Danišovič: „Chýba spätná väzba, kto je vlastne populárny. Slávik by urobil poriadok.”  

Skladateľ, hudobník, publicista a manažér Pavol Danišovič (*23. septembra 1955, Trnava), vyštudoval odbor hudobná veda na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1979 začínal ako dramaturg v Československej televízii, od roku 1983 bol hudobným redaktorom v Čs. rozhlase. Už počas štúdia pôsobil vo viacerých amatérskych skupinách. Od roku 1982 sa venoval komponovaniu, spolupracoval s textárom Romanom Spišiakom. Zložil piesne pre Beátu Dubasovú i pre iných interpretov, medzi nimi aj pre Petra Lipu. Ako rozhlasový redaktor a moderátor sa špecializoval na hudobno-publicistické relácie. Podieľal sa na tvorbe dramaturgie programov typu Miss Slovensko či Zlatý slávik. V súčasnosti pôsobí ako výkonný riaditeľ Štúdia L+S. Populárna je jeho relácia Dvojbodky, ktorú vysiela s hosťom Milanom Lasicom. 

Narodili ste sa v slovenskom Ríme, aké detstvo ste prežili?

V Trnave som sa narodil, lebo tam je pôrodnica, ale som z Bolerázu, čo je 13 kilometrov od Trnavy. Je to tvrdá dzedzina, kde sa strašne tvrdo vypráva. Na dzedzine bolo veľmi príjemne, každý má to detstvo asi takto zafixované. Mám skvelých rodičov, bohužiaľ, otec už nežije. Naučili ma niečo, čo sa snažím preniesť aj na svojich dvoch synov, staršieho Tomáša a mladšieho Michala. Rodičia mali so mnou úžasnú trpezlivosť, veľmi pozitívne reagovali na moje záľuby, ktoré sa striedali každé tri mesiace, rybárčenie, zbieranie známok, neskôr som prepadol muzike. Za to ich obdivujem doteraz, pretože prvý nástroj, ktorý som mal, boli bicie. Potom prišla gitara, otec mi dokonca pomohol vyrobiť elektrickú gitaru. V štrnástich rokoch som bol v Boleráze kapelník bigbítovej kapely The Beavers.

Čo ste na základke mali rád a čo nie?

Vždy som inklinoval k humanitným predmetom. Písal som dokonca humoristické poviedky do školského rozhlasu. Matematika mi veľmi nešla.

A na strednej škole?

Chcel som ísť do Bratislavy, aby som bigbít videl čo najbližšie. Môj o dva roky starší kamarát chodil na chemickú priemyslovku v Bratislave. Zdalo sa mi to byť dobrým nápadom, ísť na túto školu, pretože tam nebol až taký problém sa dostať. Nebol o ňu veľký záujem, aj keď tá škola bola vtedy vynikajúca. Tak som prešiel do Bratislavy, bol tam internát, chodil som po kluboch, počúval som muziku, hral som. Tá škola mi, bohužiaľ, veľa nedala, akurát si pamätám H2SO4. Ale boli to nádherné stredoškolské roky.

Vyrastali ste pri Trnave v čase najväčšej slávy trnavského futbalu, chodili ste na futbal? Nechceli ste byť futbalistom?

Poviem vám, že môj otec bol minimálne 15 rokov predsedom telovýchovnej jednoty a futbalistov Slavoj Boleráz. Bol posadnutý futbalom. Moja mama bola z neho nešťastná, lebo každú druhú nedeľu bol u nás na obed rozhodca, a tak tatko aj troška loboval. Ja som bol ale vysadený odmalička na muziku. Futbal mi až tak veľa nehovoril, aj keď som hral, aj ma to bavilo. Ale na tom úžasnom zápase Trnavy proti Ajaxu Amsterdam v semifinále pohára majstrov v apríli 1969 som bol.

Z chemickej priemyslovky ste prešli na výšku, vyštudovali ste odbor hudobná veda na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Mendelejevovu tabuľku ste vymenili za notovú osnovu?

