Aká som len bola hlúpa!

Epidémia a zatvorenie doma zo mňa urobili robota, ktorý len mení tepláky, z ktorých sa stalo už aj pyžamo aj „pouličný odev“ do maličkého obchodu. Keby nebolo politických diskusií ani neviem, že je víkend. Prestávam rozlišovať týždeň na pracovné dni a víkend. Vlastne ani cez týždeň už neviem, aký je deň.

Viem, že to nie je správne a viem, že s tým musím niečo urobiť čo najskôr. Mala by som, ale zatiaľ to nedokážem. Možno nemám silnú vôľu, možno sa iba vyhováram, možno ma práca príliš baví aj keď ma neuživí a možno ani nechcem. Neviem, ale cítim, že sa necítim dobre.

Jedno však viem už určite. Moja prvá dovolenka po zaočkovaní bude taká, aká mala byť už dávno a vždy. Bez Wifi, bez práce, bez telefonátov, bez notebooku, bez poznámok, bez diára…

Naposledy som na dovolenke bola v máji 2019. Letela som na ňu 26 hodín, aby som si dva týždne užila v raji. Pravý raj.

Dodnes ma však mrazí, ako som ju vlastne kompletne celú prepracovala. Až tak, že som bola podľa toho aj opálená. Podľa položeného notebooku na bruchu a stehnách na pláži. Riešila som tam také šialené pracovné „sračky“, že som si myslela, že také sa ani nemôžu stať. Deň aj noc, veď časový posun bol obrovský. Pamätám si doteraz,  ako som vyčerpaná nastupovala do taxíku na letisko domov s tým, že toto už nikdy v živote nedovolím, že súrne potrebujem ísť na dovolenku!

Do raja som sa chystala aj o rok. Pripravila všetko, aby ani nikto netušil, že som opustila online svet. Všetko som dotiahla do dokonalosti. Naplánovala tak, že keby za to rozdávali Nobelovu cenu za logistiku a plánovanie, vyhrám ju s prehľadom. Nesmierne som sa tešila ako sa vypnem a  odletím. Koronavírus však rozhodol inak a miesto letenky mi cestovná kancelária vrátila peniaze.

Neskutočne potrebujem vypnúť na „totálku“. Odcestovať  niekde ďaleko, kde nikto nespozná mňa a ani ja iných. Najlepšie kde nikto nebude rozumieť mne a ani ja im. Vlastne niekde, kde ani nikto nie je. Maximálne vysmiati domáci. Neviem či také miesto dnes ešte vôbec existuje. Raz som také navštívila a chcem sa tam vrátiť a aspoň na tri týždne neriešiť vôbec nič.

Žiadne správy, žiadnu politiku, žiadny mobil, diár ani počítač. Maximálne prepečenosť či čerstvosť ryby, ktorá sa ešte pred hodinou premávala v mori. Potrebujem vypnúť a počúvať len more a cvrčkov, najlepšie na pláži so Skoro dokonalým. Viem, kde taká pláž je a nesmierne túžim sa tam vrátiť. Utiecť  ďaleko od všetkého, všetkých a najlepšie zabudnúť.  

Bože, aká som len bola celé tie roky hlúpa. Koľko nádherných kútov sveta som precestovala a zároveň prepracovala. Tá najbližšia dovolenka bude bez Wifi a toho všetkého okolo. Iba telefón na recepcii, ktorý napíšem dcére a tri týždne nebudem existovať. Bože, aká som len bola hlúpa! Koľko dovoleniek som v mojom živote úplne dobrovoľne a zbytočne prepracovala. Veď aj tak sa bude stále točiť… Len hlupák sa učí na vlastných chybách. Tak sa radšej poučte na mojich.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Pozn. redakcie: v texte je sponzorský odkaz