Miroslava Kovářová: „Umelci sa stále naháňajú. Ľuďom sa síce zdá, že nič nerobia, ale naozaj je to zamestnanie ako každé iné.“

Od štrnástich rokov zasvätila život tancu. Svoju umeleckú kariéru začala ako tanečnica, neskôr pôsobila ako pedagogička tanca, choreografka, baletná majsterka aj šéfdramaturgička Baletu SND. Miroslava Kovářová je vedúca Katedry tanečnej tvorby na VŠMU a jej meno sa už 26. rokov spája s najväčším medzinárodným festivalom súčasného tanca na Slovensku – Bratislava v pohybe. Ako hovorí, dobrý tanečník dnes potrebuje najmä tri veci – talent od boha, všestrannosť a dobré pedagogické vedenie, aby „sa ten talent nepokazil“.

Keď sa Miroslava Kovářová rozhodla, že sa chce venovať tancu, tak ako mnohí aj ona si vypočula, že ju to neuživí a treba mať „niečo“ v rukách. Napriek tomu sa svojho sna nevzdala. A dala to! Dnes pomáha iným, aby si ho splnili a nebáli sa pretancovať celý život. Zároveň robí všetko preto, aby aj diváci objavili čaro tanca. A práve v tom máme podľa jej slov ešte veľké rezervy. „Tento národ po kultúre hladný veľmi nie je,“ konštatuje a hovorí, že aj to je dôvod, prečo sa celý kreatívny priemysel bude ešte dlho spamätávať z dvojročnej covidovej pauzy.

Čo rozhodlo, že sa tancu budete venovať aj profesionálne?

Od útleho detstva som robila modernú gymnastiku. Robila som ju závodne a na dobrej úrovni. Vďaka nej som mala fyzické predispozície, najmä pružnosť a rozsah pohybu tela, čo som využila v tanci, keď som sa v 14 rokoch dostala do amatérskeho súboru moderného tanca Alfa. Práve tam som pod vedením Eleny Záhorákovej začala tancovať. Bolo to veľmi pekné obdobie, žili sme len súborom, všetkých nás to napĺňalo. Dokonca sme si sami šili kostýmy a robili veci, ktoré zaberú celú vašu pozornosť. Asi tam sa zrodila moja vášeň pre tanec.

Takže ste si to zo strednej školy namierili rovno na Vysokú školu múzických umení?

To nie. Hoci som po gymnáziu chcela ísť na VŠMU, mamina mi povedala, že najskôr musím mať v rukách niečo poriadne, a tak som šla na Vysokú školu ekonomickú. Až keď som ju vyštudovala, začala som si robiť, čo chcem. Nastúpila do Bratislavskej informačnej služby a  zároveň som popri zamestnaní začala študovať na VŠMU pedagogiku tanca. Bohužiaľ, vtedajší vysokoškolský zákon neumožňoval mať dve vysoké školy, tak som najskôr chodila len na dvojročné mimoriadne štúdium. Až keď sa zákon zmenil, mohla som sa prihlásiť na riadne štúdium, ale už som študovala externe.

Stále ste však robili ekonómku?

Z ekonomického zamestnania som už odišla. Bola som na voľnej nohe, založila som vlastný súbor Allegro, jeden čas som bola vedúca súboru Gumení chlapci v Ružinove, robili sme videoklipy pre mnohých spevákov, čiže mala som široký záber, ale súviselo to s tým, že som sa chcela venovať len tancu a hľadala som, čo ma uživí. Paradoxne, počas komunizmu som bola na voľnej nohe a zamestnala som sa až po zmene režimu v roku 89, keď som začala pôsobiť ako baletný majster v SND. Umeleckým šéfom Baletu bol vtedy Emil Bartko, ktorý dal príležitosť tvoriť choreografie Liborovi Vaculíkovi a iným mladým choreografom. Bolo cítiť isté moderné tendencie. Potrebovali niekoho, kto by umelcov, ktorí vyštudovali klasický tanec (a vtedy bol dôraz na ruskú školu), naučil nejaký plastickejší pohyb, ktorý si vyžadovali moderné choreografie. Tak nejako sa odštartovala moja profesionálna kariéra. 

