Ady Hajdu: „Neviem si predstaviť čo vládni predstavitelia rozprávajú doma deťom.“
Herec Ady Hajdu oslavuje 55 rokov. Na zdravie si presne v deň narodenín už roky symbolicky pripíja na charitatívnom golfovom turnaji Petra Bondru Charity Golf Cup vo Veľkej Lomnici. Nezameniteľná herecká osobnosť, ktorá nikdy nepokazí dobrú náladu, ale ak sa jej niečo nepáči vždy to pomenuje veľmi jasne a nahlas.
Ady aj tohto roku priniesol do dražby na Charity Golf Cup 2018 svoju slávnu orechovicu zo záhrady na Záhorí. Je to miesto, kde si najlepšie oddýchne a ako pre Dalito povedal, kde sa vždy vráti nohami na zem. Vďaka obyčajným ľuďom sa stane normálnym človekom.
Keď má niekto 55 rokov možno sumarizuje polku života alebo život jednoducho ide ďalej?
Ja som nikdy nesumarizoval. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, čo som urobil. Idem vždy nejako dopredu a vždy ma teší návrat domov a vidím tam moje deti. Ako sme ich dobre s mojou ženou vychovali. To ma na živote najviac teší. Aké sú chytré, múdre, empatické a ako pomáhajú ľuďom, keď môžu. Toto je asi najdôležitejšie, že sa teším vždy domov na to, že budem s mojimi dospelými deťmi. Robia si zo mňa srandu a to ma teší. Je to odraz môjho rozprávania. Keď som im kedysi niečo hovoril, keď boli malí, ako som ich trošku akože „šudil“ klamal. Keď som totiž niečo nevedel, tak som si to hneď vymyslel. A oni si mysleli akého majú super otca, ktorý všetko vie. Až časom zistili, že to tak nie je a strašne sa na tom teraz zabávame. Takže asi o toto ide, že vidím na tých svojich deťom kde som urobil chyby, kde to mohlo byť možno lepšie, ale to vôbec nevadí. Strašne sa máme radi a to je asi najdôležitejšie.
A práca?
Čo sa týka práce, tak asi mám teraz najlepšie obdobie, keďže som už prešiel takou tou psychickou očistou a zbavil som sa psychických nánosov z rôznych chorôb. Práve teraz mám zrazu toľko práce, že naozaj nestíham. Musel som odrieknuť jeden film v Prahe, ďalší na Slovensku. Idem točiť dvadsaťdielny seriál, idem so Zitou Furkovou robiť nové predstavenie v divadle Astorka. Potom mám kopec zájazdov po celom Slovensku s tými hrami , nielen z Astorky, ale aj divadla L+S ešte aj s Aničkou Šiškovou. Takže mám toho naozaj hrozne veľa, ale veľmi sa z toho teším. Povedal som si totiž, že mesiac nebudem nič robiť, ale že vôbec nič robiť. Ale, že nič. Ani som nič nerobil, ale už mám toho dosť! (smiech)
Cítiť z teba veľkú spokojnosť. Čo ťa najviac vyformovalo do tohto štádia spokojnosti okrem rodiny?
Človek musí hľadať sám seba a byť sám so sebou chvíľu, aj keď to je strašne ťažké. Ja mám na to v Lozorne domček, kde chodievam medzi bežných ľudí. Pohybujem sa totiž v bubline a tam normálni ľudia žijú normálny život a majú normálne problémy. Čiže je veľmi dôležité vrátiť sa späť k obyčajnému životu. To je pre mňa asi najdôležitejšie. Ľudia celkovo hrozne frflú, že všetko je zlé, ako sa máme zle. Pritom v živote sme sa tak dobre nemali dobre ako teraz. Materiálne. Morálne je to však najväčší úpadok čo tu teraz máme.
Dá sa s tým niečo urobiť?
My samotní sa musíme zmeniť. Vidím to práve na tých obyčajných ľuďoch, ktorí žijú normálny život. Takže, žime ho tak, aby sme sa nehanbili pred svojimi deťmi. Neviem si predstaviť, že vládni predstavitelia prídu domov a čo rozprávajú svojim deťom. Odkiaľ majú toľko peňazí, ako to ukradli, ako im to jednoducho vysvetlia. Toto by som nikdy nechcel. Ja svojim deťom nemusím vysvetľovať nič. Vedia odkiaľ to máme. Koľko máme toľko minieme, keď niečo nasporíme, tak ideme na dovolenku. Takže chvalabohu nikomu som nič neukradol. Ešte ak môžem, tak aj pomôžem, napríklad aj takou charitatívnou akciou Petra Bondru. Že na moju tvár sa vyzbiera niekoľko euro a ja ešte svoju orechovicu „predám“ na charitu za 300 eur za fľašku? Myslím si, že to je super!
