Adriana Hosťovecká: „Z hokeja sa stal len obchod s bielym mäsom.“

Adriana Hosťovecká je prezidentkou HK Gladiators Trnava iba rok, predtým  viedla Hokejovú školu Svišť. Nebol to projekt na jeden rok. Svište sa spolu držali roky. Spravili spolu prvé hokejové kroky, odohrali prvé turnaje a rozišli sa až na prahu dorastu.  Ak dnes niekoho z mladých slovenských hráčov draftujú do NHL, sú to prevažne práve Svište. Ako prezidentka  hokejovej Trnavy pracuje aj so SZĽH, s tým SZĽH, čo roky kritizovala za nečinnosť a zlú metodiku pri výchove hokejistov. Dnes sa na niektoré veci pozerá už inak, ale názor na to, že na Slovensku stále nevychovávame mladých hokejistov nezmenila. Naďalej patrí medzi najväčších kritikov aj nového vedenia SZĽH. O funkcionároch klubov, ktorí sa podriadili devalvácii tohto športu, o ich spoluvine, o ohýbaní pravidiel podľa toho, ako to komu vyhovuje, aj o alibizme, amorálke a funkcionároch bez chuti, farby a zápachu, entuziazmu, ktorí už zabudli, prečo sú ešte pri hokeji.  

Na čo sa dnes pozeráš inak ako v čase, keď si viedla hokejovú školu, ktorá nebola registrovaná v SZĽH, lebo ste chceli vychovávať hokejistov lepšie?

Keď sme v roku 2007 začali hrať českú, resp. moravskú ligu, naša Hokejová škola bola členom SZĽH. Potrebovali sme registračky. Platili sme poplatky, nikde nás nepozývali, nikdy som zo SZĽH v tom čase ako jeho riadny člen nedostala jedinú informáciu, či akýkoľvek list… Po dvoch rokoch sme zo SZĽH vystúpili. List sme im poslali my. Na rovinu sme sa vyjadrili, že vystupujeme zo SZĽH, lebo metodika výchovy na Slovensku je chybná a nám vlastne nič nedáva. Naši chlapci a dve baby odvtedy mali registračné preukazy ČSLH. A aký je rozdiel  medzi touto Hokejovou školou a klubom? Vo Svišťoch sme boli s rodičmi nastavení rovnako na jeden cieľ, vychovať kvalitných mladých hráčov. Vytvorili sme komunitu. V Klube máme všetko. Od krúžkarov (chodia na polovicu tréningov) až po ambície, ktoré často nedosahujú možnosti detí. A mojou úlohou je všetko skĺbiť, nebrzdiť šikovných, pomôcť slabším a čo je najdôležitejšie, komunikovať s rodičmi a všetko im vysvetľovať. Neraz sú totiž pre svoje deti obrovskou brzdou. Zvykáme si na seba. Cieľ už máme jasný. Aj v Trnave chceme vychovať hokejistov pre svetový hokej. V tom sme si porozumeli…

Čo si myslíš, prečo si ťa vybral prezident SZĽH medzi prvými piatimi klubmi, ktoré mám osloviť?

Asi pochopil, že ich nekritizujem iba pre to, aby som sa zviditeľnila. Ja som hokejista srdciar, milujem hokej napriek tomu, že som ho nikdy nehrala. Nemyslím si, že všetko robia ideálne, ale hľadajú nejakú svoju cestu. Kedysi som to robila tak, že keď sa mi niečo nepáčilo, medializovala som to. Dnes nemusím. Píšem im  otvorené listy a hovorím o tom s nimi, lebo mám k nim už zjednodušený prístup, keďže som v podstate v štruktúrach slovenského hokeja. Aj keď so mnou často nesúhlasia a ja s nimi, tak si to aspoň osobne môžeme vydiskutovať. Mne sa bridí kritika pre kritiku, lebo ja nemám ambície byť v hokejovom hnutí vo vedení SZĽH. Nemám ani  politické ambície. Jednoducho chcem robiť robotu, ktorá ma napĺňa a baví a keď vidím, že niekde robia chyby, tak chcem na ne poukázať. Posledné tri roky som vždy po drafte, alebo po MS, kde sa začali objavovať Svište (Feherváry, Krivošík, Ružička.. )  napísala na FB status, že opäť čakám, kedy sa mi niekto ozve zo SZĽH a poďakuje mi. Roky nič. Až po nástupe Martina Kohúta na pozíciu šéfa SZĽH telefón zazvonil. Na druhej strane sa ozvalo, že tu je Martin Kohút prezident SZĽH a chcem vám poďakovať a stretnúť sa s vami. Svište neboli len o mne, o mne to bolo len preto, že tých ľudí vždy musí niekto viesť. Tak sme sa s Martinom Kohútom stretli, aj rodičia Svišťov spolu s trénermi Borisom Hosťoveckým, Romanom Megom a Miškom Dostálom.