Hudba bola u mňa vždy dominantná. Ešte na základnej škole som chodil na Ľudovú školu umenia na gitaru a išlo mi to celkom dobre. Nemal som ale odvahu ísť z Bolerázu na konzervatórium. Preto som si vymyslel chemickú priemyslovku. Z nej sa dalo ísť na vysokú školu alebo na vojnu. Hudobnú vedu otvárali každý druhý rok, práve keď som zmaturoval, neotvárali prvý ročník. Zo zúfalstva som išiel na Prírodovedeckú fakultu, odbor chémia – fyzika. Na prijímacích skúškach nás asistenti vítali, lebo tam nechcel nikto ísť. To bolo najťažšie, čo mohlo byť. Ale išiel som tam, dokonca som aj ukončil semester, ale to som sa už intenzívne pripravoval na prijímačky na hudobnú vedu. Tam ma, chvalabohu, zobrali na prvýkrát. Bolo to také územie slobody, bavili sme sa o muzike, boli sme štyria bigbiťáci v ročníku, tak sme to trocha otočili smerom k populárnej hudbe. Aj diplomovku som robil o rockovej hudbe na Slovensku.

Vaším prvým zamestnávateľom bola Československá televízia, nastúpili ste v roku 1979. Dobrý začiatok, či nie?

To bolo asi moje najväčšie kariérne šťastie. Už ako študent som sa motal okolo televízie, privyrábal som si v komparze, pri stavaní kulís, ako asistent produkčného a podobne. V poslednom ročníku na vysokej škole som dostal miesto v Hlavnej redakcii zábavných programov Slovenskej televízie, kde boli mojimi učiteľmi života Boris Filan, Katka Svetková či Karol Strážnický. To najväčšie šťastie bolo, že som ako ucháň dramaturg dostal na starosť pána režiséra Roháča, čo bolo neuveriteľné. To bola úžasná škola v rámci vstupu do šoubiznisu.

V roku 1983 ste prešli do Slovenského rozhlasu, na post hudobného redaktora.

Áno, ale medzitým bola ešte ročná epizóda vojenskej služby. Skončil som ju v kasárňach v horách. Desať mesiacov štyridsať vojakov za Kvetnicou pri Poprade, kde sme strážili muničné sklady. O pol piatej odišli dôstojníci domov do Popradu, mňa urobili veliteľom kasární, ale v zdraví sme to prežili. Už počas vojenčiny som dostal ponuku z rozhlasu. Vtedy odchádzal Fero Hora z rádia, vlastne ho vyhodili – za úplnú blbosť. Mal tu na návšteve nejakého kamaráta, emigranta z Ameriky a povodil ho po rozhlase na Leninovom, dnes Jakubovom námestí. V rozhlase ma prijímal Pavol Zelenay ako vedúci redakcie, ktorého som ja ako vedúci púšťal z rozhlasu do penzie. Rozhlas aj Palo Zelenay boli pre mňa veľmi dôležití.

Čo vám vravia hity ako Úschovňa pohľadov, Účesy, V spomienkach schúlená či Domáca úloha?

(úsmev) To bola etapa s Beátou Dubasovou. Predtým aktívny muzikant, potom hudba ako koníček, vždy som ale hral a bavilo ma to. V prostredí, kde som pracoval, boli aj Ali Brezovský či Ivan Horváth. Každú chvíľu sme pomáhali nejakým kapelám, rozhlas sa staral o nové nahrávky a nových muzikantov. Tak prišlo pokušenie, aby som skúsil niečo aj ja. V roku 1981 sme boli v porote na festivale Košický zlatý poklad. Na scénu prišla Beáta Dubasová a ľudia stíchli už pri jej príchode, pritom sa ešte nič nedialo. To bolo asi znamenie. Spievala štandardnú pesničku, dali sme po vystúpení reč, či by nechcela ísť do Bratislavy, že by sme niečo skúsili. Medzitým som sa skamarátil s Romanom Spišiakom, ktorý mal ambíciu písať texty, k tomu mal aj manažérske schopnosti, čo som ja nemal. On vedel vybaviť, či pozháňať všetko, čo sme potrebovali. Beáte vybavil zamestnanie aj ubytovanie.

Takže v tandeme s Romanom vznikli viaceré hity?

