala som normálne v domácej liečbe.“ Príznaky, ktoré   pociťovala, boli podobné ako pri inom respiračnom ochorení.  „A potom sa mi už začínajú myšlienky, spomienky strácať. Ani neviem, v ktorý deň som prišla na hospitalizáciu do nemocnice.“ 

Keď sa svet začne rúcať

Vysoké horúčky sa snažila riešiť sama, tak ako bola zvyknutá. Pridal sa však kašeľ, ktorý sa zintenzívňoval, preto sa po konzultácii s kolegami rozhodla ísť na covidovú ambulanciu, kde jej diagnostikovali vážny obojstranný zápal pľúc a mala aj pozitívny test na covid. „Okamžite ma  hospitalizovali. Tak som skončila na vlastnej klinike, kde som pracovala, ale tentoraz ako covidová pacientka. Ešte si pamätám na prvú noc, ale potom už len útržky spomienok.“

Pamätá si, že ju kolegovia napojili na high flow, vysokoprietokový kyslíkový prístroj, ktorý si nevyžaduje intubovanie, ide o neinvazívny šetrnejší prísun kyslíka. „Potom si veľmi hmlisto pamätám na pána primára z Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) MUDr. Jána Michlíka, ktorý mi vravel, že už je vhodný čas na umelú pľúcnu ventiláciu, že už som veľmi vyčerpaná.  Súhlasila som s tým, ako sestra viem, o čo ide, takže moja odpoveď bola áno. Ale ako pacientka som netušila, čo zažijem napojená na prístroje,“ vysvetľuje Ľudmila. 

V umelom spánku

Rôzni ľudia reagujú na umelú pľúcnu ventiláciu rôzne. „Viem, že niektorí vravia, že mali pekné sny, ale ja si pamätám len na nočné mory. A verila som im a myslela som si, že to je skutočnosť,“ hovorí Ľudmila. „Tie nočné mory akoby boli podvedome spájané s realitou, veľmi ma trápili. Pacienti, ktorí sa preberajú na áre, sa stávajú nepríjemnými, nepokojnými až agresívnymi, ale dnes už viem, že to nie je o tom, že sú takí, žeby chceli ujsť, ale že niečo ťažké prežívajú hlboko v podvedomí, bojujú s  tými svojimi snami.“

Napojenie pacienta na umelú pľúcnu ventiláciu (UPV), intubovanie, zavedenie kanyly patrí medzi najnáročnejšie výkony, ktoré realizujú špecialisti, anestéziológovia. „Je to proces, ktorý pomôže zachrániť život. V prípade covidu, keď zlyhávajú pľúca a za človeka musí dýchať prístroj, je to mimoriadne dôležitý nástroj liečby. Ale napojenie na UPV spolu s medikamentóznou liečbou  môže mať aj iné sprievodné javy. Nie je to pokojný spánok na niekoľko týždňov, ako sa mnohí možno mylne domnievajú.  Je to náročný proces pre celý organizmus,“ vysvetľuje Ján Michlík. „Preto my na našom OAIM (áro – hovorovo) nedokážeme pochopiť, prečo sa ľudia nenechali očkovať. Pred rokom naši pacienti nemali takú možnosť. Bojovali sme o každého jedného a podarilo sa nám 70% pacientov vďaka napojeniu na UPV zachrániť. Tí, ktorí končia na umelej pľúcnej ventilácii teraz, tam však vôbec nemuseli byť,“ dodáva Michlík. 

Medzi realitou a nočnými morami

Čas pre pacienta na áre neexistuje. „Moje prvé spomienky sú na to,  že som sa nemohla pohnúť. Prvá moja otázka bola prečo. Spravila som niečo? Veď ja nemôžem dýchať. Až potom pochopíte, že to má zmysel,“ vysvetľuje svoje pocity Ľudmila. „Nepamätám si tváre, hoci teraz už približne viem asi, kto to bol. Žena s čiernymi okuliarmi – to je prvé, čo si pamätám, keď ma postupne začali prebúdzať. Ona mi uvoľnila fixované ruky a uložila ma nabok. Vtedy sa mi uľavilo.“ Ale potom ju ohlušil aj krik personálu, pravdepodobne sa pokúšala posadiť na lôžku, čím si mohla veľmi ublížiť.

Najväčší boj začal pri prebúdzaní. „Strašne ma ničilo, že som mala  fixované ruky a nohy, bolo to veľmi náročné na psychiku. Už som si vtedy uvedomovala, že som v nemocnici, na áre, na UPV, po covide. Už som vedela, že som v dobrých rukách. Ale stále sa mi do toho plietli nočné mory.“ Počúvala sestričky, keď sa bavili o tom, aké je počasie, či pod vrstvou snehu nájdu svoje auta pri ceste domov z práce.

