Ako na chodníku (ne)zabiť možno aj dieťa
Vonku fúkalo tak, že som si musela prehodiť obrovskú kapucňu cez hlavu, aby som cestu domov vôbec prežila. Tak ako celý život, natlačila som sa na pravý okraj chodníka a kráčala.
S hlavou schovanou v kapucni sa pozerala pod nohy. Dopredu som aj tak nevidela. Snežilo a fúkalo tak, že cestu pešo sa dalo prežiť len vďaka zvolenej rýchlosti kroku a sklonu tváre. Jediné po čom som túžila, dostať sa čo najrýchlejšie do tepla.
Ešte v útrobách MHD si navliekla rukavice a do ľavej ruky si zavesila kľúče, pripravená ich okamžite použiť a zanechať za sebou snehovo-veternú smršť. Cez rameno kabelka, pravou rukou si pridržiavala kapucňu, ktorá by inak na hlave nevydržala. Pekne vpravo, však normálka a už len sledovala špičky čižiem a okraj chodníka. Lampy oproti nehrozili, cesta s autami v nedohľadne. Okrem umrznutia a odfúknutia mi teda nič nehrozilo. Pridala som do kroku.
Sekunda v živote
Bola to sekunda, možno aj len jej stotina, keď som si uvedomila hrozbu sčítanej kinetickej energie osoby oproti mne, ktorá v tom pekle počas chôdze potrebovala ešte ťukať do mobilu. Rýchlosť, ktorou išla do mňa vraziť ma vystrašila. Pudovo mi vyletela ruka vpred, v snahe eliminovať náraz. Moja otvorená dlaň ľavačky aj so zaveseným zväzkom kovových kľúčov len tak vyletela, vystrela sa a zachránila mi možno aj život. Ak by žena do mňa narazila, dolámala by ma. Stihla som ešte stiahnuť ľavé rameno pre prípad vykĺbenia. „Bože, konečne ma prestalo po tých dlhých rehabilitáciách bolieť a teraz toto,“ preletelo mi hlavou.
Tvár protiidúcej skončila síce rovno na mojej koženej rukavici, na ktorej však na prostredníku viseli už kľúče. Spadla ako rešeto, mobil vyletel do výšky, ona k zemi. Najprv som si myslela, že som ju zabila, potom že porezala, nakoniec som jej kľúčmi „iba rozbila“ nos. Rameno prežilo.
Čo ak raz dieťa?
„Tak mi treba! A nepomáhajte mi, máte bielu bundu!“ zaznelo niekde zo zakrvavenej tváre ženy. „A toľko videí som už videla, ako pre mobil niekoho zabila električka alebo prešlo auto!“ nadávala sama sebe a pchala si papierové vreckovky do nosa.
Tak len toľko som chcela, či naozaj potrebujeme do tých mobilov čumieť vždy a všade. Aj na chodníkoch či priechode pre chodcov. Lebo technológie sú dobrý sluha, ale veľmi zlý pán najmä na ulici. Čo keď nabudúce niekto z mobilom v ruke zrazí na chodníku malé dieťa a to padne tak na hlavu, že sa už nepreberie?
(Ak vás komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)