Ako sa neskôr pozerala vaša mamina na to, že ste si zvolili tanec a dokáže vás uživiť?

Viete, ja som absolútne rozumela jej rozhodnutiu. Boli sme z dosť chudobných pomerov, od 12 rokov som bola polosirota, lebo otec mi zomrel. Mamina sa o nás starala sama a brala to tak, že je dôležité, aby nám dala do rúk chlebík, ktorý nás uživí. Moje dve staršie sestry vyštudovali ekonómiu a ona ju vnímala ako školu, s ktorou človek potom môže robiť hocičo. Zároveň som vždy bola dobrá z matematiky, hoci som študovala na gymnáziu v humanitnej triede, ako voliteľný predmet som si na maturitách vybrala práve matematiku, lebo mi nerobila problémy. A nakoniec musím povedať, že som tú ekonomickú školu aj využila.

Fakt sa vám pri tancovaní zišla aj ekonómia?

Využila som ju, akonáhle som začala robiť nejakú organizačnú prácu napríklad aj v súvislosti s prípravou festivalu Bratislava v pohybe. Nemala som problém napísať grant a urobiť rozpočet. Bola výhoda, že som tým veciam rozumela. Účtovníctvo ma síce nikdy nebavilo, ale je to o spôsobe rozmýšľania, ktorý mi tá škola dala. Človek vie, čo znamená žiadosť, zmluva, faktúra… a v tomto som bola veľkým prínosom pre tanečnú komunitu. A nebola som jediná, našlo sa nás v tanci takýchto viac. Napríklad Petra Fornayová, ktorá dodnes tancuje, vyštudovala právo. Napokon aj Štefan Nosáľ, umelecký šéf Lúčnice, absolvoval najskôr Stavebnú fakultu… A dnes je to už tak, že veľa tanečníkov si uvedomuje, že sa im popri tanci zíde aj iná vysoká škola. Máme niekoľko študentov, ktorí paralelne študujú dve vysoké školy. Mladí rozmýšľajú, že keď sa chcú uplatniť na trhu práce, musia mať aj nejaký záložný plán. 

V hudbe, filme či divadle za posledných 25 rokov nastal obrovský posun. Kam sa posunul tanec? Vnímate ho dnes inak ako v čase, keď ste začali profesionálne tancovať?

Tanec je veľmi dynamicky sa rozvíjajúce umenie všade na svete. Má tú výhodu, že komunikuje univerzálnym jazykom tanca, a tým je pohyb. Vždy sa v ňom odrážajú aktuálne vplyvy z hľadiska estetiky, ale aj tém, ktoré tanec prináša a chce komunikovať. Zároveň veľkým prínosom do tanca sú nové technológie. Tým, že tanec sa vyjadruje obrazom, pohyb veľmi podstatne dnes dotvára svetelný dizajn aj všetky audiovizuálne druhy umenia. A myslím, že v súčasnosti je tanec jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich druhov umenia aj čo sa týka popularity. Najmä v západnej Európe sa súčasný tanec a balet v popularite už vyrovnajú. Tak ako kedysi mal balet svoje stabilné publikum, dnes ho už má aj súčasný tanec a súbory, ktoré pozývame aj na festival Bratislava v pohybe, vypredávajú obrovské divadlá všade na svete.

Akej podpore divákov sa tanec teší na Slovensku?  

Myslím si, že nastal určitý pokrok, tak ako to sledujem za 25 rokov festivalu. Hoci stále sa mi ešte stane, že sa ma novinár opýta, čo to ten súčasný tanec vlastne je. To je jedna z mojich najneobľúbenejších otázok a vždy mi pri nej nabehne husia koža, lebo mám pocit, že aj novinári by si mali urobiť domácu úlohu. A keď oni nevedia, čo je súčasný tanec, neznamená to, že to nevedia diváci… Festival má svoje divácke zázemie a má ho už aj súčasný tanec v divadle tým, že repertoár v kamenných divadlách sa podstatne zmenil. Nechcem si dávať nejaké zásluhy, ale zlom nastal aj vtedy, keď sme prišli do Baletu s Máriom Radačovským a priniesli zmeny. Pretože dôležité je aj to, aby tanečníci boli vychovávaní v intenciách pokroku, ale nielen čo sa týka fyzickej stránky, ale aj mentálnej. Súčasný tanec si vyžaduje iný typ spolupráce. To nie je o tom, že ukáž mi kroky a ja to urobím. Dnes sa už všade na svete vyžaduje zaangažovanosť a tvorivý prínos tanečníkov. Ide to ruka v ruke so vzdelávaním. A keď sa v školách pôjde v súlade s pokrokom, tak si budeme vychovávať aj nových divákov.

