Slovensko si žije svoju vlastnú ligu niekde na úplnom konci civilizácie
Aj ja patrím medzi naivných spoluobčanov, ktorí si mysleli, že po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice (21. februára 2018) sa na Slovensku niečo zmení aj v súdnictve. Že súdna skorumpovaná plebs sa oddelí od poctivej väčšiny a spoločnosť pochopí, že to jednoducho takto ďalej už nemohlo ísť. Ale ide. Lebo stále sa točí….
Niekedy som presvedčená o tom, že na Slovensku si tí, „ktorí nás držia v hrsti“ normálne robia prdel. Alebo táto krajina vznikla naozaj ako výskumný projekt mimozemšťanov, ktorí len skúmajú, čo všetko jedinec dokáže zniesť. A potom sa celkom vážne začnete pýtať nahlas, či si z vás na Slovensku niekto nerobí prdel.
Sila: 10. výročie
Súdiť som sa začala v troch bodoch v roku 2014. Celá súdna kauza sa na Krajskom súde v Bratislave akože skončila v roku 2017. Napadnutú stranu som žalovala v troch bodoch. Dva body okresný aj krajský súd potvrdili, tretí krajský súd na rozdiel od okresného nepriznal. Pre pocit obrovskej krivdy som teda podala odvolanie na Najvyšší súd SR aj v poslednom bode. A zaplatila len súdu naozaj nemalé finančné prostriedky. Po piatich rokoch od podania mi poslali list s informáciou:…. spis bol prijatý na NS SR dňa… a bol zaevidovaný… Štipnite mááá!
Tak volám inému kamarátovi právnikovi, či preskočilo mne alebo môjmu advokátovi, ktorý možno nekoná. Kamarát právnik ironicky reagoval: „Ale to je skvelá správa, to je super! Všetko je na porádečku, však si po piatich rokoch dostala spisové číslo a prijali to! Môžeš byť rada, že sa spis medzi okresným a krajským súdom nestratil! Toto je úplne normálne, že konečne odpovedali z NS SR a tvoje dovolanie tak mohli prijať! Z toho sa musíš teším, to je dobrá správa! Takto to totiž u nás funguje….“.
Všetko sa zhoršilo
Aj kamarátka ma upokojovala, že má právnik pravdu. Že na Slovensku sa stráca úplne všetko. Že poznámka o stratení je fest trefná. „Tu sa stráca úplne všetko. Čakáš 2x na výsledky histológie a 2x zistíš, že vzorka sa stratila ,“ reagovala cez slzy. Rovno som si spomenula na moje prípady a nie jeden, keď stratili aj moje laboratórne výsledky. Raz som sa dokonca dostala na operačnú sálu pod nôž, lebo moje labáky zamenili s inou pacientkou. Moje negatívne dostala ona, mňa jej pozitívne „rozrezali“.. Našťastie, lekári mali Boha pri sebe a po vniknutí do môjho brucha ma rovno „len“ zašili. Ako asi dopadla pacientka, ktorú poslali domov, že je zdravá?
Bývalý kolega ma zasa utešoval, že on čaká na rozhodnutie súdu v ČR štvrtý rok v súdmi na Slovensku už uznanej veci. A nič. Dokonca aj komunikácia viazne, Česi vraj odpovedajú po pol roku. Slovenský súd však reagoval až po piatich. Ja sa súdim od roku 2014 a ešte stále nie som na konci. Už si ani nepamätám rok, kedy som v tejto veci podala odvolanie na Ústavný súd SR.
Všetko sa zhoršilo
Súdiť som sa začala ako 43 ročná, dnes mám 54 rokov a celkom vážne sa, vzhľadom na môj zdravotný stav a hrúbku mojej zdravotnej karty, začínam pýtať, či sa právoplatného rozsudku vôbec dožijem. Aj právnici protistrany už pred 10 rokmi mali svoj vek. Boh vie, či ešte žijú…. A aj prípadné podanie do Štrasburgu potrebuje svoj zákonný nevyhnutný čas. Nie protizákonný.
Bohužiaľ, tento príbeh vôbec nie je vtipný. Slovensko si žije svoju vlastnú ligu niekde na úplnom konci civilizácie. Áno, aj ja som patrila medzi jeho naivných spoluobčanov. Za desať rokov som však už aj ja, ako občianka, dospela. Nič sa nezmenilo. Naopak, všetko sa ešte zhoršilo. Áno, všetko.
(Ak vás tento komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)