Barbora Mokošová si druhú olympiádu vybojovala s vážne zranenou nohou. Nezlomí ju ani Covid
Barboru Mokrošovú som spoznala v roku 2011 ako mimoriadne talentovanú slovenskú gymnastku na vrchole puberty. Mala iba 14 rokov a všetci, ktorí ju podporovali sa iba modlili, aby najzložitejšie roky dospievania zvládla a oni s ňou. Viac ako telom na športových náradiach totiž prevracala očami nad všetkým, čo sa len šuchlo okolo nej. S tínedžerkou Barborkou pred deviatimi rokmi šili všetci pubertálni čerti.
S gymnastikou začala v piatich a skončila v ôsmych rokoch. Len vďaka mame sa na žinenky vrátila späť.
„Ona bola veľmi živé dieťa od malička. Veľmi skoro začala chodiť. Mala iba osem mesiacov, keď začala behať po byte. Večne bola dole hlavou,“ smiala sa vtedy jej mama Hana, ktorej to nedalo a po pauze jedného dňa zachytila neposedné dieťa doma za ruku a priviedla späť do telocvične.
„Dodnes som jej za to neskutočne vďačná. Som naozaj veľmi šťastná, že vtedy stáli pri mne a nedovolili mi s gymnastikou skončiť. Vlastne s tým, čo dnes milujem, aj keď vtedy to bolo pre mňa a vlastne pre všetkých veľmi náročné obdobie,“ začína spomínať Barbora, z ktorej medzičasom vyrástla gymnastka a žena ako sa patrí. Keď sme sa stretli prvý raz, Barča, ako ju volajú kamaráti, už vtedy nepatrila medzi najnižšie gymnastky. Merala 165 cm a vážila 55 kg. Dnes sa už 23 mladej ženy nepýtam koľko váži.
„Jej, ďakujem!“ zasmeje sa dnes už olympionička, ktorá 10. marca oslávi 24 rokov, z ktorých 18 denne vstáva na niekoľkofázové tréningy, okrem nedele. Samozrejme, ak nie je na sústredí, či pretekoch. Už ani sama nevie koľkonásobná víťazka Slovenského pohára v gymnastike je. Presne má však spočítané medaily zo Svetového pohára. Dve za bradlá, jednu za kladinu a dve za prosné. Je za nimi neuveriteľný kus driny a odriekania.
„Bože! To už je toľko rokov? Pamätám si, že sme niečo spolu natáčali, ale úprimne, veľmi ani už nie. (smiech) To bolo už pekne dávno, veď teraz mám skoro o 10 rokov viac, veď som už stará!“ úprimne sa na sebe zabáva Barbora, a mne sa ani nechce ju dostať do rozpakov, že díky kámoška. Áno, aj ja som už staršia a tohto roku už oslávim 50 rokov.
Splnený sen
V roku 2011 len potichu vyslovila svoj sen, zúčastniť sa raz na olympiáde. Vlastne ani nepovedala ktorej, len snívala svoj športový sen o tom, že raz vyrastie a raz sa na olympiádu dostane! Dnes už má jednu za sebou, Rio de Janiero a druhú pred sebou, Tokio.
„Olympiáda je snom každého športovca aj trénera. Je to vrchol športovej kariéry. Zažila som to v Pekingu 2008 s Ivankou Kováčovou a tá drina naozaj stála za to. Celé to absolvovať, pretože to je zážitok na celý život, ktorý sa nikdy nedá zobrať. To nie je nič materiálne. To je niečo čo človek cíti, čo prežíva a to je niečo čo jej naozaj ostane na celý život. Jednoducho fantastický zážitok a naozaj stojí za to sa na ten vrchol dostať,“ povedala vtedy jej pani trénerka Slávie UK Nadežda Miklošová, ktorá si s Barborou prešla jej najťažším životným obdobím puberty.
