Nasťu teší viac, ako medaily, niečo úplne iné

Trojnásobná olympijská víťazka Anastasia Kuzminová je už pár dni doma na Slovensku. Z juhokórejského Pchjongčchangu sa vrátila s jednou zlatou a dvomi striebornými medailami. S nadšením dokáže rozprávať o dianí pod piatimi kruhmi, ale i o tom, čo ju ešte v tejto sezóne čaká. Oddychovať dlho neplánuje, sústredí sa na dobre rozbehnutý Svetový pohár. Pre DALITO.SK prezraila viac.

Nasťa, asi ešte emócie z olympiády neutíchli a všetko sa vám ešte premieta v hlave…

Každá jedna súťaž na olympijských hrách bola pre mňa výnimočná. Ťažko povedať, či po stíhačke, alebo nejakej inej súťaži som sa cítila unavená. Biatlonový program bol veľmi nabitý. Jeden až dva dni na regeneráciu nie úplne postačovali. Bolo dôležité poznať a počúvať svoje telo. Rovnako potrebné rozcvičiť sa vždy pred nasledujúcou súťažou. Táto sezóna svedčí o mojej životnej bežeckej forme. Som veľmi rada, že sa nám ju podarilo vystupňovať práve v olympijskej sezóne.

Plánujete ísť na úplný vrchol a spomínanú formu potvrdiť aj na Svetovom pohári?

Sezóna sa ešte nekončí, doma budem len krátko. Oslava v Banskej Bystrici a všetko, čo ma po návrate čaká, je veľmi obmedzené. Musím sa sústrediť na prípravu na Svetový pohár. Dôležité je, že pozícia, ktorú momentálne držím, a síce druhé miesto v priebežnom poradí, ma povzbudzuje k ďalším výkonom. Škoda, že sa do toho nepočíta aj olympiáda, avšak to sme vedeli.

Dokážete si udržať výkonnosť v nasledujúcich pretekoch?

Budem sa o to snažiť. Po zimnej olympiáde sa cítim byť unavená. Samozrejme, dobrým signálom je, že počas celej olympiády som vo svojich súťažiach bola jednotkou na trati v bežeckej časti. Takže aj pri miernej únave som dokázala bojovať s najlepšími.

Dali ste si pokoj od biatlonu a víkend po návrate aj oddychovali?

Oddych mi najviac prospeje. Aj to, keď strávim čas v súkromí s mojimi deťmi. Teším sa na privítanie v Banskej Bystrici, ktoré je naplánované na úvod marca. A v priebehu tohto týždňa potrebujem minimálne päť tréningových dní, aby som sa dostala späť do formy. Presne tej, akú som mala na olympiáde.

Ako vám deti v čase úspechov gratulovali?

Každý deň sme boli v spojení, volali sme si. Olívia vnímala len samotný pretek pred televíznou obrazovkou. Jelisej to zase sledoval v škole so spolužiakmi. Som veľmi vďačná za to, že škola umožnila deťom poznať, čo znamená olympiáda a ako treba reprezentovať krajinu.

Ktorú z olympiád ste si užili najviac?

Každá jedna priniesla iné emócie a zážitky. Prvá dve medaily, druhá jednu a tá posledná zrazu až tri. Zážitkov bolo preto teraz o niečo viac.

V Pchjongčchangu ste isto zažili i ťažké chvíle. Na čo pozitívne ste vtedy mysleli?

Keď dlhodobo ťažko pracujete, viete, že za vašim výkonom nestojí len drina, ale aj ľudia, ktorí sú vaším tímom. Spolu s vami prešli tú dlhú cestu. A to v čase, keď sa darilo i keď sa nedarilo. Ten veľký kolektív bol a je pripravený aj v noci vykonať hocičo. Netreba sa tiež nechať ovládnuť emóciami a negatívnymi zážitkami z pretekov. Každé ráno sa musíte postaviť a povedať si, že to, čo bolo, možno nebolo úplne super, ale posúva vás to ďalej. Z každého mínusu urobiť plus. A, samozrejme, využiť to v dobrom.

Napríklad trafiť všetky terče?

(úsmev) Ešte tento cieľ nemám splnený, ale ako som povedala, sezóna sa nekončí. Mám ešte ďalšie šance si to splniť.

Cieľ v ruskom Ťumeni, vašom rodisku, je asi jednoznačný…

Nestaviam si ciele byť úspešná iba tam. Na každom jednom Svetovom pohári – vo Fínsku, Nórsku i v Rusku sa musím snažiť, aby som získala čo najviac bodov a bola najúspešnejšia. Aby ten celkový výsledok bol taký, aký očakávam sama od seba, lebo sezóna je rozbehnutá dobre. Potešilo ma, že podujatie v Rusku nebolo zrušené, lebo veľa športovcov sa vyjadrovalo, že sa tam bojí ísť. Myslím si, že všetko je tam v poriadku a na najvyššej úrovni. Nie je sa čoho báť.

Keď ste stáli pod piatimi kruhmi na stupni pre víťazov, bol to znovu príjemný pocit?

Jedno striebro, druhé striebro a stále som pozerala na ten najvyšší stupienok. Naša vlajka tam stále nebola. Nejaké špeciálne úlohy som si však nedávala, lebo keď si športovec najviac praje, tak je väčšia šanca, že niečo pokazí. Snažila som sa len tvrdo pracovať, aby sa ďalšie preteky podarili. Na štart som nastupovala s tým, že od prvej do poslednej rany, od prvého do posledného kilometra musím pracovať tak, aby vlajka vystúpila najvyššie a môj cieľ s ňou finišovať na čele pelotónu sa podarí. Pred dekorovaním som si hovorila aj to, aby som sa nerozplakala, no nedalo sa to ovládnuť. Išlo to samo… Som veľmi vďačná za tie chvíle.

Čo by ste odkázali mladým dievčatám, ktoré začínajú s biatlonom?

Ako prvé by som chcela pochváliť naše dievčatá, ktoré už v biatlone sú. Nejde iba o moje medaile, ale i o piate miesto v štafete. Tiež kvalitný výsledok. Po nepríjemnej situácii, ktorá nastala v mixovaných štafetách, som veľmi rada, že Paulína Fialková – silná športovkyňa, sa vzchopila a ukázala, čo v nej je. Rovnako nás prekvapila Terézia Poliaková. Som rada, že sa ukázala, a že podržala štafetu. Keby na treťom úseku nezabojuje, neviem, neviem… A tie mladé, nádejné baby, ktoré iba začínajú a robia svoje prvé kroky? Odkazujem im, aby sa ničoho nebáli, verili si a uvedomovali si, že šport prináša krásne zážitky a občas i smolu. Práve to nás však posúva dopredu a učí nás prekonávať nepríjemné situácie. Aj v živote.

Z čoho by ste mali najväčšiu radosť?

Ja už nerobím biatlon a šport preto, aby som som získavala medaile, hoci je to veľmi krásne. Najviac ma teší úsmev ľudí a ich emócie. Aj to, že svojím výkonom môžem medzi nich priniesť pozitívne emócie. A ak ich to dokáže aj posunúť bližšie k športu, budú mať radi pohyb, zdravý životný štýl, to bude na nezaplatenie.