Slovensko so Slovinskom zamieňajú nespravodlivo. Slovinsko je rajom diverzity a tolerantnosti, ktorý vyráža dych. Ešte menšia krajina by nám mala byť vzorom
Slovinsko – malý, zelený, európsky štát, ktorý Slovákom ešte donedávna slúžil len ako tranzit do Chorvátska, začína naberať nový dovolenkový šmrnc. Malebná krajinka, vzdialená od nás iba 5 hodín cesty autom, láka dnes omnoho viac turistov. Za rozumné ceny ponúka more, Alpy a množstvo čarovných miest, ktoré stojí za to navštíviť. Zastavte sa tam cestou do Chorvátska a možno tam už ostanete.
Bolo 35°C keď sme vystúpili z taxíka priamo v centre Ľubľany. Viezol nás sympatický, zhovorčivý, prešedivelý, domestikovaný Turek, ktorému malebnosť a bezpečnosť slovinského hlavného mesta učarovala pred siedmimi rokmi. Povedal nám čo stojí za to vidieť a kam treba ísť. Vraj stačí, keď mu večer pošleme lokalizáciu a príde nás aj vyzdvihnúť.
Horúca zelená Ľubľana
V slovinskej Ľubľane žije okolo 250.000 obyvateľov. Je o polovicu menšia ako Bratislava a jej stredom preteká rieka Ľubľanica. Preto je to mesto mnohých mostov. Miestami trochu pripomína Benátky. Obe nábrežia tohto kúzelného mesta sú posiate kaviarňami a reštauráciami.
V ten horúci deň, keď sme Ľubľanu navštívili, bolo mesto plné turistov aj domácich. Po rieke sa plavili člnky a výletné loďky. Veľa zelene na oboch brehoch rieky, ale aj parky v meste, nám poskytovali útočisko pred slnkom. Jemný vetrík rozfukoval vodnú paru umiestnenú skoro nad každou terasou a tak sme bez ťažkostí pobehali celé mesto.
Ľubľana je takmer celá dielom slávneho architekta, rodáka Jože Plečnika. Je autorom mnohých pamiatok a stavieb, čo mestu dodáva jedinečný charakter. Prešli sme celou promenádou pozdĺž rieky, zastavili sa na všetkých známych mostoch a navštívili staromestské centrum s Národnou univerzitnou knižnicou – jednou z najkrajších budov Ľubľany.
Otvorená kuchyňa
Keďže bol piatok, zastihla nás aj pravidelná piatková akcia v krásnej Plečnikovej tržnici – tzv. „odprta kuhna“ čiže otvorená kuchyňa. Niečo ako festival jedla vychýrených slovinských kuchárov. Vône sa šírili celým mestom a tak sme sa tam nakoniec všetci stretli. Tesne pred západom slnka sme sa lanovkou vyviezli na 900-ročný Ľubľanský hrad, ktorý sa týči nad mestom. Z jeho hradieb sú nádherné výhľady na celú Ľubľanu a pri dobrej viditeľnosti vidno aj Slovinské Alpy. Letný večer v Ľubľane sme ukončili jazzovým koncertom, ktorý bol súčasťou Dní mesta. A skutočne stál za to. Bola som úprimne očarená nielen obrovským záujmom verejnosti, ale hlavne dokonalým umením slovinského jazzového zoskupenia. Originálnymi prvkami slovinského folku by očarilo aj hudobných majstrov na jazz feste v New Orleans. Po koncerte sme si spomenuli na nášho taxikára. Dodržal čo sľúbil. Po zaslaní lokalizácie nás do piatich minút vyzdvihol a bezpečne odviezol na hotel.