O všetkom rozhodne puberta
Práve aj puberta stála za tým, že Barča nakoniec zmenila trénera. Dnes sa jej venuje tréner Slávie UK Martin Zvalo, ktorý je za najlepšími gymnastami v novodobej ére Slovenska po Ivanke Kováčovej.
„Bolo to so mnou naozaj veľmi ťažké v tom veku. Tak nejak sa to vyvinulo, že som nakoniec ostala pri dnešnom trénerovi. Mojej pani trénerke Naďke, ktorá na olympiádu doviedla Ivanku Kováčovú som dodnes za všetko nesmierne vďačná, lebo bez nej by som nebola tam kde som. Máme spolu úžasný vzťah a navždy bude mať v mojom živote veľkú úlohu,“ vyznala sa Barbora.
„Vo veku 5 – 8 rokov trénovala s pani Pociskovou. Potom akoby skončila, lebo s ňou sa dosť ťažko pracovalo. V ôsmych rokoch prišla za mnou maminka, či ju zoberiem späť. Zažila som ju, keď bola naozaj veľmi malinká. Postavila sa len do rohu a dupala tam nožičkami, že nebudem! Dlho som si hľadala aj ja prístup k nej. Naozaj si vyžadovala trochu iný prístup ako iné deti. Inak sa s ňou pracuje veľmi dobre, lebo ona je emočný typ človeka a športovca. Chce cvičiť a je plná nadšenia. Potom jej zasa preletí nejaká mucha a zasa sa jej nechce. Takže je rovnaká ako každé normálne dieťa v jej veku,“ spomínala vtedy pani trénerka Slávie UK Nadežda Miklošová na zverenkyňu, z ktorej nakoniec vyrástla slovenská olympionička.
„Veľakrát chcela s gymnastikou skončil, lebo nevidela dôvod, prečo to má vlastne všetko robiť, keď je to vlastne len drina, ale dnes sa už na všetko pozerá inak. Už vie, prečo to všetko robí a čo chce v živote dosiahnuť,“ povedala mama Barbory.
To, že puberta často rozhodne o celej budúcnosti mladého človeka sme videli na vlastné oči ešte v roku 2011. Barča bola milá, ale všetci dospelí sme radšej okolo nej chodili po špičkám. Poznám to veľmi dobre z vlastnej skúsenosti, keďže som aj ja mala doma reprezentantku SR v puberte. Každé ráno sme sa budili s tým, či ešte vstala o piatej na tréning, alebo to už zabalila.
„Barborka chodí sem tam usmievavá, sem tam zamračená, čo samozrejme súvisí s jej vekom. Je v tínedžerskom veku, takže reaguje ako všetky deti v jej veku. Raz sú veselé, raz sú smutné, raz sú najmúdrejšie. Je to asi najťažšie obdobie, nielen pre trénera, ale aj deti vo všetkých športoch. Treba len veľa trpezlivosti, trpezlivosti a ešte raz trpezlivosti. Ale dá sa ňou trénovať aj ráno podľa toho, aký má deň, ale rozhodne poobednejšie tréningy sú s ňou lepšie,“ povedala počas skorého ranného tréningu vtedy ešte jej pani trénerka Naďka.
Z dievčatka žena
Barbora nikdy nepatrila medzi gymnastky tintítka, ktoré na náradiach sotva vidieť. V tom najlepšom slova zmysle, Slovensko dnes reprezentuje žena ako lusk z mlieka a kostí. Jej výkony sú obrazom pravej športovej gymnastiky, ktorá sa vo svete dostáva stále viac do popredia, najmä po kedysi veľkej kritike, že vo svete o medaily bojujú už iba maličké nevyvinuté deti, ktorým zatajovali aj pravý dátum narodenia.
Jej veľkým snom bola pred rokmi účasť na ME juniorov 2012 a samozrejme olympiáda. Dnes môže s pokojným srdcom skonštatovať, že úlohu, ktorú si sama vtedy stanovila splnila. Napriek tomu, že Barbora nepozná detstvo tak, ako väčšina jej rovesníkov. Jej život je iba telocvičňa, škola a preteky.
