Má 89, prežila holokaust aj šikanu komunistov a v 60-ke začala s jogou

Prežila holokaust. Pred nacistami sa ako 15-ročná spolu s rodičmi skrývala 7 mesiacov v izbe svojich záchrancov. Eva Mosnáková, držiteľka štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd, si počas vojny zakúsila horkosť života, no nikdy naň nezanevrela. Práve naopak, vo svojich 60. rokoch nabrala druhý dych. Začala cvičiť zdravotný telocvik aj ako cvičiteľka, venovať sa klubu seniorov, chodí po školách a rozpráva o svojom živote a o tých, ktorí zažili hrôzy vojny. Jej príbeh nám pripomína, že aj najhoršia skúsenosť nás môže urobiť silnejšími. A tiež, že aj vo vysokom veku môže človek zažívať radosť z práce.

Váš život sa po vojne začal podobať bežnému životu pracujúcej ženy. Čomu ste sa venovali?

Začala som pracovať na Ministerstve výkupu na Slovensku, kde som mala na starosti štatistiku výkupu rastlinných výrobkov. V roku 1960 sa slovenské ústredné orgány zrušili. Ja som z núdze prekladala do slovenčiny úradný vestník ministerstva poľnohospodárstva v Prahe. Po skončení diaľkového štúdia na Vysokej škole ekonomickej som pracovala v ekonomickom odbore poľnohospodárskeho rezortu. Po okupácii v roku 1968 sme vo výbore pobočky Matice slovenskej pri našom pracovisku podpísali rezolúciu − protest proti „vstupu bratských armád“. Všetci sme boli, pravdaže, postihnutí, ja na plate a na funkcii, svoju prácu som však robila aj naďalej. No nastalo šikanovanie…

Šikanovanie na pracovisku je často tabuizovaný pojem. Prevažuje názor, že z teroru je vždy možné odísť. Prečo ste nevyužili túto možnosť?

V tom čase som nemala inú voľbu ako ostať. Žiadne pracovisko by neprijalo človeka s politickým postihnutím.

Ako ste sa so šikanovaním vyrovnávali?

Nedala som sa, vybuchovala som. No predsa len boli aj ľudia, ktorí mi prejavili solidaritu, dodnes si to vážim. Šikanovanie išlo od karieristov a zakomplexovaných mocipánov.

Muselo to byť ťažké nielen pre vás, ale aj pre vašu rodinu. Bola táto situácia istým doznievaním druhej svetovej vojny? V akom zmysle?

Keď nás v roku 1945 oslobodila sovietska armáda, cítila som vďačnosť a napísala som oslavnú báseň. V roku 1968 mal môj mladší syn len o rok viac ako ja, keď som tú báseň napísala. On tiež napísal báseň, ale písal v nej o tom, že jeho mama vďačila sovietskej armáde za oslobodenie, teraz však prišla táto armáda znovu, zavraždila Danku Košanovú na schodoch Univerzity Komenského a okupuje nás. Takýto obrat nastal počas jediného ľudského života v tejto krajine .

Kedy sa skončilo vaše pracovné a osobné peklo?  

Pre finančný postih som ešte nejaký čas pracovala, aby sa mi zvýšil dôchodok, no môj muž už na mňa čakal doma. Bol v invalidnom dôchodku, po prežití väznenia v Mauthausene mal zdravie narušené.

Doma vás čakal manžel, ktorého ste počas vášho schovávania stretli a zaľúbili ste sa.

Áno, môj manžel bol bratom našej záchrankyne pani Terky Konrádovej-Mosnákovej, ktorej muž rozhodol, že nás budú ukrývať. Mauthausen bola pre Vlada Mosnáka konečná, keď ho Gestapo zatklo pre odbojovú činnosť. Ani pri mučení nikoho zo spolupracovníkov neprezradil. Celý život som si ho preto vážila. Veď nikto z nás nemôže vedieť, ako by sa zachoval v bolestiach krutého týrania. Okrem toho on sa významnou mierou postaral o to, aby nás nechytil poľovník − esesák zo seredského tábora.