Kultúrna brandža však už dlhé roky poukazuje na to, že s výchovou a vzdelaním kultúrneho diváka to nie je také ľahké. Obzvlášť náročné je to dnes, keď počas pandémie sme kultúru odstrihli ako prvú a pri súčasnom zdražovaní sa jej mnohí ľudia vyhnú aj po uvoľnení pandemických opatrení, pretože majú problém vyjsť z výplaty a na lístky do divadla už akosi nezostáva…

To je pravda. Na druhej strane je však veľmi potrebné, aby sa urobila reforma umeleckého vzdelávania od základných škôl. Lebo tvorivosť a tvorivý prístup sa vyžadujú v každej profesii. Keď deti nebudú mať pocit slobodného objavovania svojej osobnosti, čo sa cez pohyb dá veľmi krásne docieliť, tak to nie je dobré. Presne toto je dnes veľmi zanedbaná a podceňovaná zložka vzdelávania. Napríklad Čechách sú na tom oveľa lepšie, tam sú tancu otvorenejší aj v základných školách. U nás, síce máme systém základných umeleckých škôl, vzniklo aj veľa súkromných, ale stále si myslím, že je to málo. Aj milovníkov umenia musíme vzdelávať. Čo sa týka tanca, veľa ľudí pozná len klasický balet. Keď ich nebaví, tak sa nejdú pozrieť ani na súčasný tanec. Potom sa nám stáva na festivale, že ľudia sú doslova ohúrení. „Takéto niečo naozaj existuje?“ hovoria nám. Je to aj o tom, do akej miery sú ľudia hladní po kultúre. A to tento národ veľmi nie je. To je potom problém nielen tanca, ale aj divadla či hudby. A posledné dva roky nikomu z nás nepomohli. Celý kreatívny priemysel sa bude ešte dlho spamätávať z tejto pauzy.

Katedra tanečnej tvorby je jediná, ktorá poskytuje vysokoškolské vzdelanie choreografom, tanečným interpretom aj pedagógom tanca. Je to výhoda a záruka kvality, keďže máte dlhodobú históriu, alebo by ste prijali aj nejakú súkromnú konkurenciu?

Kapacita našej školy je momentálne postačujúca na to, čo na Slovensku potrebujeme. Katedra tanečnej tvorby je na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU najväčšia, máme najviac študentov. Potreby praxe stíhame naplniť. Dokonca sme otvorili aj externé štúdium pre dovzdelávanie pedagógov tanca, ktorí už pôsobia v praxi alebo sú to bývalí tanečníci bez pedagogického vzdelania, aby mohli mať kvalifikáciu, ktorá im zaručí nejaké tabuľkové platy a kariérny postup. Tak ako ostatné vysoké školy aj tá naša teraz prebieha procesom akreditácie a v rámci neho sme mali aj stretnutie so zamestnávateľmi našich absolventov. A deklarovali, že sú spokojní s kvalitou, ktorú produkujeme, takže ak príde súkromná konkurencia, verím, že budeme pripravení.

Teraz by tu ďalšia tanečná vysoká škola bola zbytočná?