Kde robí nové vedenie chyby? Martin Kohút oslovil Dalito aj preto, že chce spätnú väzbu.

Keď sa dnes niečo kritizuje v hokeji, tak sa vždy zjednodušene povie, že na vine je SZĽH. Nezastávam sa ich, lebo aj dnes na zväze robia veľa chýb,  ani dnes nejdú veci tak, akoby by mali ísť, ale odkedy chodím na rôzne kongresy a sedenia SZĽH tak vidím, že celé to hokejové hnutie je zaspaté. Naozaj.  Niektorí funkcionári v kluboch si ich mýlia so svojim majetkom, so svojou firmou. Fungujú tam desiatky rokov a robota im uteká medzi prstami a hokej prznia. Aj svojimi názormi. Na Slovensku nevychovávame hokejistov v systéme  niekoľko desiatok rokov. Majstrami sveta sme boli v roku 2002. Takže koľko rokov sme tu nevychovali žiadneho hokejistu? Dobre, 5-6 kusov tu je za celé to obdobie a to je čo?! Veď mi tu máme 86 mládežníckych klubov, tak čo robia??? Oni sú rovnako zodpovedné za stav hokeja ako SZĽH! Veď  samotný hokej sa robí v kluboch! Všetci sú spoluzodpovední za metodiku, ktorá  hokej úplne položila. Funkcionári sa ticho a bez vzdoru podriadili devalvácii tohto športu. Preto sú vinní všetci.

Dobre, ale nastúpili zlatí chlapci aj s novým vedením SZĽH  a od nich všetci očakávali, že to budú riešiť.

Vidím na stretnutiach ako ťažko kluby vyjadrujú  svoj názor. Najmä ak ho  majú povedať verejne. Okrem toho, že si tam každý klub chce nastavovať pravidlá ako mu to práve vyhovuje. To je cesta do pekla. Akoby sa zabudlo, že v hokejovom hnutí by mal byť definovaný nejaký cieľ. Nikto z tých ľudí tam nikdy nepovie, že našim cieľom je VYCHOVAŤ HRÁČA.

Ani raz si to nepočula?

Ani raz! Nie je definovaný cieľ, tak ako môžeme hľadať cestu? To vidím ako základný problém. No a potom, kluby ani nechcú povoliť, aby niekto zo SZĽH nastavoval nejaké pravidlá. Ťažko púšťajú kompetencie, nechcú delegovať zodpovednosť na SZĽH, chcú mať všetko pod kontrolou. Ale to sa nedá. Niekto musí nastaviť súťaže, pravidlá, niekto musí dať smerovanie a cestu ako to urobiť. Kolektívne sa toto dosiahnuť nedá. A najmä znova zopakujem, že každý si hľadí len na svoje úzke klubové záujmy.

Ale tento cieľ  môže zadefinovať aj vedenie SZĽH.

Robia sa rôzne koncepcie, metodiky, definujme hráča 21. storočia… ale ja si nemyslím, že nositeľom myšlienky má byť národný zväz. Samozrejme, nemôže to urobiť ani 86 klubov, tie sa na tom nedohodnú.  Mala by vzniknúť nejaká pracovná skupina, ktorá má skúsenosti z praxe a dať víziu na papier. A jednoducho tvrdo nastaviť pravidlá, ako sa k cieľu dostať. Ináč to nejde. Nemôže sa dohodnúť niekoľko desiatok klubov, lebo tie si kradnú hráčov, veľké kluby vykrádajú tie menšie, každý klub si chráni svoje záujmy. Preto by mal koncepciu niekto vytvoriť a konečne ju aplikovať do praxe. Toto tu chýba.