Čítala som, že jeho nenávisť voči Nemcom nikdy nevyhasla. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Môj muž zažil v koncentračnom tábore hlad, bitie, veľmi ťažkú robotu, stratu ľudskej dôstojnosti. Každé ráno boli pred barakmi naskladané mŕtvoly − kostry obalené kožou, pripravené na odvoz do krematória. Vinu za tieto neľudskosti pripísal všetkým Nemcom bez rozdielu. To však po čase korigoval, veď ľudia nemôžu byť posudzovaní podľa národnosti, rasy, náboženstva, príslušnosti k pohlaviu v jednom vreci! Dnes je milovaným členom našej rodiny Nemec − manžel našej vnučky Zuzky a šťastný otec mojich dvoch pravnúčeniec.

Nakoniec ste teda konečne odišli do dôchodku a našli ste tam nové príležitosti.

Keď sa mi už obaja synovia oženili a nás s manželom opustili, plakala som tam, kde ma nikto nevidel. Bol to syndróm opusteného hniezda, známy duševný stav matky v takejto situácii. Deti vytušili moje položenie a postarali sa mi o záujmové aktivity: dostala som abonentný lístok na koncerty a nevesta ma vzala cvičiť do Sokola. No a po odchode do dôchodku som absolvovala dvojročné semináre zdravotného telocviku. Začala som svoju cvičiteľskú „kariéru“.

Kedy ste začali verejne vystupovať a organizovať svoj klub?

Keď som predložila na Ústredí židovských náboženských obcí na Slovensku návrh na vyznamenanie našich záchrancov vysokým izraelským vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi, moje meno bolo zaevidované do zoznamu tých, čo prežili holokaust. Cítila som snahu pomôcť mi, starať sa o moje zdravie. Ja som bola práve čerstvá vdova, dojímala ma tá starostlivosť. Napísala som, že nič nepotrebujem, ale ja chcem pomôcť. Ponúkla som svoje cvičiteľské schopnosti. Začala som cvičiť s členmi klubu seniorov preživších holokaust spolu so slovenskými členmi spoločenstva denného sanatória na Hahnovej ulici, kde bol náš klub umiestnený. Dnes je tento klub zameraný najmä na prijímanie zaujímavých hostí, ktorí prednášajú vo svojom odbore a potom sa čudujú múdrosti seniorov, ktorí diskutujú s dobrou orientáciou o akomkoľvek probléme. Nesmierne ma teší spolupráca so Zabudnutým Slovenskom, ktorého autor je Michal Karako a − oveľa viac ako len moderátor − Andrej Bán z časopisu Týždeň. Chodíme po Slovensku a rozprávame sa s občanmi a študentmi.

Najvyšším ocenením bolo iste štátne vyznamenanie prezidentom Andrejom Kiskom za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.

Toto vyznamenanie si veľmi vážim najmä preto, že som sa pri jeho akte zoznámila s vynikajúcou spoločnosťou ocenených a tiež s pánom prezidentom, ktorého činnosť si vážim.

Prežili ste dva totalitné režimy, zakúsili mnohé podoby života a dodnes robíte to, čo vás napĺňa. Čo je teda podľa vás dôležité?

V súčasnosti viem, že je to pomoc jeden druhému. Keby mi počas vojny nepomohli statoční ľudia, neprežila by som. Darovali mi 72 rokov plnohodnotného života s jeho radosťami, starosťami i žiaľmi − o tom je život človeka. Pomoc však treba poskytnúť aj v menej dramatických chvíľach − nevládnemu, starému, chorému, týranému, ľuďom na úteku pred fanatizmom… Je ich dosť a sú to všetko naši príbuzní, tak ako to povedal Fedor Gál.

Čo považujete za úspech v živote vy?

Čo je úspech? Pravidlom je, že úžasné, ligotavé úspechy najmä v politickej kariére končia zle. Pritom sa do nich vkladá toľko cennej energie! Nie však v úsilí starať sa o ľudskú spoločnosť im zverenú, ale o seba. Áno, máme sa starať o seba, najmä o svoje zdravie, no preto, aby sme vládali plniť svoje celospoločenské povinnosti − máme ich všetci, nemôžeme byť mlčiacou väčšinou! Ak bude ľudstvo napredovať dobrým smerom, bude to potom úspech nás všetkých.

Autorka: Simona Mižikárová