Naozaj je okolo nás viac nenávisti, frustrácie a nespokojnosti?

Pracovný telefonát sme končili tak ako vždy. Klasicky: ľudia sú horší a horší, nenávisť, grobianstvo a arogancia sú všade, je to zlé, povedala mi kolegyňa-kamarátka. A potom sme sa spoločne zamysleli, či to náhodou nie je klam len preto, že sme si prestali všímať dobro.

Možno pohľad na svet nám len skresľujú informácie, ktorým dovolíme, aby sa nám dostávali pod kožu a do hlavy stále hlbšie.

Rekapitulácia inak

„Skúsme sa na sklonku dňa zamyslieť, koľko dobrých ľudí sme dnes stretli, s koľkými ešte lepšími sme komunikovali a koľkí nás dnes potešili ústretovosťou, pokojom až dobrotou. A čo dobré sme dnes vykonali my dve,“ a zrazu sme si začali až skákať do reči. Rekapitulovali sme deň, ktorý mal byť údajne jeden z tých klasických, plný ľudskej zloby.

Ona o tom, ako v dobrom prekvapila úradníčku zo Sociálnej poisťovne (SP), ja zasa o telefonáte z pobočky SP a jej „úradného anjela“. Pridala som ospravedlnenie môjho dodávateľa, ktorý urobil zásadnú chybu, ale tradične ju nehodil na iných. Okamžite si ju priznal, odstránil a niekoľkonásobne sa za ňu mailom ospravedlnil. Cítila som z neho sklamanie a tak mu radšej ešte ráno zavolala, nech nemá pokazený celý deň. Nech sa tak netrápi, veď všetci robíme chyby. Ja to prežijem, hlavne, že sme chybu odstránili. Inak aj na tú ma upozornili dobrí ľudia. Nemuseli, aj tak o polnoci napísali, aby som o technickej nepresnosti vedela čo najskôr. Toto podľa vás urobia zlí ľudia?

Spomenula som si na ochotnú Ukrajinku, ktorá sa mi snažila vysvetliť, kde v nemocnici presťahovali očkovacie centrum. Aj na milých zamestnancov očkovacieho centra, dokonca aj slušných klientov. Počítačový systém síce padal, ale nikto neprudil, nesťažoval sa a ani nenadával.

Kamarátka hovorila o milých úradníkoch aj lekároch, ja aj o tých „v mailoch“. Aj na vodiča, ktorý trpezlivo čakal kým vycúvam z dlhej tesnej ulice. Cez čelné okno mi ukazoval, aby som sa nestresovala a dopriala si čas.  

Cez deň mi volala aj doktorka, ktorú som nechtiac doplietla. Prízvukovala mi, že sa nič nestalo, nech sa netrápim, že sa vidíme v januári. Do telefónu na mňa hovoril láskavý človek.

Naozaj?

Aj kamarátka pridávala ďalšie postrehy až sme zrazu zistili, že to bol skvelý deň plný príjemných ľudí. Spoločne sme si museli priznať, že to s ľuďmi nie je také zlé ako to na prvý pohľad vyzerá.

Možno ľudia nie sú naozaj horší. Možno sme len prestali vnímať dobro okolo nás.

A vy, kedy ste si naposledy zrekapitulovali deň „v dobrom“? Naozaj je okolo nás viac nenávisti, frustrácie a nespokojnosti? Naozaj?

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)