Pol roka sme korepetovali a hľadali nejaký ‘fíling’, ako to urobiť. Jedna z prvých pesničiek bol Maznáčik, čo bol prvý malý hit. Maznáčika nahrávala skupina Kamene a v tej dobe Kamene bol Pavol Zelenay a ja. Mal som automatického bubeníka, Pavol mal syntetizátory. Vtedy sa začala budovať jej kariéra, prišiel prvý album, ktorý mal úspech. V televízii bola každý týždeň hitparáda 5 x P, urobil sa k tomu klip a ľudia, teda publikum, povedali, či to má význam alebo nie. Vlastne to bolo „vox populi“. S Beátou sme urobili tri albumy, pri prvom veľmi pomohol Vašo Patejdl. Ťahali sme to do roku 1989. Dodnes sme vo veľmi príjemnom vzťahu, veľmi jej fandím a obdivujem ju. Stále dobre spieva, dobre vyzerá a má parádny repertoár.

Chodili ste do štúdia pri nahrávaní piesní?

Samozrejme, veľmi nás to bavilo a žili sme tým. Nevedel som si predstaviť, že by som nebol od začiatku do konca pri tej-ktorej pesničke. Aj keď to nebolo o tom, že by som to nejako dozoroval, práve naopak. Vašo ma naučil, ako sa racionálne správať v štúdiu. Je to niekedy hrozná otrava, hlavne pri mixáži, keď tú pesničku počujete tisíckrát. Niektorí zvukári sú puntičkári, pokiaľ nie je napríklad basová frekvencia tak, ako má byť, tak sú schopní to robiť celú noc. Ale tak to má byť.

Nemôžeme obísť slávnu éru Rádia Rock FM. Vzniklo 4. marca 1991 a vy ste boli jeho programovým riaditeľom.

Rádio Rock FM je úžasný zážitok. V roku 1990 sa začalo všetko meniť. Ja som bol vtedy vedúcim redakcie populárnej hudby, mal som už nejaké skúsenosti. Robili sme napríklad s Petrom Dorůžkom na Devíne seriály o rockovej hudbe, nezávislej hudbe, s Jirkom Vejvodom o šansóne, s Petrom Lipom o džeze. Na hudbu boli limity, už si to nepamätám presne, bolo tuším 60 % domácej, 30 % socialistickej a 10 % západnej produkcie. My sme limity pod hlavičkou „kritiky kapitalizmu“ obchádzali a hrali sem veľa „západnej“ alternatívy, jazzu, punku. Prišla teda možnosť a ja som veľmi chcel, aby sme mali rádio, ktoré by hralo hudbu zmysluplne, aby sa o nej aj týmto spôsobom hovorilo. Hudobná publicistika bola vtedy na veľmi dobrej úrovni, takže bolo z čoho vychádzať. Vtedy bol riaditeľom programu Ernest Weidler, išiel som za ním s tým, že mám takýto nápad a on to podporil. Napísal som námet, vymysleli sme programovú štruktúru a dávali dohromady ľudí. Ľudský potenciál bol výborný, hľadali sme v rádiu, kde bola už vtedy dobrá partia, ktorá robila pre Rádio Elán – Jarmila Hargašová, Julo Viršík, Ľuboš Černák, Juraj Čurný – okolo nich sa začali nabaľovať ďalší ľudia. Brali sme z nášho pohľadu najlepších ľudí v rozhlase, ktorí už mali skúsenosť a začali sme vysielať. Boli sme pripravení a rádio sme postavili. Navyše to bolo prvé rádio, ktoré od rána do večera mohlo priamo komunikovať cez telefón s poslucháčom. Úžasná atmosféra, pár mesiacov sme vysielali aj na stredných vlnách, telefonovali nám z Ašu, Prahy, z Kutnej Hory. Na chvíľu sme zvalcovali Československo.

Život je zmena, aj vy ste v roku 1998 zmenili rozhlas za agentúru Forza. Stačilo médií?