Mesto ruží
Na druhý deň sme sa vybrali k moru. Cesta ubehla rýchlo a pohodlne, pretože nielen z Ľubľany, ale prakticky až zo Slovenska vedie k slovinskému moru diaľnica. Zišli sme z nej až v letovisku Portorož, čo v preklade znamená Mesto ruží. Aj náš hotel sa v preklade volal „Dom ruží“. Veľa ruží sme tam však nevideli. Ale možno aj preto, že už veľmi nebol ich čas. Zato sme si kdekoľvek po ceste mohli zo stromu odtrhnúť figy, mandle alebo natrhať lovorov list. U nás známy ako vavrín či bobkový list. Túto pochutinu si často vozievam aj z Chorvátska. Aj tam rastie divoko a skoro všade. Na radu domácich ho vždy hneď po odtrhnutí umyjem v slanej morskej vode a nechám usušiť. Čudovali by ste sa, akú mám naozajstný bobkáč skvelú chuť.
Benátske pobrežie
Pobrežie Slovinska má len necelých 43km. Nie je to veľa, ale rozhodne to poteší. Bodaj by sme aj my mali aspoň 20 Po pobreží sa dá niekoľko dlhých kilometrov prejsť aj pešo. Takouto prímorskou prechádzkou sme navštívili aj krásny Piran s benátskou atmosférou. Nie nadarmo je považovaný za najkrajšie mesto Slovinska. Benátky pripomína nielen úzkymi uličkami, ale najmä architektúrou. Ešte aj kostol so zvonicou sú kópiou benátskej veže.
Tartiniho námestie hneď z kraja Piranu je väčšie, než býva v prímorských mestách zvykom. Piranské mestské hradby z 9. storočia sú zas plné histórie a ponúkajú nádherné výhľady. Najkrajšia promenáda na Prešernovom nábreží bola nádherná aj v daždivom počasí, ktoré nás aktuálne zastihlo a potom nás sprevádzalo počas ďalších dvoch dní. Piran má jednoznačne silnú atmosféru a bola by škoda ho na potulkách Slovinskom nenavštíviť.
O niečo ďalej sa nachádza najväčšie prístavné mesto Koper. Jedno z najstarších slovinských miest, ktoré tiež zaváňa Benátkami. Je plné stavieb v benátskom štýle – Pretoriánsky palác, kostol a mestská veža, či Palác Loggia s najstaršou kaviarňou v meste. V prístave práve kotvila obrovská výletná loď. Raz sa takou určite vyberiem do sveta.
More a pláže
Napriek tomu, že Slovinsko má v porovnaní s Chorvátskom len zlomok mora, pláže neboli vôbec preplnené. Dokonca ani počas sezóny. Možno som len mala šťastie a nezažila ozajstnú „plnku“. Slovinské pláže sú tak ako tie chorvátske prevažne kamenisté a betónové, s prístupmi z móla. Pravdou však je, že za ten čas, ktorý sme pri mori strávili (a ten zahŕňal aj tri upršané a búrkové dni) bolo more síce príjemnej teploty, ale nebolo priezračné a bolo plné plávajúcich rias. Tie však na moje prekvapenie každý deň nejakí správcovia pláží poctivo vyberali. Údajne je to dobré hnojivo, takže účel opäť svätil prostriedky.
Jazero ako z rozprávky
Cestou domov sme sa zastavili v turisticky najznámejšom a najnavštevovanejšom mieste Slovinska – na jazere Bled. Ikonické jazero s priezračnou vodou, malým ostrovčekom uprostred a hradom na vysokej skale nám vzal dych. Po celom pobreží jazera vedie promenáda, ktorá ponúka nádherné pohľady na ostrov i týčiaci sa hrad. Je plná reštaurácií a kaviarní, v ktorých si zaručene pochutíte na tradičnom slovinskom krémeši. Blejska kremna rezina pochádza z roku 1953 a zrodila sa v Park Hoteli práve na brehu jazera Bled. Skladá sa z vanilkového pudingu a šľahačkového krému vloženého medzi tenké plátky lístkového cesta.
Pláže jazera sú takmer všade prístupné verejnosti. Niekde je vstup do jazera nemožný, ale inde sú zas pláže opatrené tak, že nadobudnete pocit, že ste pri mori, alebo na parádnom kúpalisku s tobogánmi a rôznymi atrakciami nielen pre deti.