Mám 47 rokov a ešte by som sa chcela naučiť menej rozprávať a viac odpúšťať. Máš niečo aj ty, na čom by si vo svojom živote chcel ešte popracovať?
Ja ti ani neviem. Priznám sa ti, že s Jankom Kuricom chodíme na dovolenky a voláme sa tam Malí jedovití a veľkí nevyrovnaní. (smiech) Čiže ja nie som emočne vyrovnaný typ, ale to ani nemôžem byť, pretože by som nemohol byť hercom. Prežívam každú situáciu, ale s takým nadhľadom, že okamžite môžem od toho odísť a môžem hneď zmeniť názor. Presne toto učím ľudí, aby zmenili názory. Keď sa dozvedia niečo o niekom lepšie, ako som si ja myslel, že keď im niekto niečo vysvetlí, môžu jednoducho zmeniť názor. A hlavne počúvať, lebo zmeniť názor nie je hanba.
Kedy si naposledy zmeniť názor ty?
Zmenil som názor na človeka, o ktorom som si myslel iné prečo koná ako koná. Zmenil som na neho názor, keď som sa to dozvedel z iných strán, že koľkým ľuďom viac pomohol ako im ublížil. Uvedomil som si, že keby tento človek tu nebol, tak päť tisíc ľudí by nemalo prácu a pre to musel niečo urobiť. Takže malé zloby sa snažím odpúšťať.
Čo nedopúšťaš?
Neviem odpustiť zločiny, ktoré na nás robí štátna moc. Ja by som ich všetkých pozatváral do basy.
Na spoločenských „ bublinových“ akciách sú práve aj ľudia, o ktorých teraz hovoríš. Ako stret s nimi potom zvládaš?
Ja už nikde nechodím. (smiech) Kedysi som chodil všade a robili sme tam atmosféru a podobne, ale vlastne ja už na také „udalosti“ ani nechodím. Presne, už nechodievam na golfové ihriská, ktoré vlastnia podvodníci a privatizéri, nechodievam na hokej a futbal, ktorí vlastnia takýto ľudia a dištancujem sa od rôznych politických strán a to úplne a chodievam viac do divadla. Pozývam tam aj ľudí a tam takí ľudia, o ktorých teraz hovoríme, nechodia. Oni sa totiž bežných normálnych ľudí boja.
Počkaj, ty si dokážeš normálne ešte v divadle sadnúť a vychutnať si predstavenie ako divák? Musí to byť pre návštevníka zážitok sedieť v hľadisku vedľa Adyho Hajdu.
(smiech) Jasne! Normálne chodím do divadla aj ako divák. Ja to milujem! Keď je dobré divadlo, strašne to mám rád. Teším sa keď kolegom vyjde dobré divadlo. Prežívam to s nimi úplne na sto percent. Nie vždy sa to samozrejme podarí . Keď sa to nepodarí, prežívam aj to s nimi, ale nikdy to nie je tragédia. My sme totiž nikomu neukradli peniaze. Niekomu sa to môže jednoducho páčiť a niekomu nie. Veď aj ja sa nemusím všetkým páčiť, však panebože… Však ja nie som Ježiš, som obyčajný človek, ktorý má veľa chýb. Ale toto je na tom to krásne, že my svojou prácou asi nikomu neubližujeme.
Ale aj medzi hercami sa nájdu ľudia, ktorí pre peniaze urobia čokoľvek s kýmkoľvek.
Samozrejme a aj to ovplyvní môj vzťah k nemu. Samozrejme, ale ja s tým, že to urobil pre peniaze žiť nebudem. My takého v divadle ani nemáme. To je presne to, že v divadle Astorka nemáme ľudí, ktorí robia pre politické strany. Potom sú velebení tou stranou alebo diskriminovaní inou. To je na tom to dobré, že sa vrátim do divadla a nehovorím, že sme morálny výkvet. Veď samozrejme aj my máme milión ľudských chýb, ale toto je veľmi dôležité. Sadneme si v tom divadle a rozprávame sa. V šatni je nás jedenásť a nemôžme sa hnevať jeden na druhého. Musíme si to tam všetko vyrozprávať. A to je dôležité.
Čo by si prial Slovensku do ďalších 55 rokov?
Hm …. Spravodlivosť! Aby raz ľudia boli zodpovední za svoje činy a keď prevezmú zodpovednosť a urobia chyby , aby boli zatvorení. Toto je asi také dôležité. Keď sa toto raz niekomu podarí, tak to BY BOLO SUPER!
Adymu z redakcie DALITO ešte raz srdečne blahoželáme a želáme mu veľmi veľa zdravia a šťastia do ďalších 55 rokov!!!
Môže vás zaujať: