Psychiatrička o Vianociach v rodinách, kde zlyhajú ľudské vzťahy

Liga za duševné zdravie uvádza, že na depresiu ochorie každoročne 5% Slovákov a môže postihnúť každého bez ohľadu na vek alebo sociálne postavenie. Pre mnohých sú najrizikovejším obdobím práve Vianoce. A to nielen pre pocit samoty. Kým v mnohých rodinách sú najkrajšími aj rodinnými sviatkami roka, sú domácnosti, pre ktoré sú najstresujúcejšie. Nezdravé vzťahy detí s rodičmi sa totiž sviatkami pokoja a lásky nevyriešia. Naopak, ešte viac sa môžu prehĺbiť až vyostriť. Mnohé, už aj dávno dospelé deti, prepadnú strachu, stresu až depresii, ako vyriešiť to, že Vianoce nechcú prežiť s rodičmi, ktorí im ešte aj v dospelom veku ubližujú, keď už nie fyzicky, tak psychicky.

Psychoterapeutka a psychiatrička s 25 ročnou praxou MUDr. Natália Kaščáková, PhD., ktorá pôsobí v Bratislave, ale aj na Palackého univerzite v Olomouci či vo Viedni, takéto prípady pozná a vie veľmi dobre, aké môžu byť vianočné sviatky pre niekoho stresujúce. V druhej časti rozhovoru o toxických vzťahoch v rodinách spomína aj to, aké mimoriadne ťažké sú vianočné chvíle pre deti, ktoré si v detstve prešli peklom a ako by ich mohli vyriešiť.

Dá sa vôbec ospravedlniť správanie toxických rodičov aspoň počas Vianoc?

Nedá sa to ospravedlniť, dospelé dieťa to môže len lepšie pochopiť. Rodič je predsa dospelý človek a je zodpovedný za svoje činy.  

Ísť na Vianoce k rodičom, u ktorých sa necítite ako dieťa bezpečne? Prípadne, ako toxickým rodičom vysvetliť, že tento sviatočný večer nechcete prežiť v ich spoločnosti práve preto, akú traumu vám spôsobili či ešte stále spôsobujú? Povedať im pravdu?

V niektorých prípadoch sa nedá komunikovať s rodičom, ktorý celoživotne dieťaťu ubližuje, pretože to môže situáciu ešte viac zhoršiť cez obviňovanie, robenie výčitiek, prípadne bagatelizovanie. Už samotné rozhodovanie a premýšľanie nad trávením sviatkov prináša mnohým dospelým deťom veľa ťaživých pocitov. Často sa cítia vinné za to, že nechcú tráviť tento sviatočný čas s rodičmi, ale so svojou novou rodinou, prípadne sami. Keď dospelé dieťa dospeje v takýchto prípadoch k pevnému rozhodnutiu, že nechce stráviť tento čas s rodičmi a dokáže to jasne a pevne komunikovať, je to už dobrý signál, že si stanovuje hranice a vymotáva sa z problematického vzťahu.

Prípadne, môže pomôcť zmena domácnosti, že by rodičia prišli k dieťaťu?

Niekedy takíto rodičia, keď nie sú vo svojom prostredí, dokážu posunúť svoje správanie viac smerom k rešpektovaniu svojho dospelého dieťaťa. Zároveň ale pre dieťa nie je až taká možnosť úniku z nejakej vyostrenej situácie.

Pri vianočnom stole nastane stresujúca situácia. Napríklad prehnaného kritizovania až ponižovania dieťaťa ako po celý život.

To môže byť poriadne nepríjemné, ale dá sa už dopredu na to pripraviť. Nemať ideálne predstavy, že cez sviatky to bude inak alebo nejak špeciálne dobre. Ak už sa také niečo, ako slovné ponižovanie deje, dá sa ohradiť, vstať od stola, vzdialiť sa. Možno je dobré sa dopredu pripraviť aj možné riešenia, ako je napr. včasnejší odchod, prípadne naplánovať si časovo ohraničenú návštevu.