Pravda je, že na mnohých základných umeleckých školách je stále veľký nedostatok kvalitných pedagógov. Ale problém je v tom, že keď ľudia prídu študovať do Bratislavy, tak tu aj zostanú, už sa nevrátia späť napríklad na východné Slovensko. Čiže bola tu úvaha, či by sme nevedeli otvoriť pracovisko na východnom Slovensku. To však nie je jednoduché.Je to príliš ďaleko na to, aby tam naši pedagógovia dochádzali. Aj v Banskej Bystrici je Akadémia umení a keď si zoberiete pedagogický zbor, tak polovica dochádza z Bratislavy. Povedzme si jasne, že naša škola v tanci, ale aj vo filme či v divadle generuje naozaj vrcholné kapacity. Nie sme taká veľká krajina, aby sme si mohli povedať, že máme desať Miliek Vášaryových alebo profesoriek Čiernikových. Zostava ľudí, ktorí to vzdelanie poskytujú, je adekvátna a sú to skutoční odborníci. A či by bola ďalšia škola tohto typu potrebná, asi ukáže čas.

Nemáte ale problém s tým, že tí najlepší odchádzajú študovať do zahraničia? Mnohí pedagógovia vysokých škôl hovoria, že dnes už nepracujú s tými najlepšími. Takí obyčajne študujú minimálne v Čechách, ak nie v Holandsku, Anglicku či v Amerike.

V zahraničí nie je toľko príležitostí študovať pedagogiku tanca. Našou najbližšou konkurenčnou školou je pražská AMU, ale napríklad v Maďarsku, Rakúsku či Poľsku sa neštuduje pedagogika tanca, väčšinou len interpretácia. Ľudia, ktorí chcú pokračovať v kariére tanečníka, môžu ísť na zahraničné školy a často aj idú. Avšak tým, že naša profesia je veľmi špecifická, tak keď je niekto naozaj dobrý tanečník a chce sa ako interpret presadiť na medzinárodnej scéne, musí začať veľmi skoro. Taký človek nepôjde v osemnástich na vysokú školu, ale pôjde tancovať, aby získal skúsenosti.

Čiže tí najlepší neodchádzajú do zahraničia študovať, ale tancovať?

Áno, idú priamo do praxe. Ale to isté zažívajú aj v iných krajinách, či sú to Česi, Španieli, Japonci alebo Rusi, že aj ich veľmi talentovaní tanečníci skúšajú veľké scény a spolupráce s veľkými menami, najlepšími choreografmi. Samozrejme, aj platové podmienky v zahraničí sú neporovnateľne lepšie ako u nás. Ale keď sa bavíme o štúdiu, najbližšia porovnateľná škola je len v Prahe. A keď tam idú ľudia študovať, nie je to o rozdiele v kvalite školy, ale o tom, že Praha je veľkomesto a máte tam oveľa viac príležitostí a nemáte jazykový problém. Kvalita nášho vzdelávania je naozaj slušná. Okrem iného boli sme prvá škola v tomto regióne, ktorá otvorila špecializáciu moderný tanec. Ľudia, ktorí u nás vyštudovali, potom tancovali v najznámejších európskych skupinách. A dodnes zásobujeme aj pražskú scénu súčasného tanca, od choreografov až po tanečníkov.

Je tanec viac dar od boha, alebo remeslo, ktoré sa dá tvrdou prípravou naučiť?

Tanečník interpret určite musí mať talent. Ten talent od boha však musí byť kultivovaný vzdelaním. Je to aj o porozumení sebe samému a svojmu telu. A zdokonaľovaní nástroja, teda ľudského tela tak, aby bolo čo najvšestrannejšie. Lebo všestrannosť je aktuálna. Dnes už aj superstar klasického tanca nerobia len čistý klasický tanec, lebo už aj vo veľkých baletných telesách majú moderný repertoár a tak ako súčasníci musia „byť vo svojom tele“, čiže musia ho dokonale poznať a vedieť s ním tvorivo narábať. Požiadavky na tanečníkov sa stále stupňujú, príprava preto musí byť pod dobrým odborným vedením, aby ste talent nepokazili. 

Ako ste zvládli pandémiu, keď sa nedalo adekvátne trénovať, učiť, ani tancovať v divadle?

