Rozdiel je však zásadný. Ťažko zoženiete aj antibiotiká

Kto si už spomenie na to, ako sme iba pred 12 mesiacmi už druhý rok po sebe chránili rizikové skupiny, seniorov a všetkých blízkych, aby sme ich nevystavili hrozbe nákazy covidu. Mnohí až excentricky dokazovali, akí sú zodpovední. Bolo to jednoducho IN. Dnes už našťastie žiadne z obmedzení neplatí, ponechali to na ľudskosť, ohľaduplnosť a normálnosť. Dnes už neplatí ale vôbec nič. Ani pri chrípke, ani pri inom respiračnom ochorení, ani len tá úplne elementárna človečina. Akoby mali právo žiť už len mladší a najzdravší.

Inak, viete že na koronavírus zomierajú ľudia dodnes? Podľa slovenského NCZI iba včera dvaja a českého tiež (u susedov za apríl zatiaľ skoro 70).

Novodobí „hrdinovia“

Všetko je preč, všetko je v zabudnutí. Ak niekto mal už v roku 2019 pocit, že sa mnohí správali ako egoisti, po dvoch rokoch pandémie, po ktorých ostali desaťtisíce hrobov, pacientov na celý život a množstvo rodín s doživotným smútkom v srdciach, do ulíc vyrazili tí, ktorí mali šťastie a smutné roky prežili bez ujmy. Očkovaní aj nezaočkovaní „novodobí hrdinovia“, ktorí dnes už nerešpektujú nikoho, aj keď sa topia vo vlastných sopľoch na ulici či v zamestnaniach.  

Nič sa nezmenilo, dokonca ešte zhoršilo. Starí, chorí, rizikoví, zachráň sa kto môžeš! V rúškach vystavení posmeškom, či verejnému údivu, že na čo? Bránia sa, vysvetľujú, že sa chránia, lebo niekto ich ohrozuje. Obhajujú sa takmer celou zdravotnou dokumentáciou, že nie sú chorí, len sa chcú pred sopľavými ochrániť. Áno, oni sa musia obhajovať, nielen chrániť! Nedajbože sa slušne ohradia, že ak si rúško odmieta nasadiť nakazený, už nech aj čímkoľvek, či by vás aspoň nemohol informovať, že to nie je sezónna alergia. Len tak, z ľudskosti a ohľaduplnosti, aby si respirátor nasadili aspoň oni-rizikoví. Aj tak opatrní a normálni skončia ako hlupáci.  

Déjá vu po piatich rokoch

Dva roky sa väčšina farizejsky hrala na slušnosť a ani za dva roky sa nepoučila. Naopak, pritvrdili. Mnohí medzi ľudí vyrazili akoby s deficitom civilizovanosti, ľudskosti, ohľaduplnosti a totálnej absencie schopnosti poučiť sa a rešpektovať aj niekoho iného.  

Pred piatimi rokmi som v stĺpčeku Egoisti s chrípkou a tí ďalší napísala, že ich poznáme všetci. Mladí, často bezdetní či cieľavedomí. Hovoria o nich, že sú draví, no pre mňa sú v chrípkovom období egoisti, ktorí „nemajú boha pri sebe.“ Chorí až na kosť, stále však dostatočne ambiciózni, ktorí si myslia, že sú nenahraditeľní. Pri pohľade na preplnené cintoríny som si nie celkom istá… Opakuje sa to každý rok, lebo vraj doba je zlá…

To bolo pred piatimi rokmi. Myslela som si, že po pandémii sa to zlepší. Ono sa to však ešte zhoršilo. Sople, kašeľ, kýchanie mnohí už ani netaja. Rozdiel je však zásadný, ak vás nakazia, dnes už nezoženiete ani tie antibiotiká. Pritom, ak ste chorí a naozaj máte v sebe ľudskosť a prirodzenú normálnosť, stačí taká maličkosť, nasadiť si rúško… Mohli, mali by sme si to ešte ako tak pamätať. Či už fakt na to-na nich, rizikových alebo už aj mŕtvych kašľať?

Mohli, mali by sme si tie dva roky pamätať. Alebo si tie dva roky budeme musieť niekedy zasa raz opäť zopakovať a najlepšie bez antibiotík? Alebo naše deti? Lebo človek je tvor nepoučiteľný?

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)