Začínam sa báť, lebo už rúbe aj v mojom lese
J. W. Goethe: „Postoj chvíľa, taká si krásna…“
Postoj, prosím, chvíľa! Rúbeš už v mojom lese! Veď postoj chvíľa, veď taká si krásna a mne moji kolegovia, kamaráti a priatelia, ktorých si mi vzala, tak chýbajú.
Nie som ešte na to pripravená, aby som sa lúčila s mojimi rovesníkmi a kamarátmi. Toľko mali ešte toho naplánovaného a „ona“ už medzi nimi rúbe.
Kedysi som sa na chvíľu zastavila, zamyslela sa, zaspomínala a utekala životom ďalej, veď toľko som toho mala ešte naplánovaného, že zastať som ani nemala kedy. Roky som si žila, akoby sa ma smrť nikdy ani nemala týkať…
Chvíľa letíš tak rýchlo
Dnes mám 53 a učím sa zastaviť čoraz viac. Nielen po lekárskych výsledkoch, ale vždy, keď mám pocit, že vlastne nežijem. Až keď zasa a opäť prídem o blízkeho, ktorý je často aj mladší ako ja.
Chvíľa letíš tak rýchlo, že novodobému životu už prestávam rozumieť, nedávaš mi ani šancu, aby som to všetko stíhala pochopiť, vrátane medziľudských vzťahov, ktoré sú dnes už úplne niekde inde ako kedysi. Snažím sa, ale fakt mi to už nejde. Uzatváram sa.
Postoj chvíľa, veď taká si krásna… Nerúb, prosím, ešte v mojom lese. Tí ľudia si to nezaslúžia. Mali ešte žiť, veď mali toľko plánov!
Začínam sa báť
Začínam sa báť, začínam pociťovať zvláštny strach z budúcnosti. Niečo, nad čím som sa kedysi vôbec nezamýšľala. Nad smrťou a pominuteľnosťou. Dnes mám pocit, že ma navštevuje už takmer každý deň.
Zomierajú už moji rovesníci, kamaráti, kolegovia, blízki… Čo keď to nabudúce budem ja a tú obrovskú bolesť spôsobím môjmu milovanému? Nechcem, aby sa trápil, nechcem, aby sa užialil na smrť presne tak, akoby som sa ja, keby to bolo naopak. Ešte máme toľko plánov!
Ešte potrebujem objať svoju dcéru
Postoj chvíľa, veď taká si krásna. Ešte potrebujem objať svoju dcéru, ešte potrebujem prežiť krásne chvíle s vnučkou, ešte milovaného chcem držať za ruku a smiať sa. Ešte…
Začínam sa smrti báť, lebo už začala rúbať aj v mojom lese. A ja som ešte nestihla milovaných objať toľko, koľko som chcela. Čím sa viac bojím, tým viac šetrím s časom. A čim mám viac času, lebo ho už neplytvám na nepodstatné a nepodstatných, tým sa začínam viac báť, že mnohé už nestihnem. Lebo som kedysi príliš veľa času venovali zbytočnostiam a zbytočným. Toľko toho potrebujem v sile ešte stihnúť a áno, aj veľa napraviť. Čo keď to už nestihnem? Začínam sa báť, lebo už rúbe aj v mojom lese…
Nehanbím sa
Začínam sa báť a vôbec sa za to nehanbím. Vždy som plánovala aj na desaťročia, a dnes? Naozaj stačí už len do leta?
Rúbe už v mojom lese… a chýbajú mi stále viac a budú aj v mojej druhej polovici života. Ak teda budem mať to šťastie a chvíľa postojí. Lebo je síce krásna, ale aj nesmierne nenásytná.
Emil, mrzí ma to. Budeš tu chýbať…