Malá morská víla…

Inak, máte pocit, že naša spoločnosť je OK?!

Sedela som s kolegyňou na pracovnej káve, keď zavolala a využila chvíľu, keď som sa jej ospravedlnila, že teraz nemôžem. Že zavolám po skončení stretnutia. Povedala, že jasné, že len chcela, že je tehotná a od strachu rýchlo zložila.

Nikdy na ten moment nezabudnem ako sa mi zrútil svet a ako šialene som sa sekla. Odmietla som si pripustiť, že predsa moje dieťa raz nebude už dieťa a bude mať aj svoje dieťa. Mala som pocit, že 26 ročné „dieťa“ predsa ešte nemôže mať dieťa, veď je iba dieťa a svet je zlý a ľudia z roka na rok horší. A čo ona môže vedieť o výchove dieťaťa?! Veď nemá ešte ani strechu nad hlavou!

„Mamy, ale ja som už štyri roky žila, keď si mala mňa,“ bránila sa výčitkám, že je nezodpovedná a ako ma sklamala.

Malinký človiečik

Dnes má už Evoletka viac ako tri roky a je to najmilšie, najšťastnejšie a najmilovanejšie stvorenie, ktoré vošlo do môjho života. Nádherná malá víla, ktorá ma učí opäť sa na svet pozerať s nádejou v dobro.  

Dcéra z nej zatiaľ vychovala malé dievčatko, ktoré všetkých napĺňa absolútnou láskou, spokojnosťou a šťastím. Dievčatko, ktoré roznáša pohodu ako malá víla. Malinký človiečik, ktorému prstom doteraz nikto nehrozil, na ktoré ešte nikto nekričal a už vôbec jej nedal po zadku. Viete, však iba takú slovenskú výchovnú, ktorú ešte dodnes väčšina považuje za normálnu. Napriek tomu sa Evoletka nikdy nehádže o zem, ak nedostane to čo práve chce. Ani v obchode.  

Raz, keď sme sa hrali po slovensky opac-opac či si to a ja som jej v zápale hry nechtiac buchla po zadku, dcéra nám to okamžite zakázala, lebo to vnučka nepozná a ešte by to začala robiť iným deťom. A mala pravdu. Slovenský stereotyp je fakt divný.

Keby som len mohla

Vďaka vnučke sa všetko u nás zmenilo a mne sa opäť chce vyhľadávať dobro. Dcéra mi ukázala zrkadlo, ako sa dá krásne vychovávať dieťa bez pomýlených trestov. Denne mi je vzorom mamy, ktorou ja už nikdy nebudem. Neučila som ju to, aj tak to v Škandinávii zvláda oveľa lepšie ako ja. Keby som tak mohla, keby som tak mohla vrátiť čas… Mať opäť dieťa, ktoré by som vychovávala úplne inak. Rovnako ako moja dcéra. Nie tak, ako zasa vychovávali mňa, mojich rodičov, ich rodičov…  Keby som len mohla byť takou dobrou mamou akou je moja dcéra.

Milujem vnučku nadovšetko. Milujem jej bezstarostnosť, úprimnosť, schopnosť nevnímať zlo a zabávať sa dobrom. Milujem jej smiech, na ktorý ako dospelí zabúdame. Milujem jej štípance lásky, keď nás stíska až to bolí. Milujem jej bezmocnosť, keď mi niečo o dušu vysvetľuje a ja jej pre trojjazyčnosť nerozumiem. Milujem ju, lebo zo mňa robí lepšieho človeka. Lebo som už zabudla aké to vlastne je. Venovať svoj čas naozaj podstatným veciam. Dobru a pozitívnemu pohľadu na život.

Morská víla

Evolet je pre mňa malá morská nórska víla, ktorá mi pripomenula kto naozaj som a kam patrím. Ďakujem dcére, že ju priviedla na svet, ktorý urobila krajším a vychováva ju presne tak, ako to mňa neučili. Že aj z dieťaťa, ktoré nie je doma s mamou tri roky vyrastie skvelý šťastný človek s pravými hodnotami.

Evoletka bola doma, ja na návšteve. Stála v studených nórskych fjordoch a dívala sa do diaľky ako pravá morská víla z dánskej rozprávky Hansa Christiana Andersena. Nevedela som z nej spustiť oči. Bola taká zvedavá, šťastná, ale aj zahĺbená do diaľky. Sršala z nej neuveriteľná radosť z hry, číra autentickosť, absolútne otvorená myseľ, empatia, intimita aj útulnosť a to všetko definitívne bez klasického slovenského ultimáta. Veď mala drahé šaty a voda bola studená…

Prečo sú dánske deti šťastné?

V duchu som ďakovala dcére, že jej dala možnosť vyrastať v spoločnosti, kde žijú jedni z najšťastnejších ľudí a detí na svete. V Dánsku či Nórsku, kde materská netrvá ani rok a aj z toho tri mesiace sú s deťmi otcovia, kde si obedy nosia deti do škôlky samé a kde fyzické tresty prirovnávajú k vražde. Minimálne k poníženým detským dušiam určite. Napriek tomu aj tam vychovávajú jednych z najšťastnejších a najmorálnejších ľudí na svete. Ako to je možné a prečo? Kúpte si knihu  Prečo sú dánske deti šťastné? Nájdete tam odpoveď. Teda aspoň by ste mali… Vďaka otvorenej mysle-prekoncipovaniu: schopnosť pozrieť sa na vec z iného uhla zmení vám aj vašim deťom život k lepšiemu.

Keby som tak mohla vrátiť čas

Keby som tak mohla vrátiť čas, keby som tak mohla ešte raz vychovávať dieťa nie podľa zažitého slovenského spôsobu… Keby som tak mohla, ale už nemôžem. Keby ma aspoň inak vychovávali moji rodičia, ale už nebudú… Keby som len mohla vrátiť čas…

Evolet tam stála ako naozajstná malá morská víla. V drahých šatoch na svadbu a ona v nich vchádzala do studenej vody.  Nikto po nej nekričal, že ich zničí a ani že prechladne. V studenej vode si to užívala a bol to pohľad ako z rozprávky. Cítim, že vďaka Evolet sa stávam aj ja lepším človekom. Ďakujem dcére, že mi dala ešte nádej v dobro a nádej striasť zo seba to zažité zo Slovenska. A zďaleka nielen to pomýlené „veď jedna výchovná ešte nikoho nezabila“. Aj na tom ostatnom ešte musím poriadne popracovať.

Máte pocit, že naša spoločnosť je OK?!“

P.S.: Evoletke sme priviezli rozprávkové knihy zo Slovenska. Predavačku sme poprosili o Andersena a niečo mimo slovenských rozprávok, ktoré podľa dcéry pôsobia veľmi násilne až traumaticky. „Ale však sme na tom vyrastali všetci a stalo sa nám niečo?“ povedala nám predavačka. „Máte pocit, že naša spoločnosť je OK?!“ spýtala som sa jej ja. Už nevedela odpovedať. A tak som ešte prihodila aj knihu o šťastných a sebavedomých dánskych deťoch. Po prvých piatich stranách som pochopila ako sme (ja bola) vo výchove našich detí dodnes väčšina úplne pomýlených.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)