Američanka so slovenskými koreňmi jedla najlepšie jogurty až na Slovensku. Ženy učí, že bez vzdelania ich čaká ťažký život

Napriek tomu, že Michele McClure (52) má korene na Slovensku, rozprávame sa po anglicky. „Po slovensky viem povedať pirohy alebo ahoj, ako sa máš?“ zasmeje sa, ale sa aj zahanbí, že po slovensky nevie viac, pretože ovláda niekoľko jazykov, čo je už aj v Amerike menej vídané. „Anglicky rozumejú takmer všade, takže mnohí nemajú motiváciu sa učiť iný jazyk, čo je podľa mňa obrovská chyba,“ zamyslí sa Michele, ktorá sa narodila vo Washingtone.

Univerzita otvára svet

Na univerzitu odišla do Philadelphie, kde vyštudovala podobný odbor akým je sociálna práca na Slovensku, viac však kombinovaný s marketingom. Na drahé vysokoškolské vzdelanie si šetrila už počas strednej školy, zarábala aj počas univerzity. „Samozrejme, že ma musela finančne podporovať aj rodina, a niečo som mala našetrené aj zo študentských brigád,“ spomína na univerzitné časy. Štúdium na amerických univerzitách otvára dvere do celého sveta, pretože študentov priam napádajú, aby získali čo najviac skúseností najmä za hranicami a potom ich vedeli využiť doma. Tento princíp ovplyvnil aj Američanku so slovenskými koreňmi, ktorá sa však nakoniec pracovne najviac realizovala v zahraničí, kde ostala aj žiť.   

„Okrem rodiny ma v rodnej krajine a doma nič nedržalo, a tak som ako 23 ročná odišla do sveta,“ spomína na odvahu zbaliť sa a odísť tam, kde bol život od amerického sna na míle vzdialený.  Už ako dieťa zo strednej americkej vrstvy  bola neposedná.

„Moja teta má farmu v Pensylvánii, a tam som aj so sestrou strávila hodnú časť detstva. Medzi zvieratami a príbuznými som prežila krásne a bezstarostné roky. Po strednej škole ma to vždy ťahalo niekomu pomáhať,“ rozhovorí sa blondína s modrými očami.

Slovenčina v zabudnutí

„Starí rodičia mojej mamy emigrovali do Ameriky počas priemyselnej revolúcie na konci 19. storočia. Niektoré z ich detí sa narodili ešte na Slovensku, a iné už v Amerike. Pochádzali z malej dedinky zo stredného Slovenska. Na tú dobu to bol mimoriadne odvážny krok. Znamenalo to, že už nikdy neuvidia svoju rodinu ani rodnú zem. Po príchode sa usadili v štáte Pensylvánia. Všetci sa okamžite prispôsobili miestnemu životu a kultúre, a tak postavili základný kameň rodiny, ktorá má dnes okolo 300 členov po celých Spojených štátoch,“ spomína Michele na začiatky slovenskej rodiny za veľkou mlákou.  

„Prastarého otca som nikdy nepoznala, ale z rozprávania viem čím všetkým si museli prejsť. Začalo sa to niekoľko týždňovou cestou na obrovskej lodi. Migrujúci Slováci z vtedajšieho Horného Uhorska boli zväčša nemajetní a nevzdelaní ľudia. Na lode sa často dostali iba s pomocou pašerákov, ktorým neraz odovzdali svoje celoživotné úspory,“ spomína na rodinnú históriu Američanka, ktorá inak ako predkov za húževnatých neoznačí. V Amerike využili hlavne šikovné ruky a remeslá , ktoré sa doma naučili. Američania dodnes o vtedajších imigrantoch často hovoria, že postavili základný kameň modernej americkej ekonomiky.

„Všetky deti čo sme sa už narodili v USA nevieme po slovensky. Aj sa za to trochu hanbím, pretože sa cítim určitou časťou spriaznená so Slovenskom. Moja teta Connie si však spomína na starého otca, a to ako ju učil slovenčinu. Aj na doma rozvoniavajúce typické slovenské jedlá ako halušky či zemiakovú polievku na kyslo“, spomína Michele.