Boj o život druhý krát

Najskôr musíte poraziť COVID a potom samého seba pri prebúdzaní sa z umelej pľúcnej ventilácie. Práve tu si Ľudka prešla doslova peklom, z ktorého sa dodnes spamätáva. „Vedela som, že kanyla, tracheostómia, napichnutá žila, hrudné drenáže  –  že si to nesmiem chytať, aby som si neublížila. Tak ako to my vysvetľujeme pacientom, že je to pre ich dobro, že si to nesmú chytať, lebo si môžu ublížiť a zabiť sa. Hoci to ako sestra všetko ovládam a chápem, zrazu som sa pristihla, že si držím tracheostómiu, alebo kanylu …. sestričky kričali,  aby som to nerobila….  Viete, že je to zlé, že to nesmiete  robiť, ale v sekunde sa pristihnete, že to robíte. To ma veľmi rozčuľovalo, prečo to vlastne robím. Bolo mi ľúto sestier, že na mňa musia dávať pozor.“

„Je to presne tak,“ opisuje primár Michlík. „Keď máme mimoriadne nepokojného pacienta, aj fixácia  končatín je nutná. Pacient na umelej pľúcnej ventilácii je uspatý kombináciou liekov, keď ich začíname budiť, znižujú sa dávky liekov. Je typické, že sa u nich začnú tzv. abstinenčné príznaky, vysoký tlak, pohyblivosť, je to kritické obdobie a aby tie prejavy neboli také kritické, tlmíme ich inými liekmi. V niektorých prípadoch to však nestačí, najmä ak sú extrémne nepokojní, ak sa u nich prejavuje motorický nepokoj, alebo je riziko, že sa im môže zhoršiť zdravotný stav. V takej situácii by si skutočne mohli ublížiť, pre ich bezpečnosť ich fixujeme.“

Obrovská pomoc kolegov

V procese liečby sú mimoriadne dôležití. „Doslova nepostrádateľní,“ vraví Ľudka.  Reč je o rehabilitačných pracovníkoch. „Jednak preto, že človeka učia znovu dýchať. Ale sú zároveň nesmiernou psychickou oporou. Staral sa o mňa Jakub, už som na tom áre čakala, kedy príde, aby ma rozveselil. Vtedy zrazu všetko začne dávať zmysel. Bez rehabilitačných pracovníkov by to nešlo.“

V domácej liečbe jej pomáhala sestra, ktorá je tiež zdravotnou sestrou. Nastavila Ľudmile presný režim, program, spánok, aby mala naplnený deň a začala postupne aktívne samostatne fungovať. „Človek sa učí chodiť, prvé dva dni som mala podporný prístroj, ale čo najskôr sme ho odstavili. Začala som chodiť pomaličky, trasľavo. A potom aj sama. Postupne sme pridávali chôdzu, začali sme chodiť na prechádzky každý deň. Najskôr 100 krokov, potom 200, rovinka, potom malý kopček.“

Do mesiaca a pol vysadila lieky, ktoré pôsobili aj na psychiku. Odporúča každému riešiť aj postcovidové stavy a nebáť sa vyhľadať pomoc psychiatra či psychológa. „Psychologička mi veľmi pomohla spracovať nočné mory a  všetko, čo som zažila počas umelého spánku. Na kontrole u pľúcnej lekárky som bola zase milo prekvapená, ako sa mi zväčšuje kapacita pľúc. Povedali mi, že je to až neuveriteľné, ako krásne sa mi pľúca zahojili a zregenerovali.“

Návrat do práce

Do práce na úrazovke sa vrátila v auguste, spočiatku pracovala v miernejšom režime a od septembra funguje opäť ako bežná sestra. „Pri väčšej námahe, napríklad, keď presúvame postele s pacientom, stále cítim, že sa mi ťažšie dýcha, ale dá sa to zvládnuť.“ Práve teraz sa chystá na svoju tretiu vakcínu. Uplynulé týždne strávila v mimoriadnom pracovnom tempe, aj cez sviatky bola v práci. „Je to veľmi náročné obdobie, veľa práce, je nás málo a kolegyne sestry vypadávajú,  sú vyčerpané, choré, aj v karanténe.“ Najviac si praje pre seba a všetkých zdravie a zodpovednosť voči sebe navzájom.

Poďakovanie kolegyniam

„Kolegyne boli mojou veľkou oporou, keď som ležala na áre, chodili za mnou pravidelne. Špeciálne veľké poďakovanie Simi Hrehovej a Alenke Kellnerovej. Aj po nástupe do práce jedno veľké ďakujem, všetkým, že boli tolerantné. Začiatky v práci po chorobe boli veľmi ťažké, znova si zapamätať veci, dostať sa znovu do tempa. Aj ma chránili, šetrili ma a stále ma podporujú. Sú mojou veľkou oporou        a som im vďačná za to, že sú také, aké sú a ja sa snažím, aby bolo všetko tak, ako pred tým,“ uzatvára Ľudmila. 

(Ak vás príbeh zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)