Ešte stále na zasadaniach SZĽH otváraš ústa?

Nie. Som tam v takom nemom úžase, čo tam vidím, že ani nemám slov. A ani chuť.  Funguje tu šuškanda, partičky, namiesto toho, aby sme sa spojili pre správnu vec, vychovávať hokejistov. Veď mne je úplne jedno, kto sedí na stoličke prezidenta SZĽH, fakt, veď ja s tým ako klub nič nemám. Kluby potrebujeme mať zadefinovaný cieľ, podmienky na fungovanie a kľúč na rozdeľovanie peňazí. O ostatné sa musíme postarať. Na nás dole má byť zodpovednosť a mali by sme ju prijať, aby sme dosiahli cieľ.

Ako hodnotíš nový systém prideľovania dotácií klubom podľa toho, koľko reprezentantov vychovali?

Nejde len o reprezentantov, ale aj o umiestnenie mladých hráčov do mužského hokeja na akejkoľvek úrovni. Hokejová Trnava podľa tohto systému momentálne veľa peňazí nemá,  ale zasa máme možnosť robiť projekty.  A robíme ich. Peniaze chodia načas, zmluvy sú robené načas.

Vyzerá to, že ty si vlastne s novým vedením spokojná.

Nemám voči nim nejakú zášť,  aj keď mám veľké výhrady k tomu, ako fungujú súťaže. Mám výhrady  k metodike, vadí mi, že nie je definovaný náš cieľ, nemáme víziu, všetko sú to len také vágne tvrdenia…  Prešľapujeme namieste a nevieme sa pohnúť.

Buď konkrétna.

Na slušnú analýzu nie je pri takomto rozhovore priestor, ale zopakujem to, čo mi prekáža najviac: na Slovensku  sa stále držíme školských rokov pri kategóriách, hoci športové triedy vo väčšine klubov už nefungujú. To, že neprechádzame na kategórie podľa ročníkov narodenia je spiatočnícke. Čakáme momentálne na nastavenie súťaží na ďalšiu sezónu a keďže ich momentálne pripravuje súťažné a športové oddelenie SZĽH, som zvedavá, či konečne dostanú zelenú aj malé kluby. My napríklad máme všetky kategórie, ale sú kluby, kde toľko šťastia nemajú. Nechápem, keďže robia kopec dobrej roboty a veľké kluby ich aj tak vykrádajú, prečo im doposiaľ neumožnili hrať súťaže aspoň v ročníkoch, kde majú dostatočný počet detí. Skrátka, nevedia postaviť všetky kategórie, ale vedeli by dať dokopy 1, 2, 4 ročníky. Prečo nie? Nech hrajú. Veď keď ich pustíme do súťaží, možno budú mať o 2-3 roky viac detí. Alebo je to zámer? Jedna z mojich notoricky známych výčitiek je napr. výber do reprezentácií, kedy najmä od 17 rokov hore reprezentační tréneri vážne ignorujú prvoligové kluby. Mám vážne obavy, že športová stránka sa v slovenskom hokeji nastavuje podľa vplyvu jednotlivých klubov na Výkonný výbor SZĽH a nie v prospech športovej stránky NÁŠHO hokeja. Stále hľadáme tvár súťaží, súťaže nie sú riadne nastavené, chýbajú informácie a vládne chaos. Deje sa tak podľa nás len preto, že sa stále za niečo lobuje a niekto si pretláča svoje priority podľa toho, ako stojí v súťažiach. Prostredie súťaží nie je transparentné. Deje sa to v žiackych súťažiach, v mládežníckych kategóriách a v tejto sezóne sme boli toho svedkom aj v 1. HL (kauza Nové Zámky). Som rok v klube, za ten rok nebolo zorganizované jediné školenie pre trénerov, s výnimkou trénerov pri maličkých deťoch. Ja si to v Trnave riešim svojím spôsobom, ale toto sa mi nezdá OK.

Po Slovensku počúvam veľa kritiky na regionálnych trénerov, ktorí sú podľa klubov často neskúsení, nevyzretí a nevyštudovaní, ktorí akoby sa do klubov chodili skôr za plat SZĽH učiť, ako naopak, prinášať nové veci.