„Nechceš ísť do Guatemaly?“

Po štyroch rokoch univerzitného štúdia sa mladá Michele rozhodovala čo ďalej. „Popri vysokej škole som sa venovala aj dobrovoľníctvu v organizácii United States Peace Corps, ktorá pomáhala ľudom v rozvojových krajinách. Ponúkli mi, že by som mohla nazbierať pracovné skúsenosti a odísť na stáž do Guatemaly,“ zasmeje sa s tým, že vtedy ako 23 ročná naivná mladá žaba vôbec netušila do čoho ide. Okrem toho, že nevedela ani slovo po španielsky.

„Organizácia mala tri ciele. Prvou pomoc, ktorá spočíva v tréningu a školení miestnych ľudí, aby si na seba vedeli zarobiť a aj narábať s peniazmi. Druhou je pomôcť Američanom spoznať nové kultúry a robiť osvetu o krajinách tretieho sveta, no a tou treťou je šíriť dobré meno USA a našu kultúru vďaka osvetovým a diplomatickým misiám,“ vysvetľuje žena, ktorá v Guatemale strávila dva roky, no na začiatku to bol pre ňu obrovský šok.

„Boli to 90. roky, nikde nefungoval internet. Aj telefonovať domov do USA sa dalo len pár krát do týždňa. Moje umiestenie v rámci stáže znelo idylicky – rozvoj domáceho hospodárstva a podpora vzdelania žien. Môžem hrdo vyhlásiť, že všetky tri ciele som počas pôsobenia splnila najlepšie ako som vedela,“ a spresňuje, že Guatemala bola až donedávna považovaná za rozvojový štát s nestabilnou ekonomikou a vysokou kriminalitou.

Kultúrny šok

Prvá cesta za hranice USA bola pre ňu obrovským kultúrnym šokom. „Nebývali sme priamo v hlavnom meste, ale na predmestí v malých domčekoch, ktoré ale boli pre chudobných domácich doslova luxusom. Ale to nie je nič proti tomu, čo si musia prežiť miestne ženy. Po pracovnej šichte sadnú na autobus, ktorý ich vezie do hôr štyri  hodiny. Potom ešte hodinu pešo domov,“ opisuje skúsenosti, ktoré si dodnes vie predstaviť máloktorí Európan.

Chudobu tu videla na každom kroku. A aj u matiek, ktoré boli samé deťmi. „Čo si má počať žena po tridsiatke s tromi deťmi na krku? Guatemalské ženy vyzerali oveľa staršie. Ležali na nich starosti a problémy celej rodiny. Aby deťom zabezpečili aspoň aké také vzdelanie, museli neustále pracovať. Výchova musela počkať. Mimo centra mesta nemali ani poriadne cesty. Do roboty sa často inak ako na bicykli nedostali. Vyrovnať sme sa museli aj s neustále vypadávajúcou elektrinou a pitnou vodou. My sme sa však nesťažovali, lebo nás za ťažký život platili a vedeli sme, že je to len na určitý čas. No tie ženy žili takto ťažko celý  život,“ ešte aj dnes zosmutnie Američanka Michele so slovenskými koreňmi.

Američania ako bohovia

Prekvapilo ju aj vnímanie miestnych Guatemalčanov. „Mysleli si, že sme doslova bohovia. Pre nich Amerika bola akási pomyselná méta blahobytu a vzdelania. Moje rozprávanie o vzdelaní počúvali so zatajeným dychom aj ženy, ktoré boli aj dvakrát staršie ako ja. Bez vzdelania boli odkázané len na remeslá, varenie, pečenie či výrobu domácich pomôcok a dekorácií. Viedli sme spolu dlhé debaty o ekonomike, šetrení a peniazoch ako takých. Za krátku dobu sme ich naučili aspoň základy ako si na seba zarobiť a stať sa sebestačnými,“ vysvetľuje zmysel jej misie. „Na začiatku sme mali tlmočníka z miestnej komunity, no a po pár mesiacoch som sa niečo po španielsky naučila aj ja. To som ešte netušila, že španielčina bude v mojom živote hrať kľúčovú úlohu“, usmeje sa záhadne.

Michele život v Guatemale ovplyvnil na celý život. „Vstávali sme skoro ráno, a ešte po tme sme s miestnymi ženami išli na trh, aby si tam chytili dobré miesta. Mnohé na chrbtoch vláčili po prašnej ceste ťažké koše s výrobkami. Zarobili pár dolárov a za tmy sa vracali domov, aby opatrili deti, dokončili domáce práce a ešte aj vyrábali výrobky na predaj na druhý deň. Medzitým sme ich učili ako narábať s peniazmi a ešte sa aj zlepšiť v angličtine,“ opisuje život v Guatemale.