Boli sme aj trocha unavení, popri vysielaní sme mali ambíciu pomáhať kapelám. Nepamätám si už počet ročníkov, ale osem či deväť rokov to bol Rock FM Fest v Banskej Bystrici. Ten bol špeciálne postavený na tom, že sme vyzývali mladé kapely, aby nám posielali demo nahrávky. Vybrali sme z nich desať – dvanásť, nahrali sme ich, vzniklo cédečko a súčasťou bol potom koncert, kde sme pozývali aj kapely československej špičky. Paralelne toto už robila Forza produkčne a organizačne, kam som sa čoraz viac presúval. V roku 1998, keď  Forza rozbehla súťaž Miss Slovensko, tak som prešiel tam. A rok nato sme reštartovali Slávika, potom to už išlo naplno. Desať rokov sme robili veľa televíznych programov s režisérom Vladom Balkom.

Čo bolo náročnejšie, Miss alebo Slávik?

Asi Slávik. Missky sú dramaturgická výzva, lebo máte 12 dievčat, ktoré prídu prvýkrát v živote do sveta šou a reflektorov, ale majú byť hlavnými postavami. To by samé neuniesli, preto sme vymýšľali dramaturgiu, ktorá by im pomohla. Slávik je trocha iná vec, tam je to jasné, po tri ocenenia pre speváčky, spevákov a skupinu. Slávik mal raz do roka bilancovať, čo sa v tom roku stalo. Na začiatku boli rôzne tlaky, aby sme viac špecifikovali žánre, aby sa tam nedostali „repeťáci“. To bol nezmysel, predsa populárna hudba sa preto tak volá, že je o popularite. Jednoducho padni, komu padni. Jediné kategórie, ktoré sme prijali, boli skokan a objav roka, čo boli takisto štatistické umiestnenia. Postupom času nám bolo vyčítané, že sa výsledky opakujú. Ale to je jediná vec, za ktorú my nemôžeme. Ľudia jednoducho hlasovali podľa toho, čo počuli v rádiách. Tie sa začali formátovať, prišli ‘callouty’, a pesničky v nich sa častokrát opakovali do nemoty. Začal sa strácať záujem televízií a partnerov. Začalo sa spochybňovať hlasovanie, to však garantujem. Mali sme to výborne vymyslené cez počítačovú firmu 200 kilometrov od Bratislavy. Tam sa hlasovanie sústredilo, hlasy rátalo 15 ľudí, každý iba za svoju kategóriu. Celkový výsledok vedel iba šéf a ja. Niekoľko rokov sme robili aj Aurela, bolo to dobré porovnanie, Slávik ako hlas ľudu a Aurel ako názor odborníkov. Dobrý úmysel však narazil na často až paranoidné útoky niektorých alternatívnych umelcov, že im komercionalizujeme ich umenie. Pritom to celé organizovala IFPI (medzinárodná federácia fonografického priemyslu, pozn. TASR). My sme iba postavili televízny program.

Po nežnej revolúcii prišli k nám viacerí zahraniční interpreti, Right Said Fred, Limahl, Bacarra či Eros Ramazotti. Boli to v úvode ťažké kroky – dostať ich na Slovensko?

Bolo to trochu o život. Chvíľu trvalo, kým na Slovensku vyrástli prví promotéri. A vo svete fungujú promotéri tak, že vás do poslednej chvíle nechajú nervózneho, lebo ešte stále pozerajú, či sa nenájde niečo šikovnejšie. Ceny boli dosť vysoké, ale od pádu predaja cédečiek je to ešte viac. Obdivujem všetkých, ktorí za relatívne slušné peniaze dokážu doviesť k nám známe mená.

Myslíte si, že by sa mohol v nejakej inovovanej podobe Slávik vrátiť?

Dodnes sa stretávam s názorom od interpretov, že je im ľúto hlavne za jednou vecou, za spoločenským poslaním tejto akcie. Raz do roka sa celá branža stretla, zatlieskali si, zobrali nejaké ceny, išli na recepciu, zabavili sa. Nie je to pre nich to najdôležitejšie, ale dodnes si každý uvádza, koľko získal slávikov. Chýba tu aspoň malá spätná väzba, kto je tu populárny a kto nie. A ak je niekto najhranejší v niektorom rádiu, vôbec to neznamená, že je najslávnejší. To, bohužiaľ, nefunguje, Slávik alebo podobná anketa by v tom aspoň trocha urobila poriadok, ako je kto na tom s popularitou.

Máte pocit, že by to mladých ešte zaujalo?

