Učím sa prezidentke odpustiť

V zahraničí pravidelne počúvam ódy na našu prezidentku. Právom. Nepamätám si, že by Slovensko vo svete niekto z pozície prezidenta prezentoval v lepšom svetle ako ona. V zahraničí, po troch rokoch jej funkcie, vidia na nej to najlepšie, čo naša krajina potrebuje. Je to jediná osoba zo slovenskej politiky, za ktorú sa tam, kde vyťahujem pas, naozaj nemusím hanbiť.

Stále sa jej však učím odpustiť… Za to, ako sa správala počas pandémie a ako zabudla na vlastných občanov, často voličov, ktorí jej verili. Ako ignorovala ich prosby o pomoc, kým ona v roku 2020 v televíznom štúdiu rozprávala aká je šťastná a zamilovaná a ako si v zahraničí všimli jej rúško, ktoré vždy ladilo s oblečením. Ako jej chýba vôňa kníhkupectva a zvuk filharmónie… , kým za hranicami čakali aj zdraví Slováci, ktorí nemohli pochovať ani vlastné deti.

Ignorovala ich volania o pomoc, keď ich násilne v autobusoch či v policajných kolónach nedôstojne odvážali do covidových zariadení proti ich vôli a chorých miešali so zdravými a naopak.

Spomienky bolia dodnes

Pozerala som vtedy na jej statusy spred volieb, keď sa práve ona najčastejšie prihovárala zahraničným Slovákom, aby prišli voliť a pomohli krajinu očistiť od mafie. „Srdcom doma, srdcom spolu,“ odkazovala za hranice… A oni ju počúvali….

Keď však naposledy rečnila v ukrajinskom parlamente, cítila som nesmiernu hrdosť. Za Slovensko. A za to jej veľmi ďakujem. Lebo to, ako sa po mojej krajine šíri proruská rétorika rýchlosťou svetla… Nie, nie je mi to jedno. Keď odchádzala z ukrajinského parlamentu povedala som si, že jej musím odpustiť, že sa to musím naučiť, lebo chyby robíme všetci. Ona aj ja. 

Mohla by mi prezidentka pomôcť

Mohla by mi ale, pani prezidentka, trochu aj pomôcť. Kým pred nálezom Ústavného súdu o protizákonnom konaní zo strany vlády a hygienikov, ktorí proti vôli ľudí ich zatvárali do karanténnych táborov tvrdila, že nič by na tom nemenila, po rozsudku Ústavného súdu SR by sa už ospravedlniť mohla. Všetci vieme, ako jej na ústavnosti záleží.

Ospravedlnenie, aspoň od nej, si zaslúžia všetci. Aj pozostalí tých, ktorí pre zvrátené štátne covidové zariadenia dnes už nežijú.

Stačilo by málinko

Stačilo by málo. Málinko. „Prepáčte, mýlila som sa.“ Keď to už dodnes neurobil žiaden slovenský politik koalície, mohla by aspoň ona. Je to múdra, vzdelaná, civilizovaná a aj ľudská bytosť. Neverím, že to niekde vnútri v sebe necíti. Neverím, že už zabudla na jeden veľký dlh, ktorý politici za rok 2020 ešte stále verejne nevypovedali. Však je to iba jedno slovo: „Prepáčte!“ Veď pani prezidentka Zuzana Čaputová má určite naviac ako minister Matovič.

Škoda, že čakám tak dlho. Inak by som jej odpustila už dávno. Takto sa to musím stále iba učiť. Možno to ani do konca svojho volebného obdobia nestihne. Škoda. Možno pred voľbami… Uvidíme, snáď aspoň ja áno. Veď ľudské nie je len ospravedlnenie, ale aj odpúšťanie.

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)