Krajina smutných zrkadiel, kde som prestala zdraviť

Domov sa vždy teším, aj keď mi pár dní pred príchodom pravidelne stiahne žalúdok. Aj keď sa vraciam tam, kde mám blízkych. Aj ďalších, ktorí majú štátnu príslušnosť ako ja. Každým mesiacom je to však ťažšie.

Kedysi som patrila medzi tých, ktorí zdravia prví aj keď som už naozaj skúsená žena. Dnes už nezdravím a radšej iba reagujem na pozdrav. Už to na Slovensku nedávam. Vnímať okolo seba prevažne kôpky nervov, ktoré sotva na môj pozdrav odvrknú. Stačí málo, ak sa napríklad chúďa predavačka pri pokladni pomýlila a zlú energiu zákazníkov môžete krájať. Akoby oni v živote neurobili chybu. Zlý pocit nezachránia ani vysmiate fotografie na sociálnych sieťach. Život na našich „uliciach“ mi pripomína skôr prežívanie.  

Vysávači úsmevov

Negatívne emócie, keď s prirodzeným úsmevom pozdravím a dotyčný sotva zdvihne zrak, či so sebazaprením len odvrkne, už nechcem prežívať. Denne ma pritom niekoľkokrát zamrazí. Prestala som zdraviť, lebo si už ľudí okolo seba radšej nevšímam. Radšej nevidím ani nepočujem, aby ma neobliali zlou energiou. Do sveta vysávačov úsmevov jednoducho nepatrím.

Z mesiaca na mesiac viac a viac cítim, akoby som sa vracala do krajiny zombíkov neschopných kúska empatie. Stres ma opúšťa až pri pohľade do spätného zrkadielka v aute. Kýbeľ zachmúrených zmývam zo seba niekoľko dní. A potom zasa domov na Slovensko a opačne. Ako taký fackovaný panák pre zachmúrených, lebo akosi už neplatí, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Bože, keby to len dokázali vnímať akí sú… Vďaka za každé nové ráno s normálnymi.

Všetci máme naložené

Všetci máme starosti veľké aj malé. VŠETCI. Keď však vidím, ako sa ľudia na zbombardovanej Ukrajine dokážu usmiať ešte aj medzi zdemolovanými domami bez vody a elektriny a teroristami povraždenými blízkymi, pýtam sa, prečo na Slovensku stretávam prevažne zamračených ľudí neschopných akejkoľvek sebareflexie a kritického myslenia. A nezabráni tomu ani autopark drahých áut a počet ešte drahších súkromných nehnuteľností, ktoré v Európe len tak hocikde nenájdete. Väčšina absolútne necíti ako vírus zamračenosti šíri ďalej. Akoby to bol národný šport. Keby to aspoň na hodinu dokázali, vidieť sa v zrkadle očami tých, ktorí dokázali vystúpiť zo slovenskej bubliny.

Alijo a Olija

Návrat domov je pre mňa každým mesiacom ťažší. Mnohí to nevidia, necítia, nechápu ako sa menia z týždňa na týždeň. Žijú si svoju slovenskú bublinu a odmietajú pohľad z vonku. Prečo? Je pre nich nepríjemný? Pre ľudí s otvorenou mysľou to bude na Slovensku stále ťažšie. Pod Tatrami totiž leží krajina smutných zrkadiel. A od toho je už len krôčik ku kráľovstvu krivých zrkadiel. Neverím, že od neho majú kľúče iba Rusi (podľa prieskumov) a ich Aľo (Alijo) a Oľa (Olija). Veď tie kľúče vlastní každý z nás.

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)