Nórsko mi ponúka šancu byť lepším človekom

Opäť balíme. Ako takmer každý mesiac. V Prahe do Bratislavy aj Nórska. V Bratislave do Prahy aj Nórska a tak dokola. Manžel niekde našiel blok z nórskej pumpy, keď som sa opäť tvárila, že si kupujem iba kapučínko. Urobil mi prednášku ako hrom, že si neviem k deťom poriadne vypočítať cigarety a potom tam kupujem krabičku za 17 eur. Že ešte raz, a najbližšiu cestu budem za trest utekať za autom a ak nestihnem trajekt, že sa tam potom môžem v dánskom prístave prefajčiť aj na smrť. No, nemiluj ho!

Nepomohol mi ani argument, však cigarety za 17 eur sú určite „zdravšie“, alebo aspoň lepšie chutia. Ani to, že do Nórska vždy úprimne odchádzam s tým, že sa tam pre drahé a vzdialené cigarety odnaučím fajčiť. Len mi to zatiaľ nejako nikdy ešte nevyšlo. Ani napriek tomu, že cigarety si v Nórsku nekúpite len tak a často za krabičkou precestujem kilometre. Inak, v Nórsku vyzerajú krabičky všetky rovnako. Na pumpách ich však zo zákona môžu predávať iba z dobre maskovanej skrine. Takže ich vôbec nevidieť, nie sú ani na očiach detí a všetky ešte vyzerajú rovnako. Čierne krabičky s nenápadným nápisom. Aspoň v niečom sú milostnejší k závislákom. Nie sú na nich pripečené obrázky zomierajúcich. Znesiem len strašenie o plodnosti a potencii, lebo to sa ma už netýka a po roku lekcií nórčiny aj tak viem prd.

Fajčí niekto pred tebou?

Nórsko je ideálna krajina na odnaučenie sa fajčiť. S cigaretou v papuli tam totiž vidíte prevažne iba najnižšie sociálne vrstvy a aj to ich na ulici či terasách kaviarní a reštaurácii musíte hľadať. Dobre, občas aj iných, ale fakt iba občas. No a potom mňa… Keď si tam zapálim, vždy sa idem prepadnúť od hanby aj keď sa na mňa nikto nepozerá.

V tejto severskej krajine prevažne fajčia len „sedláci“.  Ani raz som tam ešte nezachytila obraz, ktorý je bežný u nás. Že rodič, či starý rodič, fajčí rovno pri dieťati. A už vôbec nie, keď niekto tlačí kočík. Možno je to preto, že jedna z otázok pri preventívnej zdravotnej prehliadke dieťaťa v Nórsku je: Fajčí niekto pred tebou?

Keď si spomeniem na seba, ešte mladú matku, nakopala by som sa do zadku. Mrzí ma, že som sa narodila v spoločnosti, ktorá to dodnes toleruje. Vyrastala som vo fajčiarskej rodine. Rodičom najviac chutilo v aute pri ceste na dovolenku do Bulharska cez Rumunsko. S bratom sme vždy vystúpili ako údené karé.

Ako hnida

Nórsko mi ponúka šancu byť lepším a rozumnejším človekom. Aspoň sa o to pokúsiť. Vďaka jeho vyspelej spoločnosti ma trojročná vnučka ešte nikdy nevidela fajčiť. Nikdy som si v jej blízkosti nezapálila. Radšej sa ako hnida zašijem niekde v lese medzi losy, či odpadkové koše za reštauráciou… Fackuje ma tam síce hanba, ale tak mi treba, keď to bez toho hnusu stále nedávam.

P.S. : Neprezraďte to manželovi, ale opäť do Nórska vyrazím s poddimenzovaným počtom krabičiek. V najlepšej viere, že sa tam pre cenu cigariet odnaučím fajčiť. Neviem, čo to mám za úchylku, že si na tieto zdravotno-sociálne pokusy vždy vyberiem krajinu, kde sú najdrahšie. Bohužiaľ, zatiaľ ma to neodradilo. Je to fakt hnusný zlozvyk. Tak mi, prosím, držte palce.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)