K nám chodí Dušan Milo. Áno, nikdy nepôsobil ako tréner, ale úlohou regionálnych trénerov je prinášať informácie a vytvárať systém a nastavenia práce na kluboch na ďalšie roky. Beriem to ako pozitívny krok. Naši tréneri sú súčinní. Dušan chodí na tréningy so všetkými našimi kategóriami a budem rada, ak môžeme a budeme inšpiráciou pre nejaké materiály, ktoré by mali vzniknúť. Napokon z tohto dôvodu som kývla aj na to, aby bol na našom štadióne inštalovaný kamerový systém. Naši tréneri majú čo ponúknuť .  Vo všetkých kategóriách. A zasa nemôžu naši tréneri chodiť po ostatných kluboch v regióne a nastavovať koncepcie. To má robiť niekto ako Dušan Milo. Tak chápem jeho úlohu a myslím si, že si ju u nás plní na 100%.

Predsa len, nové vedenie SZĽH aj so zlatou generáciou išli do funkcií s veľkým očakávaním, že urobia zmeny, a citeľné čo najskôr, máš ten pocit?

Od zlatých chlapcov som očakávala, že prinesú svoje skúsenosti, že to, čo načerpali v zahraničí prenesú k nám do hokeja, ale asi nevedia celkom ako to chodí v mládežníckom hokeji. Keď sa s mnohými rozprávam, tak priznávajú, že nikde kde pôsobili nemali prehľad o mládežníckom hokeji. Takže tieto skúsenosti nemajú. Dnes už viem, že sú v hokeji len kvôli menu, inú pridanú hodnotu a iné manažérske schopnosti u nich nepozorujem. Učia sa za pochodu, ale my čas nemáme. Možno mali začať pracovať na kluboch, aby boli bližšie k slovenskej hokejovej realite.

Niektorí z nich sa však cez SZĽH dostali k veľkým projektom za veľké, aj štátne peniaze.

Jediné veľké projekty, ktoré momentálne vidím sú v Trenčíne za 6 miliónov eur a pokus nejakej akadémie v Liptovskom Hrádku za viac ako milión. Mám na to svoj názor. Ja sa borím s hokejom v meste, ktoré má štatút futbalového mesta a musím povedať, že nie je problém dostať deti na hokej, problém je vôbec deti dostať k športu. A Trenčín? Samozrejme je to tam nastavené politicky cez župana, ktorý je dnes členom vládnej strany, takže tam idú naozaj veľké investície, ale ak tam nebudú robiť dobrú robotu, tak tie deti im jednoducho neprídu. Alebo ak aj prídu, výsledky nedosiahnu. A pokiaľ viem, ani pôvodné športové gymnázium v Trenčíne nefungovalo najlepšie na Slovensku. Beriem to ako čisto politický projekt. Ale ak bude fungovať, nech je!

Nie je ti ľúto, že nemáš takúto možnosť? Poznáme sa, o hokejových akadémiách snívaš dlho.

To je pravda, ale Slovensko z môjho pohľadu momentálne nie je nastavené na Akadémie typu Trenčín. Neviem si totiž predstaviť, že ak sa vyberú top hráči do Akadémie, s kým a akú súťaž budú hrať. A ak z klubov okolo Trenčína odídu do Akadémie najlepší hráči, v akej konkurencii budú vyrastať ostatné decká v regióne?  My v Trnave si ideme svojou cestou. So súhlasom VÚC obieham stredné školy a robíme si vlastnú klubovú akadémiu a nepotrebujem na to ani tri milióny od vlády. Isteže, že by mi to bodlo, keby sme mali nejaký systém, ako to prefinancovať, aby to rodičov nič nestálo, ale verím, že cestu nájdem aj sama a od septembra spustím pilotný projekt aj v Trnave. Oslovené stredné školy mi spoluúčasť prisľúbili.

Ty si naozaj myslíš, že to dokážeš aj bez štátnych peňazí? Nepožiadala si o ne úrad vlády, ktorý zverejnil výzvu na podporu športových projektov? Nemyslíš si, že štátnu dotáciu majú väčšiu šancu získať zlatí chlapci blízko SZĽH?

