Nič sa nezmenilo. Sopeľ patrí rovno na koberec

Naivne som vyštartovala po Slovensku objať známych aj priateľov. Po rokoch s nimi opäť prežiť staré časy, keď sme debatovali o nesmrteľnosti chrústa a plánovali veľké veci. Naivne som verila, že ľudia sa už zmenili a pochopili, ako jeden od druhého závisíme aj ohľadom zdravia. Ako máme byť zodpovední nielen k sebe, ale aj druhým.

Antibakteriálny gél používam dodnes. Pri každej príležitosti. Aj respirátor je stále súčasťou mojej kabelky. Pre prípad, ak sa nebudem cítiť bezpečne. Slovensko však už žije ruka hore, akoby covid ani nikdy nebol a tak som ho používala stále menej.

Každý niečo

Až dovtedy, kým som okolo seba nezačala opäť cítiť dych či aerosól cudzieho človeka, keď si kýchol alebo zakašľal rovno na mňa. Bez akéhokoľvek náznaku snahy ospravedlniť sa. A potom som si to uvedomila naplno. Nič sa nezmenilo. V uliciach aj inde množstvo ľudí, ako pred rokom 2020. Jeden vraj len prechladol, druhý je už vraj zdravý, tretí vraj že niečo sa teraz šíri, štvrtý vraj kašle celý život, piaty je vraj alergik, šiesty… Všetko ako kedysi, keď sme chorého človeka v práci považovali za hrdinu ako to „dáva“, a nie za egoistu.

Aj gél v obchodoch dnes už nájdete iba výnimočne a rozostupy pri pokladniach pôsobia skôr komicky. Skúste sa aj dnes ohradiť! Nedajbože s nasadeným respirátorom. Do minúty ste obliaty výsmechom a antivaxerským hnojom, v lepšom prípade bez proruskej rétoriky. Mimochodom, toľko proruských kecov som už dávno nepočula ako na Slovensku. Vlastne nikdy a nikde.

Nepoučiteľní

Slovensko sa nepoučilo vôbec. Tak ako sa nepoučilo z iných historických udalostí. Covid však „skončil“ iba nedávno, to naozaj máme až takú krátku pamäť?!

Kráčala som po chodbe na prvý pohľad kultúrnej firmy s krásnymi kobercami aj po chodbách. Dvere do  miestností, kde vchádzali a vychádzali ľudia pootvárané, všade bolo cítiť pulzujúce pracovné nasadenie. Zrazu som počula to nezameniteľné smrknutie ako na lyžovačke, keď si niekto priloží prst k jednej nosnej dierke  a z druhej vypustí stekajúci sopeľ čo najprudším výdychom do snehu. Periférne som vošla do jeho zorného uhla. Muž to však nerobil do snehu, ale na koberec. Kým jemu to bolo úplne jedno, ja som ostala ako obarená. Toto naozaj? On sa fakt vysmrkal rovno na koberec? Po tom všetkom a po obrovských počtoch mŕtvych a inak zdravotne postihnutých, dokáže toto ešte dnes niekto urobiť? Bola to výnimka, alebo je takých viac? Prestávam mať rada ľudí a politikmi to už nie je. Rozdiely medzi jednoduchými a vzdelanými sa totiž stále zmenšujú…

Každý má už výhovorku

Koľko takých na Slovensku ešte stretnem? Chápem strach zo straty zamestnania, ale naozaj sa z nás už stali takí veľkí egoisti, že nám je už úplne  jedno, že môžeme nezodpovednosťou ublížiť ďalším? A tí, koho nakazia, tí už môžu-musia ostať doma? A kto sa dnes vôbec prizná ešte ku covidu ak má „len soplík”, lebo však on musí do práce, lebo doba je zlá?

Nič sa nezmenilo. Egoisti o nás rozhodujú ďalej. Čo si myslíte, aká nás čaká jeseň? Niečo mi hovorí, že bude už len taká klasická, lebo na viac ako spoločnosť nemáme: len som prechladla, to mám z prievanu, zmokol som, to malý len niečo dovliekol zo školy, je toho veľa, ale to je len taká obyčajná viróza a musím do práce, však všetko zdražuje, to je len alergia na klímu, len ma trošku škriabe v hrdle, ale chorý nie som, áno, som chorý, ale však covid to nie je… Vážení, bude to len taká jeseň, zima, Vianoce… , ako si zaslúžime. Nie však všetci. Opäť na egoistov doplatia aj zodpovední.  

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)