Presne pred 28 rokmi mal v Leopoldove, ako ochrankár premiéra, najväčší strach v živote

dalito.sk/Juraj Zábojník/ bezpečnostný expert a analytik/foto: archív J. Zábojník

Po výcviku a službe na Správe pre ochranu ústavných činiteľov, dnešný Úrad na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií, ako mladý, ale skúsený ochrankár, nastúpil priamo k prvému porevolučnému slovenskému premiérovi Milanovi Čičovi. Dodnes je presvedčený, že keby vtedajší predseda vlády nemal tie skúsenosti z politiky, ktoré mal, v Leopoldove by sa v tom čase stali ešte ďalšie strašné udalosti.

Bolo presne 23. decembra 1989, deň pred Vianocami, keď to už vo väznici, pod vplyvom pádu komunistického režimu, riadne vrelo. V tom čase sa malo v Leopoldove nachádzať viac ako 2400 väzňov. Podľa vtedajších informácií malo byť z nich mnoho vrahov, zvyšok tvorili odsúdení za veľké rozkrádačky, znásilnenia, lúpeže a iné násilné trestné činy, a dnes už vieme, že aj posledný politický väzeň na Slovensku. 23. decembra sa v Leopoldove vedľa premiéra a medzi najťažšími kriminálnikmi ocitol aj vtedajší ochrankár predsedu vlády Juraj Zábojník.

Na takú udalosť asi ťažko zabúda aj skúsený profesionál…

Môžem povedať, že  Milan Čič bol skvelý človek, veľmi rozumný. Nebyť jeho skúseností z minulosti, pracoval totiž na ministerstve spravodlivosti, tak by sa bolo stalo niečo strašné, čo sa týka väzenskej vzbury v Leopoldove. Pamätám si to ako dnes. 23. decembra 1989 sme išli natáčať vianočný príhovor k občanom Slovenskej republiky. V dnešnej budove ministerstva kultúry na Námestí SNP bolo spravodajské štúdio Slovenskej televízie. Myslím, že ho vtedy viedol Štefan Nižňanský. Premiér nahral príhovor k občanom, aby ho na druhý deň mohli pustiť, pretože cestoval niekam inam. Prišiel pán Nižňanský a povedal, že volal pán minister Košča, minister spravodlivosti, že v Leopoldove dôjde k veľkej vzbure. Vyhrážajú sa, že zapália acetylénové fľaše, všetko vybuchne, bude tam masaker, pokiaľ tam nepríde predseda vlády. Tak sme rýchlo sadli do auta. Stihol som len rýchlo zavolať na operačné stredisko, aby mi poskytli nejakých ľudí. Povedali mi, že policajtov je tam viac než dosť, vraj uvidím sám. Prišli sme do Leopoldova a tam už niekoľko desiatok áut polície, zo všetkých okresov, aj z Brna. Všade stovky policajtov.

Čo sa vám preháňalo hlavou?

Myslel som si , že tam ideme tíšiť emócie, usporiadať veci, vôbec sme nevedeli, čo sa tam deje. Veril som, že to bude prebiehať v administratívnej budove a že tam budú nejakí zástupcovia Verejnosti proti násiliu zo strany odsúdených a budú mať nejaké požiadavky. Prišli sme do kancelárie riaditeľa a veľmi som zostal prekvapený, keď som zbadal na stole kôpky služobných preukazov, ktoré dozorcovia skladali, že nechcú mať s výkonom služby nič spoločné. Tá situácia tam bola neúnosná. Väzni si totiž kládli požiadavky, ktoré už boli za hranicou reálnych možností. To bola ich predstava a vnímanie zmeny režimu. A čo bolo najhoršie, mali sme ísť dovnútra medzi väzňov. Ja som zostal na nich pozerať, či toto myslia vážne?!

Dostali ste strach?

Klamal by som, keby som povedal, že nie. Taký permanentný vnútorný stres, aký som vtedy prežíval, som nemal nikdy predtým ani potom. Vedel som si vyhodnotiť, čo sa bude diať, čo všetko sa môže stať. Smernice Zboru väzenskej justičnej stráže zakazujú dozorcom ísť do priestoru medzi väzňov so zbraňami. Smernice Úradu ochrany ústavných činiteľov hovoria o tom, že ochranca nesmie opustiť chránenú osobu, nesmie ju sprevádzať bez zbrane a nesmie dopustiť, aby jej niekto ublížil.Osobu musí chrániť vlastným životom a kedykoľvek a v akomkoľvek momente zabrániť jej ohrozeniu. No a vtedy došlo k stretu dvoch smerníc. K istej kontradikcii, rozporu, a ja som mal pár sekúnd na to, aby som to vyriešil.Tak som to urobil tak, aby to bolo v môj prospech, z čoho neskôr skoro dostali infarkty. Hoci som tým mohol spôsobiť tiež niečo nepredvídané, no jednoducho som sa musel rozhodnúť medzi dvoma smernicami.

Juraj Zábojník s premiérom Čičom v Leopoldove 23. decembra 1989/foto: archív J. Zábojník

Bola to najhoršia situácia v živote, akú ste zažili?