Ak na Slovensku dopustíme, že šport , kultúra, zdravotníctvo budeme robiť len pod hlavičkou nejakej politickej strany, tak je to konečná. Pre mňa je merítkom to, aké sú u nás deti v klube šťastné, či chce niekto k nám prísť. V týchto dňoch bojujeme v doraste o extraligu a verím, že keď budeme robiť poctivú a dobrú robotu v klube, tak decká a rodičia si nás vyhľadajú. A to je to, čo hovorím stále, toto je normálna čestná súťaž. Takže, ako budeme pracovať, tak budeme odmenení pozornosťou.

A takto to v hokeji funguje?

Myslím si, že by to tak malo fungovať. A myslím si stále, že to tak bude fungovať. Ponuka a dopyt, čestná súťaž.

Funguje to tak teraz?

V Trnave určite. Keď som sem prišla pred rokom, mali sme v prípravke  40 detí, dnes máme 80 len pri najmenších detičkách. Čiže sme odmenení. Trvalo to 4-5 mesiacov. Samozrejme, keby bolo viacej financií, tak by sa nám dýchalo ľahšie. V podstate máme dnes v Trnave jediný problém v hokeji a to sú financie. Ale aj tie sa dajú zháňať aj bez politického krytia. A to ešte často počúvam, že keby som bola Trnavčanka, išlo by to všetko ešte oveľa ľahšie. Jednoducho, ak dopustíme to, že sa projekty budú vykrývať iba politicky, tak potom ten hokej fakt môžeme zabaliť, lebo to nemá budúcnosť. Ale samozrejme o rôzne dotácie žiadam aj ministerstvá, aj úrad vlády. Uvidíme.

Čo na cestách po slovenských hokejových kluboch nájdem?

Ľudí bez chuti, farby a zápachu, ľudí bez entuziazmu, ľudí, ktorí zabudli, prečo sú v kluboch. A to je strašne smutné. Dnes viem vymenovať možno 10 klubov , ktoré robia prácu preto, že ju chcú robiť dobre a čestne a chcú vychovávať hokejistov. Inak je to naozaj veľmi zlé. Práve také kluby si nevedia so mnou predstaviť spolupracovať, pretože ich kritizujem, ale ja ich kritizujem práve preto, že to, čo robíme, by sme mali robiť lepšie.

To je aj dôvod, prečo mi na anketovú otázku doteraz z 86 klubov odpovedalo len sedem?

To je normálne nepochopiteľné. Každý má kopec rečí a keď sa má vyjadriť, tak sa skrýva a čuší. Smiešne. Aj preto hovorím, že prezident SZĽH a jeho suita nie sú najväčšou brzdou hokeja. Funkcionári v kluboch sú vinní. Ak by chceli niečo zmeniť, majú možnosť. Prečo nepovedia? Prečo sa skrývajú? Napríklad, ja by som privítala, aby všetky hlasovania na stretnutiach klubov boli verejné a transparentné. Keď sa majú vyjadriť pri nastavovaní systémov, zdržiavajú sa hlasovania. To je čo za logiku? A to už nehovorím o tom, že aj takýmito postojmi formujú deti – športovcov. Alibizmus nepatrí do života, ani do športu. Kde je tu morálka? Skrátka, preto sme tam kde sme a trasieme sa večne, nech nevypadneme na niektorých MS, alebo nech zvládneme aspoň existenčný zápas. Neviem, čo sa v našej spoločnosti pokazilo, ale my sme skazení ľudia!

Necítiš sa v hokejovom hnutí osamotene?

Úplne nie, mám pár spojencov. Ale aj niekoľko odporcov. V praxi to vyzerá tak, že napr. u nás v regióne sme štyri hokejové kluby. V Piešťanoch sú 2 kluby, jeden má len juniorku. Bola som veľmi sklamaná , keď sme tesne pred ukončením prestupových termínov chceli posilniť náš klub, pretože sme mali veľkú šancu zabojovať o extraligu aj v juniorke. Samozrejme, že  v prvom rade išli po hokejistoch, ktorí boli z nášho regiónu, je to logické.  Z Piešťan mi to ani nepovedali osobne, len sa mi to dostalo zo všetkých strán, že pán Lušňák dá hokejistu hocikomu okrem Trnavy. Mali  sme preddohodnutých chalanov, ktorí u nás hrali, keď v Piešťanoch juniorka v minulých rokoch nebola a chceli k nám ísť. Prišiel k nám napokon jeden. Ostatným podpísali papiere do Žiliny, do Bratislavy, len nie do Trnavy. Rozum mi to neberie, ale ok, taký je život v slovenskom hokeji.