Keď sme navštívili Bled my, prebiehal na ňom triatlon teenagerov. Na jazere bolo plno plavcov, vodných cyklistov, paddleboardistov, člnkárov, vodných výletníkov a v menej prístupných miestach veľa rybárov. Hneď som vedela, že toto miesto nie je na jedno popoludnie, ale minimálne na predĺžený víkend.
Bledský ostrov uprostred jazera vyzeral priam rozprávkovo „nedostupný“. Ale opak bol pravdou. Dennodenne k nemu premávajú výletné loďky (pletny). Stojí na ňom kostol Matky Božej so zvonicou, ku ktorému vedie od jazera 99 schodov. Druhý klenot jazera – Hrad Bled sa týči na skale nad jazerom a nájdete v ňom múzeum, hradnú tlačiareň, mincovňu a vínnu pivnicu.
Najkrajší výhľad na celý Bled je však z vrcholu Malá Osojnica. Dostanete sa tam strmým, kamenistým, ale nie veľmi náročným chodníkom asi za 20min. Kvôli krátkosti času, zapadajúcemu slnku a nevhodnej obuvi sme to žiaľ nestihli absolvovať. Cestou sme však stretli vracajúcich sa turistov a videli sme toľko fotiek, že sme na chvíľu nadobudli pocit, že sme si to tam poctivo vyšľapali aj my.
Milujú prírodu
Čo ma na Slovinsku skutočne fascinovalo, bola ekológia. Krajina je zelená a čistá. Domáci si ju tak vedome udržiavajú. Čisté majú mestá, ulice aj pláže. Stromy rôzneho typu jeden vedľa druhého a medzi nimi krásne kvety a byliny. Ako sa hovorí, všade bolo o čo oko oprieť. Niet divu, že je Slovinsko štvrtou najlesnatejšou krajinou Európy. Ani povodeň, ktorú sme počas daždivých dní zažili, nenechala mesto o nič menej čisté. Zaliala ulice vodou až po členky, vytopila podzemné garáže, ale hasiči si s ňou za jednu noc hravo poradili a pracovníci mesto vyčistili. Na druhý deň nebolo po vode ani stopy.
Do Slovinska bez obáv
Nielen ekológiou je Slovinsko inšpirujúce. Uplatňujú tam absolútnu „dog friendly attitude“. Akceptujú psov v hoteloch, kaviarňach i reštauráciách takmer bez výnimky. A nielen to. Nikde inde som nezažila prímorské letovisko, kde by sa šťastne a slobodne pohybovalo toľko homosexuálnych párov, alebo skupiniek telesne či mentálne postihnutých ľudí. Bolo veľmi oslobodzujúce vidieť, že si to všetci užívame spoločne, bez strachu a obmedzení, či nepríjemných pocitov z odcudzovania v jednej z desiatich najbezpečnejších krajín Európy.
Vezmime si príklad
Slovinsko je vysoko rozvinutá krajina. Je o polovicu menšia ako tá naša. Má Alpy, more, nádherné jazerá a vyspelú ekonomiku. Príroda je krásna, rôznorodá, zelená a výborne udržiavaná. Diaľnice spoja všetky konce, dobré cesty vedú do všetkých kútov. Nemôžem inak, len konštatovať, že Slovinci sú z môjho uhla pohľadu ďaleko pred nami. My však máme okrem mora rovnaký potenciál. Len ho akosi nevieme predať. A práve preto treba cestovať, učiť sa a brať si príklad od tých, ktorí sú pred nami. Neprestávam veriť, že raz aj doma na Slovensku nájdeme spôsob, akým si krajinu otvoríme a sprístupníme verejnosti a turizmu tak, aby sme dokázali ponúknuť všetky naše skvosty rozumne, s citom a vkusom, a zároveň našli prostriedky, aby sme ju vedeli zveľaďovať a súčasne chrániť.
(Ak sa vám tento článok páčil, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)