Amina

Brigády v záhradníctve som sa nevedela dočkať. Aj moje telo, ktoré mi vždy, keď dlho pracujem za počítačom oznámi, že to už dlho so mnou nevydrží. Záhrada mi chýbala. Rovnako aj skoro kolegovia, ktorí ma prijali medzi seba, aj keď ich denne zahlcujem amatérskymi otázkami o rastlinách, o ktorých takmer nič netuším. Okrem toho, že ich milujem.

Ostrihala som si teda nechty a oddýchnutá od mora či upravená od kaderníčky som sa po siedmych mesiacoch opäť zobudila na budík, obliekla záhradnícky mundúr, s hrôzou si ešte raz pozrela predpoveď počasia, či to so štyrmi stupňami myslia naozaj vážne a vyrazila. Do záhradníctva ako brigádnička, kde utekám pred prácou za počítačom a sociálnymi sieťami ako do akéhosi stacionáru, kde totálne vypnem hlavu a telu pripomeniem, čo je to fyzická práca a pohyb. Je to moje útočisko pred svetom, ktorému nerozumiem. Miesto pre dušu, ktorá má to šťastie, že sa touto ťažkou prácou nemusí živiť.

Oči už boli iné

Po ceste som znenávidela moderátorku v rozhlase, ktorá každú chvíľu upozorňovala, že cez deň bude ešte aj snežiť. Aj tak som sa neprestávala tešiť. Vedela som, že tam opäť stretnem kolegov z Ukrajiny, ktorí ale dnes prežívajú peklo. Aj vedenie a majiteľov, ktorí s nimi ich ťažké chvíle prežívajú rovnako, akoby Rusi okupovali už aj strednú Európu. Dlho som rozmýšľala, čo im poviem, či vôbec existujú slová, ktorými by som vedela opísať, ako veľmi ma to trápi. Vedela som, že ich určite silno objímem, ale čo im mám povedať? Ako mi to je veľmi ľúto a ako ma to hnevá? Nie je to predsa len málo?!

Bála som sa spýtať na kolegov, ktorí sa vrátili na Ukrajinu. Rešpekt, ktorý som pred nimi cítila mi zväzoval ústa. Objatia však hovorili za všetko a všetkých. Pracovití Ukrajinci sa aj dnes usmievali. Len ich oči boli už iné…

Nádherná ako smutná Snehulienka

Zrazu ma zoznámili s novou kolegyňou. Amina má 20 rokov a je rovnako krásna ako Snehulienka. Pred vojnou utiekla z Ukrajiny s maminou a deväťročnou sestrou. Ocino ostal na Ukrajine.

Je nádherná, veľmi mi pripomína moju dcéru. Veľké tmavé oči s vlasmi ako uhoľ. Mladá žena, doma manikérka, si svoju krásu uvedomuje a užíva, rovnako ako kedysi moja dcéra. Len tie oči má nesmierne smutné. Pri otázke o ockovi sa jej po tvári rozkotúľali slzy. Bože, mala som sa jej na ocka vôbec spýtať, nezabili ho už Rusi? Prepadla ma panika, či je dnes vôbec správne sa Ukrajiniek pýtať na tých, ktorých nechali doma…

Oči mala plné bolesti a strachu, na bunde meno s vizitkou v ukrajinských farbách a textom: Som z Ukrajiny a česky sa ešte iba učím. Ďakujem za trpezlivosť. Keď zistila, že som Slovenka, rozhovorila sa takou rýchlosťou, až som jej prestala rozumieť. Češtine totiž rozumie slabšie. „Amina, musíš na mňa pomalšie. Vieš, ja by som sa s tebou aj vedela rozprávať po rusky, ale z úcty k tvojej Ukrajine a rodine nechcem a ukrajinsky neviem,“ odhalila som jej moje vnútorné rozpoloženie. „Ďakujem vám veľmi pekne. Ja hovorím rusky rovnako ako ukrajinsky, ale od roku 2014 už doma rusky nehovoríme a už ani nebudeme,“ zvážnela hrdá mladá žena. „Tak vieš čo? Vždy keď sa stretneme, naučíš ma nejaké ukrajinské slovo!. A na oplátku ja teba slovenské alebo nórske,“ dohodla som sa s Aminusou, ako ju milo volajú rodičia. Keď vraj hnevá, ocino s mamou jej povedia Amino!

Bez slov

Ani neviem ako, zrazu sme v obrovskej záhrade stáli v silnom objatí. Nehovorili sme nič, len sa objímali a plakali. Celý deň mi pri práci rozprávala o tom, ako s maminou pracujú v salóne krásy a dnes čakajú, kým ich doklady pošle ocko z Ukrajiny. O jej maličkej sestre, o bývalej veľkej láske, o dovolenkách pri mori, ale aj o ich obrovských lúkach okolo ich veľkého domu. O tom, ako neuveriteľne jej chýba otec, aký obrovský strach o neho má a ako veľmi by chcela ísť za ním. Ako šialene sa chce vrátiť. Medzi prvými jarnými kvetmi pôsobila ako Snehulienka, ktorá stále sníva. Čierne vlasy, ktoré mala až po pás jej pretínali šiju a plecia s takou mladíckou noblesou, až som mala pocit, že sa zhováram s dcérou.  

„Vieš, moja dcéra s vnučkou žijú v Nórsku, ktoré tiež susedí s Ruskom. Dodnes sa tam naťahujú o Barentsovo more. Škôlka chcela rodičov upokojiť a poslala im mail, že pre prípad ruského jadrového útoku, všetkým deťom zabezpečili jódové tabletky,“ naznačila som jej, že strach máme všetci. Že v tom nie je sama. „My vyhráme určite a potom sa vrátime domov!“ povedala rozhodným, ale vystrašeným hlasom. „Som o tom presvedčená, Amina!“ podporila som jej budúcnosť.  

Jedna z miliónov

Končila som o tri hodiny skôr. Keď to zistila, so slzami v očiach mi povedala, ako ma má veľmi rada a že jej bude smutno, kým sa zasa v záhrade nestretneme. Objala som ju zasa ja. Akoby som objímala dcéru, keď sa jej kedysi stali akože tie „najväčšie krivdy“ sveta. Amina však prežíva reálnu vojnu a ja okrem silného objatia s vojnou nedokážem urobiť nič. Absolútne nič. Rovnako, ako Amina, ktorej ostal len plný mobil fotografií s milovanou rodinou. Doma, na ukrajinských lúkach, či rodinnej dovolenke v Egypte. Fotografie z jej šťastného života sa v mobile skončili presne 24. februára 2022. Vlastní ho Amina, jedna zo 62 tisíc vojnových utečencov z Ukrajiny v Prahe, ktorí požiadali o azyl a zatiaľ celkovo z takmer 300 tisíc v Českej republike. Jedna z miliónov, ktorá sa dnes tak zúfalo chcú vrátiť domov… Slovensko-ukrajinskú hranicu iba 5. apríla prešlo 1059 žien, 555 mužov a 442 detí. O dočasné útočisko požiadalo 889 osôb. Celkovo od začiatku ruskej invázie na Slovensko prišlo 305 421 osôb. Ukrajinu od začiatku ruskej invázie 24. februára opustilo už takmer 4,14 milióna obyvateľov, uviedla agentúra AFP.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)