Prečo sa to stalo?

Neviem, ja som nikomu nič v hnutí neurobila. Ak sa mi niečo nepáči, rovno mu to poviem, ale ja nebudem privierať oči, keď vidím, že z hokeja sa stal len obchod s bielym mäsom, lebo si tam prehadzujú deti za tisícky eur, alebo blokujú v materských kluboch hráčov, ktorí by sa niekde mohli rozvíjať.  Rodičia totiž často nemajú na to, aby si ich vyplácali. Vo väčšine prípadov totiž nemajú kluby peniaze na tzv. výchovné a platia to rodičia.  Ani ja nemám v Trnave peniaze na to, aby som vykupovala hráčov, no nemám!

Veď sú to iba deti!

Sú, ale naozaj je len málo klubov, ktoré nespokojné, nešťastné a neviem aké deti jednoducho pustia. Len  málo klubov je takých, že povie, tak nech si ide aj bez tabuľkového výchovného. Mám takú skúsenosť iba s HOBOu v Bratislave, Braňo Semančík to takto robí. Podobne veľmi dobrú komunikáciu mám s Nitrou, s Popradom, ale zväčša je to normálne sprostý obchod s bielym mäsom.

Nemalo by toto riešiť SZĽH?

A ako? Kluby si schvaľujú prestupový poriadok, schvaľujú si vlastne všetko…  Výchovné ako myšlienka nie je zlé, ak zvážime, že z malých klubov, pre konkurenciu, kvôli vyšším súťažiam, utekajú deti do väčších. Väčšie kluby mali vyplácať deti, aby tie malé mohli robiť ďalší rozvojový program. Potiaľto to je ok, ale slovenský človek je vynaliezavý a zneužije aj dobrú myšlienku. Skrátka, nie súťažou a dobrou ponukou, či kvalitným tréningom si chceme udržať hráča, ale cez peniaze… to je také nám vlastné.

Koho by si na Slovensku dala za príklad, že naozaj vychováva hokejistov?

Jednoznačne Zdeno Cíger a jeho akadémia. Zdeno totiž ako jediný dáva naozaj šancu deťom zo sociálne slabších rodín a je pre mňa fascinujúce, že on naozaj z tých detí robí hokejistov! Rad za radom. Kto to robí na Slovensku? Keď som prišla do Trnavy, mala som tam slabšie kategórie, ktoré som potrebovala posilniť. Vďaka tomu, že Zdeno nemal v Bratislave ľad, prišiel do Trnavy, kde chodí každý deň s nimi trénovať. Denne chodí s kadetmi a dorastencami do Trnavy! Hrávajú za nás zápasy. Bol to  sobáš z rozumu. Ale vyšlo nám to.  Zdeno je jeden obrovský srdciar, robí  úžasnú prácu s deckami, z ktorej sa môže učiť celé Slovensko. A nestará sa len o šport. Núti ich chodiť do školy. Dokonca, keď sa dozvie o záškoláctve, ľad ryjú až po betón, také tréningy majú . Jeho práca a jeho chlapci sú obrovským príkladom aj pre naše deti. To je presne to, nezatvárať  oči, poznať realitu a poznať prácu toho druhého. Jeho hráči  sú dnes reálnou súčasťou jeho rodiny. Kto zo zlatých chlapcov robí niečo podobné? Kto z nich vychováva takéto deti?

Sleduje SZĽH či generálny manažér SZĽH  ako vyrastajú najlepší hráči v 1. lige?