Mladí dnes majú svoju intuíciu a rozoznajú kvalitu. Zoberme si príbeh Mareka Brezovského. Až teraz s úžasom sledujem, koľko jeho otec Ali Brezovský našiel nahrávok, skicárov, demo kaziet. Urobil veľmi veľa muziky do svojich devätnástich rokov. Oskar Rózsa, jeho blízky priateľ a spoluhráč, z jeho skladieb zostavil v roku 2000 album Hrana. Chcel, aby sa táto muzika zachovala. Vydal niekoľko sto cédečiek, ktoré takmer rozdal. Desať rokov nato Matej Drlička Oskara ukecal, aby urobili v ôsmich mestách na Slovensku veľké koncerty. Postavili veľkú kapelu so špičkovými hráčmi a urobili turné. Všade bolo vypredané a ľudia tie pesničky poznali. Tí mladí si to intuitívne našli, pretože zistili, že ide o autentickú hudobnú výpoveď skvelého skladateľa.

Od októbra 2011 ste výkonným riaditeľom Štúdia L+S. Kreatívneho riaditeľa ste vymenili za výkonného. Stačilo slovenského šoubiznisu?

Áno. Šoubiznis ma bavil, ale už mi aj vadil. Šoubiznis je pre mladých dravcov. Zvonku to vyzerá, že ľudia sa topia v peniazoch. Že je to o veľkých autách, o krásnych dievčatách. Ale vôbec to tak nie je. Práve kvôli tomuto nedorozumeniu šoubiznis stále láka veľmi veľa hochštaplerov, ktorí by chceli v momente urobiť veľké peniaze, aj získať veľkú slávu. Žijeme na Slovensku, ktoré má svoju kapacitu, vie vygenerovať nejaké peniaze. Navyše tým, že štruktúra šoubiznisu sa rozbila, o to menej je peňazí. Veľmi veľa tantiemov zásluhou rádií odišlo do zahraničia. Mne už trocha šlo na nervy, že stále prichádzali noví a noví špekulanti, ktorí to skúšali zľava, sprava. Už sa mi nechcelo vysvetľovať – do týchto dverí nechoď, nemá to význam, už som tam klopal stokrát. Skúsenosť je neprenosná. V tomto rozpoložení prišla situácia – a bola to otázka dvoch týždňov – či nechcem ísť sem do divadla. Povedal som – prečo nie – a prešiel som. Tu je úplne iná logistika. Keď sme robili veľké projekty, trvalo to tri – štyri mesiace. Divadlo je úplne iné, funguje počas celej sezóny, úplne inak sa rozdeľujú sily. Toto divadlo je súkromná firma a uživiť súkromné divadlo je na hranici ľudských možností. Ale baví nás to a fungujeme. Navyše, ľudia okolo divadle sú trpezlivejší a hlavne profesionálnejší. Naše divadlo je agentážne, naším jediným hercom je pán Lasica a všetko ostatné ad hoc prenajímame. Vyberieme text, nájdeme režiséra, dramaturga, tí si postavia hercov a začne sa tvoriť. Potom príde pán divák a povie beriem – neberiem. Snažíme sa repertoár zostaviť tak, aby divák povedal – beriem.

Ešte dve programové veci z Divadla L+S, tou prvou je špecifický hudobný program, ktorý vy uvádzate.

Pán Lasica prišiel s tým, aby sme skúsili zaradiť do repertoáru hudobný program. S Oskarom Rózsom sme si vymysleli projekt, volá sa Music a la cARTe, kde sú traja špičkoví hudobníci, on, Martin Valihora a Eugen Vizváry. Každý mesiac si voláme rôznych hudobníkov, spevákov, hercov, spisovateľov. Hovoril som Oskarovi, že keď to vydržíme jednu sezónu, sme majstri sveta. A hráme to už siedmu sezónu.

Tou druhou je Festival českého divadla v novembri, hviezdou je Divadlo Járy Cimrmana.