Ak niekto odmietne stráviť vianočné sviatky v kruhu rodičov a vnúčatá sú z toho smutné, ako im to vysvetliť?

S deťmi sa dá o tom komunikovať primerane veku. Môžeme napríklad povedať, že Vianoce chce rodina stráviť v malom kruhu a návštevu starých rodičov urobiť v nejaký iný deň.

Predstavme si situáciu, ktorá sa v rodine opakuje každé Vianoce. Starí rodičia sa pohádajú ako obyčajne, že jeden z nich chce opäť spáchať samovraždu a pravidelne do tejto „vianočnej ceremónie“ zaťahuje aj dospelé deti. Ako sa môžu pred takým citovým vydieraním chrániť dospelé deti?

To čo ste popísali, je pre dieťa akéhokoľvek veku veľmi náročná situácia, môže vyvolávať množstvo ťažkých pocitov, vrátane veľkého strachu, hnevu, bezmocnosti. Ochranou pre dospelé deti môže byť to, keď sa im podarí dostať do role akéhosi pozorovateľa celej situácie a nenechať sa emočne vtiahnuť do tejto „ceremónie“.

Môže pred Vianocami uvoľniť napätú atmosféru v rodine ospravedlnenie sa rodičov už dospelým deťom, ktorým v detstve ubližovali?

Keď sa takéto veci v minulosti udiali, tak optimálne by bolo, keby rodič uznal pred dospelým dieťaťom, že sa nesprával k nemu dobre, mal zlé obdobie, bol preťažený/á vo vzťahu či v práci, ale že sa to nemalo diať, že sa to jednoducho deťom nemá robiť. Keď rodič uzná svoje pochybenie, môže to vo vzťahu s dospelým dieťaťom veľmi pomôcť, pretože dieťa vidí sebareflexiu u rodiča. V takýchto prípadoch sa môžu vzťahy zlepšiť. Často to žiaľ tak nebýva, rodič si neprizná svoje pochybenie a stále to stáča na dospelé dieťa. Napríklad, že sa s ním inak nedalo, lebo bolo „hrozne problémové“ alebo to vraj vtedy bolo normálne a chcel z neho „len spraviť človeka“. Toto určite nie je cesta k vylepšeniu vzťahov.

Týrané deti majú často ťažké srdce aj na rodičov, ktorí ich síce priamo netýrali, ale ani nikdy nezasiahli. Napríklad, telesné bitky sledoval otec len z diaľky, akoby v byte ani nebol. Je normálne, že mu dieťa nedokáže rovnako odpustiť ako matke, ktorá ho fyzicky týrala?

Samozrejmé, lebo otec nič neurobil. Bol tam účastný, ale dieťaťa sa nezastal a nič neurobil. Je normálne, že dieťa má zlosť aj na takého rodiča. Veď sa len prizeral, takže z pohľadu dieťaťa je vlastne spolupáchateľ. Rodičia majú predsa dieťa chrániť. Poskytnúť mu podporu, ochranu a opateru. Ak matka dieťa týrala, otec mal zasiahnuť.  Rodič musí vždy pomôcť slabšiemu. Rodič, ktorý nezabránil týraniu svojich detí sa na tom podieľa rovnako. Veď je dospelý svojprávny človek a keď s tým nesúhlasil, mal zasiahnuť, i keď mohol byť zmanipulovaný, ale podiel na tom má rovnaký.

Všetka tá krivda z minulosti… Dokáže to v sebe spracovať dospelé dieťa samo, aby mu to ďalej neubližovalo alebo to už naozaj patrí do rúk odborníka?