„Najhoršie bolo vidieť ženy, ktoré sa nie vlastnou vinou dostali na pokraj chudoby. Rodina im nemohla zabezpečiť vzdelanie, a tak sa s vidinou akejsi stability vydali veľmi mladé. Bohužiaľ stabilita dlho nevydržala a ony zostali odkázané samy na seba. Aj s deťmi na krku,“ spomína na ženy, ktoré sa podľa nej nikdy nevzdali. „Tieto ženy sú neskutočne húževnaté. Dokázali si vytvoriť akýsi spolok, kde si navzájom pomáhali. Aj po našom odchode pokračovali v práci a vo vzdelávaní. Dlhé roky som dostávala maily, ako sa im aj vďaka mne zlepšil život, a ako dali študovať aj svoje deti. Nemyslím si, že to bolo vďaka mne, ale vďaka príležitosti a vzdelaniu, ktoré sme im poskytli. Všetko ostatné už bola len ich práca,“ dodáva skromne.

Jamajka aj osudové Španielsko

Po Guatemale nasledovala Jamajka, ktorá zďaleka nie je o bielych plážach a reggae. Je tam  síce viac turistov ako v Guatemale, a tým aj peňazí, ale aj tak tam veľa rodín žije na pokraji chudoby. Michele však na misiu na Jamajke spomína ako na oveľa jednoduchšiu aj vďaka angličtine.

„ Po návrate z ciest som už nemohla žiť v Amerike ten nudný život strednej triedy,“ hovorí Michele. Chcela viac cestovať a spoznávať ľudí. Kolegovia ju pozvali do Španielska na konferenciu. Cítila príležitosť spoznať novú krajinu. Nakoniec však viac spoznala mladého Španiela Féliaxa. Bola to láska ako z rozprávky. „Svadbu sme mali po krátkom čase. Manžel pracoval ako manažér v nadnárodnej firme a tak sme veľa cestovali. Precestovali sme spolu pol sveta. Najradšej spomínam na cestu do Singapuru, to bol zážitok!“

Stále však hľadali miesto na život. „S milovaným manželom pôjdem aj na kraj sveta. Keď mu pred 17 rokmi prišla pracovná ponuka z Talianska, ani chvíľu sme neváhali. Okrem toho, Taliansko je pre nás asi najestetickejšia krajina na svete. Všetko je tu krásne, a do toho to chutné jedlo,“ neváhali ani sekundu. Usadili sa v Turíne a rýchlo sa naučili jazyk. Ich 15 ročný syn Lucas už plynulo ovláda  angličtinu, španielčinu aj taliančinu, v škole sa už učí aj francúzsky. Vzdialenosť je aj pre túto rodinu len relatívny pojem, a tak jeho dlhé prázdniny v Amerike striedajú víkendy v Španielsku. Z Talianska je to predsa na skok.

Smer Slovensko

„V roku 2017 som sa po prvý raz dostala na Slovensko, takže naše ďalšie cesty budú smerovať aj tam,“  hovorí nadšene Michele, ktorá trvá na tom, že život v Taliansku je oveľa lepší ako v Amerike napriek tomu, že ani tu nie je vždy ružový. „Hoci hovorím plynulo po taliansky, často som bola terčom posmeškov ako tá Američanka, ktorá nevie poriadne jazyk. Tak som si musela všetko vydrieť dvakrát,“ spomína na predsudky, ktorými si vo svete prejde snáď každý prisťahovalec. Dnes už aj z Michele nie je len Američanka. Je už aj Talianka, pretože tam žije a pracuje viac ako 10 rokov a ešte aj ovláda reč. 

„ Prvé roky som pracovala aj na diaľku v americkej organizácii The Peace Corps. Dnes je to už svetová organizácia, ktorá pomáha ľuďom v 141 krajinách sveta. „Momentálne som zakotvila v talianskej pobočke ďalšej svetovej organizácie ITCILO, čo znamená International Training Centre. Zase sa venujem problémom žien,“ smeje sa Michele. 