Tento festival vznikol ešte z podnetu pánov Lasicu a Satinského. V programe je šesť – sedem českých divadelných scén, kde sa snažíme ponúknuť predstavenia, ktoré sú nové, zaujímavé, aby to bolo dramaturgicky pestré, aby tu bol aj humor. A vždy zoberieme aj niečo na hranici alternatívneho divadla, Cimrmani sú však klasika. Je to úžasné, lebo starneme spoločne. Oni sem veľmi radi chodia hrať, bývajú tu v hoteli, v papučiach prídu do divadla a odohrajú predstavenie. Potom zájdeme na vínko do kaviarne. Kedysi to bolo o tom, že sme dali dve deci aj viac, porozprávali, čo nové, ako ide život. Teraz keď prídu, tak prvá štvrťhodinka je o tom, čo koho bolí, aké lieky a mastičky používa. Ale príde aj na pohárik vínka ako za starých čias. Cimrmami sú značka.

Pridajme aktualitu aj pohľad do histórie zároveň. Dvojbodky, relácia v Rádiu Slovensko, predtým ako Pianissimo, a ešte predtým Play Time. Ako ste sa dostali k spolupráci práve s pánom Lasicom?

Keď sme odštartovali Rock FM rádio, blížil sa vianočný a silvestrovský čas a rozmýšľal, som ako urobiť fajnovú hodinovú reláciu s nejakou dobrou osobnosťou. Tým, že som sa s pánom Lasicom tak zľahka poznal, prišiel som za ním, vysvetlil som mu koncept, že budeme hodinu v štúdiu, budeme sa rozprávať a hrať si dobrú muziku. Chvíľku váhal, ale povedal – dobre. Tak sme to zrealizovali a obom nám to sadlo a že by bolo celkom príjemné v tom pokračovať. To bola otázka dvoch – troch mesiacov a začali sme robiť reláciu, ktorá sa volala Play Time. Prvú sme vysielali v marci 1992. Jej názov bol aj kvôli tomu, že partnerom relácie bol vtedy časopis Playboy. Pán Lasica to glosoval, že je úžasné rozprávať o obrázkovom časopise v rádiu. Ale od toho sa to potom celé odvinulo, Playboy odišiel a vznikla relácia Pianissimo, s ktorou sme od roku 1994 boli v Rock FM, potom sme začali putovať po rádiách, boli sme v Twiste, v Kolibe, vo Vive. Potom prišlo to, čo v živote býva, formátové úpravy rádií a mali sme chvíľu pauzu. Prišli však zo Slovenského rozhlasu, či by sme nešli k nim, že by to bol dvojtýždenník. To sa mi celkom páčilo, navyše tým, že som starý rozhlasák, tak viem, že Slovenský rozhlas má niečo, čo iné rádiá nemajú, a to je archív. Tak sme to postavili na tom, že s redaktorkou Vierkou Benedikovou lovíme v archívoch, hľadáme dobré ukážky osobností z najrôznejších oblastí života. Režim je taký, že pán Lasica nevie, akú otázku alebo akú tému otvorím. Reaguje rovno na červenú a pre mňa je vždy úžasné sledovať, akú úžasnú má pamäť, čo všetko vie. A navyše vidím na ňom, že v druhom pláne rozmýšľa nad nejakým bonmotom alebo fórikom, čo nás občas úplne odrovná.

Takže práce máte dosť, čo robíte vo voľnom čase, ak ho máte?

Jednak som veľký knihomoľ a na staré kolená doháňam to, čo som ako mladý bigbiťák nestihol. Mám doma krásne gitary, na ktorých si brnkocem, alebo hrám na klavíri. Ďalšia vášeň je chata 20 minút od Bratislavy, kde s manželkou unikáme, kedy sa len dá. A najväčšia vášeň je náš vnuk, ktorý bude mať práve rok.

Máte poruke nejaké príslovie alebo porekadlo, ktoré si občas pripomeniete, alebo sa ním aj riadite?

Ja som sa vždy ku všetkému prepracoval, nikdy to nebolo opačne. Treba byť slušný, trpezlivý a vydržať. A hlavne, treba stále pracovať. To nie je fráza, že na akýkoľvek problém, depresie je najlepším liekom práca. A dobrá práca je najlepšia metóda, ako prežiť slušný život.

Môže vás zaujať: 

Gitarista Peter Bič takmer zomrel. A nie raz. Vie čo je pokora