Dôležité je to u seba rozpoznať, že išlo o toxického rodičia, lebo mnohé dospelé deti to nikdy nerozpoznajú. Môže sa stať, že k uvedomeniu nakoniec pomôžu  až ich partneri, ktorí  vidia takéto správanie viac z odstupu. Alebo až keď samotnému dospelému začnú nejaké ťažkosti a začne si to spájať so svojim detstvom. Niekedy až vtedy, keď sa stane rodičom a začne vychovávať deti. Je veľmi individuálne. Mnohé môže vyriešiť opravujúci vzťah v partnerstve či kamarátstve. Jednoznačne sú však situácie, kedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Najmä, ak to už zasahuje do schopnosti primerane fungovať aj pracovne, a najmä v rodičovstve, aby neprenášal svoje zranenia z minulosti na vlastné deti. Aby sa to nešírilo generačným prenosom ďalej.

To znamená, že je vysoko pravdepodobné, že toxickí rodičia mali toxických rodičov.

Väčšinou áno. Často toto zistenie môže pomôcť pochopiť napríklad 50-tnikovi prečo sa jeho rodičia správali tak, ako sa správali. Dospelý človek si zrazu uvedomí, že jeho mama alebo otec to mali presne rovnako a týranie psychické či fyzické sa prenášalo z generácie na generáciu.

Predpokladám však, že ale ani to nie je dôvod na ospravedlnenie.

Nedá sa to ospravedlniť, dá sa to len lepšie pochopiť. Dospelý človek je predsa  zodpovedný za svoje činy a keď má problém so sebareguláciou, mal by s tým niečo robiť, aby ďalej neodovzdával takéto nepriaznivé a ubližujúce správanie vlastným deťom.

A čo keď si týrané už dospelé dieťa uvedomí, že to prenieslo aj na vlastné deti?

Nikdy nie je neskoro na nápravu, ale čím skôr k nej dôjde, tým lepšie.

Je možné, že druhé dieťa rodičov, ktoré akože malo zachrániť nefungujúce manželstvo, bude psychicky týrané ešte viac, keď si jeho rodičia uvedomia, že ich vzťah nezachránilo a naopak, ešte viac skomplikovalo?

Vy ste vlastne pomenovali, ako sa to dieťa môže cítiť. Lebo môže sa cítiť ako „komplikácia“ či bremeno, ako zbytočné, lebo malo niečo zachrániť, čo sa vlastne ani zachrániť nedalo. Veď to už nefungovalo ani predtým a nemalo potenciál fungovať ani naďalej. Také dieťa nemusí rozumieť tomu, prečo je vlastne tu a môže si to niesť celý dospelý život.

Sú prípady, keď sa dieťa ocitá medzi dvoma kameňmi počas sporov rodičov. V období pokoja sa však opäť spoja proti nemu.

To sú ťažké prípady, lebo pre také dieťa je to veľmi zmätočné. Napríklad, mladá 20 ročná žena je pojitkom pre rodičov. Počas obdobia disharmónie sa mama sťažuje na otca a z dcéry si urobí veľkú dôverníčku. A potom, keď je dobre, tak majú potrebu sa k svojej dcére opäť správať ako k dieťaťu a vyžadovať od nej, už ako dospelej, detskú poslušnosť. Budeš s nami chodiť na výlety ako my chceme, ako rodina… Pre dieťa to je veľmi zmätočná situácia až toxická. Takto striedavo fungovať je mimoriadne náročné a zo strany rodičov je to zneužívanie samotného dieťaťa, ktoré tým môže veľmi trpieť.

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí súhlasia s názorom, že jedna výchovná facka ešte nikdy nikoho nezabila?

Dieťa by malo vyrastať v bezpečnom prostredí a klíme, kde sa môže spoľahnúť na svojho rodiča a zároveň skúmať a objavovať svet. A to môže jedine, ak sa cíti bezpečne a dobre. Facky ani iné fyzické tresty do výchovy nepatria. Keď mladí rodičia vnímajú, že majú ťažkosti pri regulovaní seba a svojich pocitov, keď sa im vyplavujú nejaké ťaživé spomienky a jatria rany z minulosti, mali by vyhľadať pomoc. Minimálne, aby pátrali prečo to tak je. Naozaj sa to dá zastaviť a skúsiť svojim deťom odovzdať lásku úplne inak.

(Ak sa vám tento článok páčil, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)