Trip to Slovakia

Napriek rôznym úradným dokumentom, Michele sa stále považuje za Američanku so slovenskými koreňmi. „No popravde dosť som sa hanbila, keď som si uvedomila, že žijem v Európe a v rodisku mojich predkov som zatiaľ nikdy nebola. Tak sme v roku 2017 zorganizovali výlet na Slovensko aj s mojou mamou, sestrou, tetou a sesternicami z USA. Mužom sa vraj tak ďaleko cestovať nechcelo,“ zasmeje sa. 

Jej teta Connie pripravila rodinný strom. Stálo ju to mnoho úsilia aj financií. „Naša americká rodina je poriadne rozvetvená. Connie toto všetko riešila cez dva kontinenty, nechala si prekladať staré rodné listy, sobášne listy a všetky dostupné úradné listiny zo Slovenska, vtedy ešte Rakúsko–Uhorska. Tak sme sa presne dopátrali aj k menám našich príbuzných, ktorí stále žijú v rodisku našich pra-pra rodičov,“ spomína na štart výpravy ôsmych žien na Slovensko.  Keďže žiadna z nich už nevedela po slovensky, vo „výprave“ nechýbal ani tlmočník.

„Tak sme sa dostali až do malej stredoslovenskej dedinky Dolná Lehota ležiacej uprostred krásnej prírody Nízkych Tatier. Pochodili sme okolité dedinky, pamiatky, jedli sme chutné jedlá, ale čo je najviac, spoznali sme úžasných ľudí, ktorí nám opäť pomohli doplniť náš rodinný strom,“ spomína Michele na prvé zoznámenie sa so Slovenskom.

Slovensko ich tak nadchlo, že sa vrátili na to isté miesto aj v roku 2019 pred pandémiou. A vraj sa ešte rozhodne vrátia. S novou rodinou sú stále v kontakte. „Očarila ma tam dych vyrážajúca príroda, skvelé jedlo a krásne ženy s ich zelenými a modrými očami, na ktoré sa nedá zabudnúť. Sú plné dobroty,“ vyznala sa Michele po návštevách Slovenska. „A tá bryndza, pirohy a jogurty! Nikde na svete som také dobré nejedla! U nás v Amerike ľudia jedia nechutné jogurty bez tuku, samá voda a plné cukru. Tie so slovenskými sa nedajú porovnať!“

Ženy vo svete

Na Američanke so slovenskými koreňmi Michele McClure je vidieť, že jej nič pri téme ženy nie je cudzie.Možno aj preto, že ich spoznáva a pomáha im po celom svete vlastne odjakživa. „Ženy v Amerike sa podľa mňa majú dosť dobre. Život si však komplikujú ignoranciou potreby vzdelania. Všetky ženy v mojej rodine sú vzdelané a pracujú, no bohužiaľ, stále si to veľa žien neuvedomuje, aké to je dôležité. Pritom môžu, ale neurobia pre to nič. A tam kde by chceli, napríklad v Latinskej Amerike, zasa nemôžu pre chudobu,“ hovorí Michele, ktorá Slovensko vníma ako modernú krajinu, kde sa ženy môžu cítiť bezpečne, bez strachu si založiť rodinu a zároveň sa rozvíjať v kariére.

„Nechcem veľmi mudrovať, pretože na Slovensku som bola zatiaľ len dvakrát. Najviac sa mi páčilo, že aj ženy sú tam na seba prívetivé. Aspoň tak som to vnímala ja a to bohužiaľ v zahraničí nie je pravidlom. Zrejme to bude aj tým, že krajinu reprezentuje žena,“ zasmeje sa Michele, ktorá verí, že sa v prvých dojmoch zo Slovenska nemýli. Je jej jasné, že žiť a navštevovať Slovensko je veľký rozdiel. „Kočovala“ celý život a nevylučuje, že na starobu zakotví práve na Slovensku. „Iste, chýba mi aj Amerika, no mám pocit, že zostať na jednom mieste nie je môj štýl. Rada by som svojou troškou pomohla tam, kde treba,“ lúčim sa zo ženou, ktorá sa úprimne čudovala, prečo nás zaujíma, „veď jej život nie je nijak extra zaujímavý….“, veď celý život len cestuje a pomáha ženám.

Autorka: Veronika Chlebovcová

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)