Ak ma niekto ako ženu „diskriminoval“ bola to len moja vina

Snažila som sa spomenúť na to, či ma niekto v živote diskriminoval ako ženu. Zistila som len dva prípady, ale bolo to len mojou vinou a asi aj naivitou.

Najprv, keď som dala po 15 rokoch výpoveď a až potom sa mi bývala kolegyňa, vlastne elévka, sama priznala, že celý čas zarábala o tisíc eur viac ako ja. Že sa mi to vzhľadom na moje výsledky a nasedenie mojej práce hanbila povedať. Neskôr som zistila rozdielnosť “pri obľúbených” v tisícoch. Nebola to ale ich chyba, ale moja. Vždy keď som si pýtala vyšší plat, nemala som šéfredaktorovi veriť. Čas ukázal, ako ma šialene klamal, že aj tak zarábam veľa. Čo už, nikdy som sa nevedela pchať do priazne nadriadeného a po večeroch s ním v tej „správnej partii vyvolených“ vymetať kaviarne.

Druhý prípad bol, keď som neskôr externe pôsobila inde a moje faktúry za odvedenú prácu sa pravidelne posúvali v kope nižšie a nižšie. Však „ona od hladu nezomrie“. Splatnosť faktúr sa z dvoch týždňov predĺžila na osem mesiacov, kým ona si vyplácala pravidelný príjem a platila faktúry tým, ktoré sú na tom podľa nej „horšie“. Paradox, nie? Žena diskriminovala ženu. Opäť, moja hlúposť, ale aspoň to netrvalo 15 rokov.

Tak či onak, ak som sa nechala diskriminovať, dodnes to považujem za moju chybu, ktorú som však nikdy nehádzala na rodovú rovnosť. Nikdy nemôžem povedať, že som nemala dostatok príležitostí, lebo som žena. Nikdy.

Do prvého zamestnania ma po narodení dcérky prijali po ôsmych mesiacoch. Na náznak otázky či to zvládnem som odpovedala, že to považujem za súkromnú vec, ktorú vyriešim. A aj som vyriešila.

Dnes je z dcérky skvelý vzdelaný človek a už aj mama, na ktorú som nesmierne hrdá. Je bojovníčka ako ja. Poslednú zaujímavú pozíciu odmietla, nezmenila zamestnanie, pretože by musela pri ani nie dvojročnej dcérke veľmi veľa cestovať, ale ako povedala, nič sa nedeje. O rok bude všetko inak. Na diskrimináciu ani nepomyslela. Dcérku miluje a tak nerieši, či ju starostlivosť o ňu niečím diskriminuje alebo nie. Rozhodla sa pre kariéru aj s dieťaťom. A ja viem, že to zvládne.

Vnučka je v škôlke šťastná. V krajine kde žije je materská maximálne 11 mesiacov a vzhľadom na najnovší svetový rebríček najdemokratickejších krajín sveta nevyzerá, že tam vyrastajú nejaké „nedovychované“ deti. Nórsko sa umiestnilo ako prvé. V mojom ponímaní evidentne úroveň vyspelej spoločnosti nezávisí od toho, koľko rokov s nimi maminy ostávajú doma. V krajinách východného bloku najdlhšie na svete a vidíte, kde to naša spoločnosť zatiaľ dotiahla….

Napriek tomu, nikdy som vo svojej kariére nemala pocit, že som prišla o akúkoľvek možnosť. Ak áno, jedine mojou chybou. A niečo mi hovorí, že rovnaké je to aj u mužov.

Raz som zo snahy pomôcť a asi aj naivity podporila „ženskú kampaň“. Nemám rada totiž tému diskriminácie žien. Pôsobí na mňa násilne a prehnane, ako nasilu nafúknutá bublina, ktorá je vlastne o tom, že nie je dôležité na čo skutočne niekto má a čo dokáže, ale na tom, že je žena. Mám dokonalý obraz toho, aké problémy to vytvára vo firmách, kde manažéri musia naplniť IN kvóty 50% na 50% a tak nie vždy príjmu zamestnanca, ktorého v tíme aj reálne chcú. Ale spadá do IN kvóty.  Pre mňa osobne je to falošná rovnoprávnosť a príležitosť aj pre menej schopných. A je jedno či ide o muža alebo ženu.

Ako upozornila Mensa Slovensko: „Pre celý svet je dôležité, aby žiadny talent a inovácie neboli prehliadnuté a všetci ľudia dostali rovnakú šancu na rozvoj svojho potenciálu.“ V mojej reči to znamená VŠETCI ľudia, nielen ženy alebo nielen muži.

Pri tých miliónoch do programov “rovnakých možností pohlaví” sa mi niekedy zatočí hlava. Nespochybňujem štatistiky žien, ale mne fakt netrhajú žily. Vždy si pri nich poviem, je to rozhodnutie každej z nás, ako so svojim životom narábame. Ak sa chceme naplno venovať deťom, bravó, potom sa ale nesťažujme, že ich máme. Ak dá niektorá prednosť kariére, bravó, potom ale nech sa nesťažuje, že pre kariéru obetovala materstvo. A ak sa niektorá rozhodne pre deti aj kariéru, bravó, držím jej nesmierne palce, aby to zvládla. Nie je to síce jednoduché, ale dá sa aj to. Ja takých žien poznám veľmi veľa. Sú neskutočne šikovné a silné. Ani jedna nenarieka, že je diskriminovaná. Ani nenatŕča ruku po fondoch, grantoch a príspevkoch za “boj za rovnoprávnosť”. Veľmi si také ženy vážim.

Naozaj, ak ma niekto v živote diskriminoval, nebolo to preto, že som žena. Bola to len moja vina. Naozaj mi nikdy nenapadlo to zvaliť na diskrimináciu pohlaví. V mojom živote prehadzovanie vlastnej neschopnosti na druhých nepoznám. Aspoň sa o to snažím.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)