K nám do klubu nechodia. Na zápasoch ich nevidím. Nemajú mať odkiaľ prehľad. Ale čo je smutnejšie, nechodia ani tréneri z repre. Nevšímajú si to.  Kriticky som sa o tom vyjadrila aj pred Mirom Šatanom,  aj pánom Kohútom. Trnava má punc prvoligového klubu a z 1. ligy sa chlapci do reprezentácií neberú. Pre mňa je to obrovský nezmysel. Aj toto je jedno z obrovského počtu pochybení. Ak je u nás šikovný chlapec 13-14 ročný, tak nám ho ťahajú do veľkého extraligového klubu, kde pôsobia repre tréneri, s tým, že keď ostane v Trnave, nikdy sa nedostane do mládežníckej reprezentácie. Oni si fakt myslia, že menšie kluby nemôžu vychovávať skvelých hráčov. Pritom, keď nám tých dvoch zoberú, kde z nich údajne urobia hokejistov, lebo u nás to vraj nemôže byť, tak potom ako sa budú rozvíjať naše ostatné deti? Aj keď teda robíme dobrú robotu, ale ak sa nám napriek tomu nedostanú šikovní hráči do repre , tak jednoducho nám budú odchádzať.

Degeneruje to výchovu?

Áno. Potom tie decká prejdú do Bystrice, Trenčína, Nitry a iných vyvolených klubov a sú tam cudzinci, kde ich poriadne nesledujú, nerozvíjajú.  Jednoducho je tu strašne veľa chýb v hokeji, ktoré bránia tomu, aby sme sa opäť z hokeja tešili. V Trnave rodičom stále hovorím, že ak odchod z materského klubu za lepším, tak do zahraničia. Samozrejme, keď príde čas.

To ale musí vidieť aj fínsky expert Jukka Tiikkaja…

Podľa mňa to vidí. On je veľmi príjemný človek s množstvom dobrých myšlienok a materiálov, ktoré od neho odchádzajú, ale chliev, ktorý sme  tu dopustili si musíme upratať sami.

A Výkonný výbor SZĽH to nemôže riešiť?

Áno, mohli a mali by sa tým zaoberať. Ale, aj tam sedia ľudia, ktorí podľa seba ohýbajú rôzne ustanovenia v hokeji. Veď napríklad celý rok Nové Zámky v prvej lige fasovali dvojciférné výsledky, a keď sa mali zachrániť v 1. ligy, tak chodil ich extraligový tím hrávať 1. ligu. Áno, pravidlá to umožňujú, akurát je to absolútne amorálne. Majiteľ Nových Zámkov dnes sedí vo Výkonnom výbore SZĽH. To je človek, ktorý má robiť nejaké nastavenia v hokeji? A podobných pochybení je v hokeji veľa. Taká Dubnica, mestský klub, kde si štatutári klubu dovolia falšovať podpisy za hráčov pri matričných úkonoch, to mestu nevadí??

SZĽH to nevadí?

SZĽH s tým nič nemá, to môže konať vtedy, keď na to niekto upozorní a keďže som na to upozornila, dúfam, že disciplinárna komisia konala. Dospelo to až tak ďaleko, že blokovali dva mesiace hráča, ktorý nikde nemohol hrať. Keď som na to pred komunálnymi voľbami upozornila, že to budem medializovať,  ak to nevyriešia, za 48 hodín „sa to“ všetko vyriešilo.

To, čo hovoríš, vyzerá tak, že slovenský hokej nezachráni ani TOP manažér sveta.

Ani TOP manažér nič neurobí s funkcionármi vo vychodených koľajniciach.

Ale v tomto bordeli predsa vyrástla aj zlatá generácia.

Demokraciu si mýlime s anarchiou. Prestali platiť pravidlá. Nemáme mantinely. A ani žiadnu zodpovednosť. Komunisti museli vykazovať úspech, tak si skazených ľudí v skazenom systéme dokázali nastaviť. Dnes nemusíš mať výsledky. Však ich od nás nikto nechce. Deti sa pokĺžu u nás do 13-14 rokov. Ak má rodič trošku peňazí, tak vyšupne syna do zahraničia a tam nám nejakého hokejistu či dvoch vždy vychovajú.

Mala si predstavu, že je to až také hrozné?

Nie. Akurát je úžasné, že im tie výhrady konečne po tých hokejových rokoch môžem naformulovať, poslať a že oni sa tým zaoberajú.

Vraj si taká priama bola aj na tvojom prvom kongrese.

Neviem, čo si o mne myslia a prečo idú takéto fámy. Mám ale jednu životnú výhodu, že mne je úplne jedno, kto si čo o mne myslí.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Úryvok z viac ako hodinového rozhovoru s Adrianou Hosťoveckou:

https://www.youtube.com/watch?v=U6GPgpNQ6tQ&feature=youtu.be