A prečo nie?!
Milovala som stanovačky. Dokonca aj s rodičmi. Boli to výnimočné chvíle, na ktoré som takmer zabudla. Pripomenula mi ich až dcéra, keď z toho nerobila žiadnu vedu a stan pre vnučku postavila rovno v záhrade. Dala to naozaj na pani.
A zavolali aj kamarátov, aby prišli prenocovať v stane tiež. Vďaka nej som si uvedomila, že niekedy robím z úplných maličkostí zbytočnú vedu a skomplikujem aj neskompilovateľné.
Nočník pred stanom
Jednoducho prišli rodičia s deťmi, na záhrade hneď vedľa domu postavili malé stany, do nich vtiahli spacáky s baterkami, no a do spacákov deti a bolo vymaľované. Topánky dnu, vedľa nich fľaše s pitím, rozprávkové knižky, nočník medzi stany a hotovo.
Len chvíľu sa do tmy ozýval štebot šťastných detí medzi svietiace baterky cez steny stanov. Otázky a odpovede medzi rodičmi a deťmi sa miešali s listovaním v rozprávkových knihách, sem tam do toho zahúkala sova. Bolo čarovné to sledovať, aké boli deti šťastné a nikomu nechýbal ani mobil ani televízor.
Na poslednú chvíľu do stanov ešte vbehli hafani, aby bola atmosféra úplne dokonalá, však deti predsa kdesi v lese (na záhrade) musí v noci niekto strážiť!
Či to už je zakázané?
Po záhrade sme chodili po špičkách, deťúrence však zaspali veľmi rýchlo. A mne to pripomenulo, ako málo stačí na to, aby sme si niektoré momenty z detstva zapamätali na celý život. Veď stačí aspoň malá záhrada a so psom, strážcom a priateľom človeka by sme takto nezabudnuteľné chvíle vedeli predsa deťom zariadiť aj niekde v meste. Či to už je zakázané, lebo niekomu ten pozemok patrí? Škoda. Ale možno sa niekde nájde dobrá duša so záhradou aj v meste, ktorá na jednu noc urobí niekomu-dieťaťu s rodičom, len tak úplne praobyčajnú, ale obrovskú radosť. A prečo nie?!
(Ak vás tento komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)