Teroristov sa už nebojím. Dnes sa už bojím nás

Čo sa to s nami deje? Túto otázku som si položila ešte v roku 2015, keď som po teroristických útokoch v Paríži písala blog. Z nenávistných komentárov voči prisťahovalcom ma prepadla bezmocnosť a to som ešte netušila, čo sa na nás valí od roku 2020. Od pandémie, energetickej krízy, cez útoky na predavačov, či dokonca lekárov, až po alkohol na cestách a najnovšie vraždu mladých ľudí, lebo však LGBTI.  

Vtedy som na margo nenávistných komentárov proti prisťahovalcom napísala, že naposledy si takéto rozhádané medziľudské vzťahy pamätám spred referenda o rodine. Stála za ním cirkev. Presne tá, ktorá stojí za fundamentalizmom poslankyne Záborskej a spol, ale bohužiaľ, aj najvrcholnejších predstaviteľov štátu. Cirkev sa nám plazivo vtiera do najsúkromnejších kútov príbytkov a chce nám diktovať, ako máme žiť. Akoby neveriaci bol nesvojprávny a nezodpovedný. Akoby im Boh dával právo súdiť!

Prešlo pár rokov a je to ešte neznesiteľnejšie. Kým v roku 2015 nás rozdeľovali teroristi a utečenci, dnes väčšine vymleli hlavy politici. A vyzerá to tak, že z tohto sa už nevyhrabeme. Sme si už nebezpečnejší ako teroristi. Každodenná zloba a nenávisť je totiž niekedy horšia ako obavy z terorizmu. „Mám pocit, že tí starší sú ešte ako tak pri zmysloch, mladí múdri ušli a sprostí to tu valcujú. Idú do politiky, aby si nakradli, moc nimi lomcuje a nenávisť exportujú na ulicu. Celé zle,” napísala mi zlomená kamarátka.

Teroristi 2015 a dnes

Čo sa to  s nami na Slovensku deje?  Pýtala som sa už v roku 2015. Už vtedy sused nespoznával suseda, kamarát priateľa, brat brata či sestru, rodičia učiteľov a priatelia priateľov. Toto všetko vyvolala utečenecká kríza a terorizmus a my sme blokovali mobilné telefóny a profily na sociálnych sieťach. A dnes?

Sociálnu sieť som si založila až v roku 2014, aby som bola v kontakte s dcérou, ktorá odišla na druhú stranu zemegule. Odvtedy neprešiel deň, aby som nepocítila pachuť nenávisti, netolerancie, hrubosti až primitívnosti. Dlhých osem rokov! Za ten čas som prišla aj o kolegov či známych, na ktorých sa už neviem pozrieť ani na ulici.

Už dávno neplatí, veď to je iba virtuálny svet… IT pavučina ľudských názorov je už nebezpečne vyhrotená, doslova do pravých, alebo skôr skazených uhlov. Naplno sa roztrhla pred barom Tepláreň. Dnes už stačí tak málo. Poukázať na fakt, že niektorý status je podvrh a vymyslený, či slušne s argumentmi prejaviť svoj názor a najvulgárnejšie výrazy sa do správ len tak lejú. Stačia sekundy. Ako včera od dievčinky Martinky z Banskej Bystrice z predajne kozmetiky PUPA, plnej nenávisti, ktorá pod statusom prezidentky zosmiešňovala protestný pochod za dva mladé životy. V poslednom čase často čítam, že staršia generácia musí vymrieť ako pri Mečiarovi a vraj dobre bude. Som ročník 1970, ale mňa najviac primitívne, nenávistne a hrubo napádajú mladé ročníky, ktoré v živote nedosiahnu to čo ja aj keby sa znova narodili. Lebo ich najdlhšou životnou skúsenosťou je a bude v lepšom prípade cesta do roboty a späť.

Desivé déjá vu

Čítam môj text spred siedmych rokov a zažívam déjá vu. Smrad zneužitej demokracie, ktorá, bohužiaľ, dáva možnosť prejaviť sa aj tým najhlúpejším neandertálcom a zloduchom. Stačí, že vedia zapnúť mobil či počítač.  

Dnes sa už sociálne siete bojím aj zapnúť. Okamžite mi rozbúchajú srdce, stiahnu krk aj žalúdok a často znepríjemnia deň od rána. Pritom za to zakladateľ možno až tak nemôže. Lebo sme to my, ktorí siete živíme…  

Poznáte to aj vy? Je tam už primálo písma, ktoré poteší. V záplave hnevu, pohŕdania a miliónov nenávistných statusov a názorov tam dobro totálne zaniká. A ak nezanikne, aj tak si ho len málokto všimne, vlastne tam pôsobí až komicky. Rýchlosťou svetla sa šíriacich primitívnych koláží a karikatúr, cez „overené správy“ až  po škodoradosť, urážky, zosmiešňovanie, napádanie, ubližovanie… Všetko sa to prenieslo už aj na ulicu.  Zdieľame, lajkujeme a navzájom sa chválime a podporujeme, ako sme to niekomu z tepla domova natreli.  

Je to hrozné

„Olympiáda v Rio de Janiero bude až o rok, ale my už na internete vyhrávame dnes,“ napísala som pred dlhými rokmi. „Dnes sa už teroristov nebojím. Ak budem v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, bude to osud. Nebojím sa ani utečencov. Ja sa dnes už bojím nás. Nás ako spoločnosti, ktorá sa v týchto dňoch vyzlieka do absolútnej nahoty. O akého priateľa prídem zajtra? Čo sa to s nami deje? Zatiaľ je to iba názorová zloba na Slovensku. Ale dokedy? Dokážeme ešte vôbec rozlišovať, čo naozaj dobré je a čo nie, alebo sa musíme začať báť už samých seba?“ písala som v texte z roku 2015.

Nie je to hrozné, že takmer identický text som písala už v roku 2015? Nie je to hrozné, ako sme odvtedy posunuli latku zloby a nenávisti ešte vyššie? Veď my sme už priamo na tej ulici, kde už zabíjajú. Teroristov sa už nebojím. Dnes sa už bojím nás. Lebo väčšina je jednoducho na Slovensku hlúpa, nerozhľadená, neschopná, zlá a frustrovaná. Toto už nedáme, vážení! Menšina to už nedá a bude ešte horšie.

P.S.: Možno by sme mohli začať napríklad aj tým, že sa začneme zamestnávateľov nenávistných trollov pýtať, či im neprekáža, ako sa ich zamestnanci správajú na verejnosti.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu) 

Titulná foto: Dalito.sk