Samozrejme, že sme našli nejaké alternatívne možnosti a spôsoby, ako vyučovať, ale… Rada používam jeden príklad – keď chcete naučiť šprintéra beh na 100 metrov a učíte ho to na 20 metroch, tak na tú stovku rekord nikdy nezabehne. To platí aj v tanci. Určité veci sa dajú robiť v domácnosti, ale na ďalšie už potrebujete baletnú sálu. A keď je zatvorená, tak sa to prejaví. Na kondícii aj na všetkom. Študenti, ktorí u nás budú končiť magisterské štúdium, celý prvý rok boli doma. Vždy sme to nejako dobiehali, ale je iné, keď niečo robíte dva-trikrát týždenne, alebo keď to urobíte nárazovo v kurze počas dvoch týždňov. Výsledok je potom iný. Keď študenti majú veľa informácií spracovať v krátkom časom úseku, spracujú ich inak, ako keď s nimi môžu pracovať kontinuálne. Navyše tanec je kontaktný. Aj keď sa ostatných nedotýkate, keď ste na javisku, musíte vnímať všetkých, ktorí s vami tancujú, a keď ich tam nemáte, tak vám chýba táto skúsenosť. Na druhej strane naši tanečníci aj choreografi si počas pandémie našli veľa invenčných spôsobov práce.

Čiže aj vám sa potvrdilo, že všetko zlé je na niečo aj dobré?

Keď som robila rozhovory s našimi festivalovými hosťami, neraz vraveli, že začiatok pandémie bol úžasný. Pretože umelci sa stále naháňajú. Ľuďom sa síce zdá, že nič nerobia, ale naozaj je to zamestnanie ako každé iné, každý deň musia ísť do štúdia, musia na sebe pracovať. Asi tak ako Petra Vlhová keď týždeň nejde na svah, tak to asi bude vidieť… Mnohí teda hovorili, že si trošku vydýchli, mali čas aj na sebareflexiu, nuž ale potom im už bolo dlho. A začali hľadať alternatívne spôsoby ako tvoriť a predviesť sa divákom.

Aké?

Napríklad veľa vecí začalo vznikať v exteriéri, lebo ten bol prístupnejší, a na sociálnych sieťach. Na internete sa dali vidieť mnohé vystúpenia dokonca zdarma. A potom sa umelci začali cez internet aj spájať a tvoriť. Jedna choreografka z Drážďan mala prísť do Bratislavy pripraviť projekt s tanečníkmi, no pre pandémiu to skončilo tak, že im poslala zadania cez internet. Urobili ich v Bratislave v exteriéri, natáčali sa na mobil a ona so svojím tímom potom z toho zostrihala celé predstavenie, ktoré bolo vysielané cez internet. Skrátka, umelci si hľadali možnosti, ako sa vyjadriť, ako tvoriť. Lebo umelci sú kreatívni. A keď to máte v sebe, tak máte potrebu robiť, dať to von, zdieľať s ľuďmi. Čiže aj naša komunita si našla alternatívne spôsoby, nikto nesedel doma. Akonáhle totiž sedíte doma na zadku a nechýba vám tvorivé umenie, tak nie ste skutočný umelec. 

Ako ste na tom s prípravou festivalu Bratislava v pohybe, ktorého 26. ročník sa uskutoční v októbri?

Už ho máme takmer celý pod strechou. Tým, že pred dvoma rokmi som výkonnú funkciu odovzdala Katke Figula, teraz robím len programovú stránku festivalu. Veľké skupiny už máme dohodnuté, dolaďujeme už len tie menšie. Zatiaľ môžem prezradiť len toľko, že budeme mať fokus na izraelský tanec, pozvali sme dve izraelské skupiny a jedného sólo umelca. Minulý rok sa v rámci festivalu veľmi ujalo site-specific predstavenie Genius loci, v ktorom chceme pokračovať, ak získame podporu. V rámci neho na Primaciálnom námestí v Bratislave pripravíme spolu s Debris campany zaujímavý projekt, kde by malo účinkovať 40 žien amatérok od 18 do 90 rokov. Má to pracovný názov Biely tanec pod prázdnym mestom. Veľmi sa na to teším a dúfam, že sa nám podarí nazbierať tých 40 žien. Budeme mať s nimi dvojtýždňový workshop, kde budeme pracovať s ich telom, hlasom, citlivosťou, vnímavosťou voči sebe samým a navzájom. Budú oblečené v bielom, pričom kostýmy budú možno zo second handu, aby boli recyklované a dotvorí ich výtvarníčka.

(Ak vás tento rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)