Áno. Ja som si totiž stále myslel, aj keď sme prešli cez hlavnú bránu, ďalšiu bránu a malé operačné stredisko, kde som po pár mesiacoch bol znova a videl som tam zakreslené stopy po mŕtvych pracovníkoch Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorých podrezali a postrieľali, stále som si myslel, že to bude niečo prijateľné, aj v rámci bezpečnostnej situácie pre premiéra, aj pre mňa. Len keď sme prešli už cez štvrtú bránu, zbadal som, ako proti nám ide veľká skupina väzňov. Pýtal som sa, kde máme nejakú zálohovú jednotku, ktorá by nás chránila? Odpoveď znela, že nemáme. Dôvod? Neželajú si. Bolo to tak, že väzni riadili situáciu…  A povedali nám, že guľomety sú na vežiach a keby sa niečo zomlelo, tak ich použijú. Skupinu, ktorá išla oproti nám, viedol Tibor Polgáry. Ten Polgáry, ktorý neskôr viedol skupinu, čo zabila niekoľko dozorcov. Vtedy som ani nevedel, čo je to červený pás na chrbte pracovného odevu odsúdeného. Až neskôr mi povedali, že sú to najťažší recidivisti. Videl som, že im trčali nože, ktoré si sami vyrobili a vybrúsili z oceľovej pásoviny, čiže zbrane, ktorými dokážu veľa… No a začali chytať mňa, premiéra, že nás vítajú. Viedli nás do kinosály, kde ich sedelo asi dvesto ďalších. No a tam bol aj výbor VPN, ktorí tvorili najväčší kápovia z oddielov leopoldovskej väznice. Priznám sa, že strach som mal aj preto, lebo nebolo zložité zistiť, že som pracovník nejakej bezpečnostnej inštitúcie. V Leopoldove sedeli aj dvaja, ktorí ma poznali, moji vrstovníci,  jeden za vraždu a druhý za iné delikty. Pochádzali z môjho rodného kraja. Bál som sa, že niekto z nich povie, kto som. Premiér síce povedal, že som jeho asistent, ktorý bude všetko zaznamenávať a posielať na federálny úrad, no predsa… Väzni mali požiadavku na zrušenie ochranného dohľadu, aby sa po prepustení z výkonu trestu nemuseli hlásiť dvakrát do týždňa. Premiér Čič to všetko úspešne koordinoval.

Ako ste sa v kinosále cítili?

Vedľa mňa sedel chlap, ktorý mi povedal, že sedí niekoľko rokov a údajne bol odsúdený aj za prípravu vraždy Gustáva Husáka. A práve ten to celé mal mať organizačne pod kontrolou. Povedal mi, že ak nebudú požiadavky splnené, skončím na nejakom oddiele a budem prvým rukojemníkom. Ďalej, že ak prvý týždeň neprepustia prvú polovicu väzňov a druhý týždeň druhú, bez rozdielu, či je odsúdený za politické alebo akékoľvek iné delikty, tak ma nepustia.  Mal som byť akože rukojemníkom. Ak sa teda pýtate, či som mal strach, musel som sa veľmi rýchlo stabilizovať, musel som veľmi rýchlo uvažovať, nemohol som podľahnúť panike, musel som kalkulovať a mať triezvy pohľad na vec. Dopadlo to dobre. Keď sme potom sadli do 613, BMW sme dostali až neskôr, tak premiér Čič povedal: „Chlapci, veď my sme si ani neuvedomili, že to mohla byť naša posledná cesta.“ Tí ľudia boli odsúdení za vraždy a preto si myslím, že pre nich zabiť premiéra a jeho ochrancu nebol žiadny problém.

Nikdy sa pred vami premiér nepriznal, že to bola chyba ísť  dnu medzi nevyspytateľných väzňov podgurážených zmenou režimu?

Premiér vlády by mal byť vždy osobnosť a nepriznávať sa k určitým veciam. Nie, nepriznal…

Ako dnes po rokoch hodnotíte rozhodnutie premiéra vstúpiť medzi väzňov?

Mojou úlohou v tom postavení, v akom som bol, nebolo nikdy hodnotiť kroky premiéra vlády, ale mal som iné, tiež nemenej zodpovedné poslanie. To, že dnes žijeme, je aj jeho zásluhou, pretože to bol v tej dobe významný človek pre našu spoločnosť v čase zmien v celom štátnom systéme. Sme ojedinelou krajinou, ak nie jedinou, kde sa to stalo, a v tom sme výnimoční.

Mal by dnes jeho ochrankár vôbec nejaké právo v tom premiérovi zabrániť?

Slovo osobného ochrancu má odporúčací charakter a musí sa prispôsobovať danej situácii. Ja som v tejto otázke vyčerpal všetky možnosti, ktoré som mal k dispozícii a na ktoré som mal oprávnenie.

Dostali ste za tento „profesionálny zážitok“ aspoň nejaké voľno na regeneráciu možno aj hlavy?

Dostal pri odchode premiéra z funkcie ďakovný list, kde boli vypichnuté myšlienky aj z tejto nemilej situácie a má pre mňa oveľa väčšiu hodnotu ako čerpanie voľna. Museli sme byť odolní automaticky prepínať a na hlbšiu analýzu v tej dobe ani nebol čas. Udialo sa veľa podstatných zmien v zákonodarnej a exekutívnej moci štátu.

Keby, nedajbože, k takej situácia opäť došlo, urobili by ste niečo inak?

Neverím tomu, že sa niečo podobné ešte stane, preto nad tým už ani neuvažujem.

Nemyslíte si, že by sa podobná situácia mohla zopakovať aj dnes?

Určite nie. Ak by aj áno, potom nemôžeme hovoriť o funkčnom štáte, ale o tom, že nástroje a prostriedky štátnej moci boli paralyzované a to by bola obrovská chyba. Už Marcus Aurelius kedysi povedal, že všetko, čo počujeme, je názor, nie fakt, a všetko, čo vidíme, je uhol pohľadu, nie pravda.  Preto treba mnohé veci v živote rozlišovať a pozerať sa na ne triezvym rozumom.