Odkedy sme sa spoznali, úspešne skončila športové gymnázium, kde však podľa učiteľky nejakým spôsobom výrazne neexcelovala.
„Barbora je v škole priemerná študentka. Myslím si, že je to spôsobené tým, že veľmi veľa trénuje. Na mojich hodinách určite nezaspí, veď tam máme aj umývadlo so studenou vodou, urobí si pár drepov a je hore,“ zasmiala sa jej bývala triedna učiteľka Linda Sočániová zo ŠG Ostredková v Bratislave.
Veď celé nakrúcanie jedného jej „bežného pracovného“ dňa bol len jeden veľký zhon. Dodnes si pamätám, že kameraman Jaroslav Šníder sa naraňajkoval až večer s tým, že toto by neprežil ani jeden deň. A to patrí medzi tých, ktorí sa v práci naozaj na nič nevyhovárajú.
Celé nakrúcanie bolo iba jeden zhon za gymnastkou. Prvé zábery sme už robili v telocvični o siedmej ráno, potom škola, potom zasa tréning až do noci.
„Žijem takto od malička a je to jednoducho súčasť mňa,“ nezamýšľa sa nad denným tempom olympionička, ktorá si iný život už ani nevie predstaviť. A vlastne ani nechce. Nakoniec aj tak všetko dobre dopadlo a medzičasom Barbora nielenže sa zúčastnila na olympiáde a na druhú sa pripravuje, ale ešte aj v Bratislave na FTVŠ UK získala magisterský titul.
Mimoriadne krutý šport na prípravu
Gymnastika totiž čo do objemu prípravy patrí medzi najťažšie športy na planéte. Rovnako ako plávanie či krasokorčuľovanie.
„Už som si na to zvykla, že musím vstávať, ale tak samozrejme, vždy by som si radšej pospala,“ prizná sa Barča s tým, že vlastne spí vždy, keď môže. V tomto sa dodnes nič nezmenilo. A takto vyzerá jej normálny pracovný deň. Rozvrh: PO-UT-STR-PIA (8-11,15-19), ŠTV– 15-19, SO 8.30-12.30
Pred rokmi mala najradšej preskok. Za najťažšie na prípravu označila bradlá, ktoré sú náročné na množstvo hmatov, orientáciu aj silu. Takže musí naozaj veľa posilňovať, aby sa dokázala vytiahnuť v každej pozícii a vládala celú náročnú zostavu. Jej brat Martin ju aj pre jej silu obdivuje dodnes.
„Obdivujem ju, ako to všetko zvláda. Najmä jej športové výkony. Keď jej človek povie, že je dobrá, samozrejme tam vždy bolo riziko, že zostane viac namyslená,“ smial sa už pred rokmi brat Martin, ktorý je jej veľkým fanúšikom dodnes.
V hlave všetko upratané
Barbora sa dodnes na nič nehrá, napriek tomu, že by už aj mohla. Rovnako, ako to býva pri pravých osobnostiach, aj ona je stále normálnych človekom, ktorý nestratil pokoru. To však neznamená, že sa nevie pozrieť hlboko do očí rozhodcov ak má pocit, že jej na pretekoch krivdia. Pravdou však je, že už nie tak hlboko ako v tínedžerskom veku, keď ich očami doslova prepichávala priamo počas zostáv na náradiach.
„(smiech) Jasne, že mi rozhodcovia aj ubližovali. Teda aspoň v tom veku som ten pocit mala. Že niekedy boli naozaj veľmi nespravodliví. Najmä rozhodkyne z iných krajín normálne nadržiavali ostatným. Samozrejme, že som im to dala pocítiť. Ak sa na mňa nejaká pozerala divne, samozrejme, že vždy vraciam pohľady. Vždy!“ smiala sa bojovná Barča, ktorá si dodnes pri pohľade na cupitajúce deti v telocvični spomenie, ako začínala ona.
„Bože, ako som vtedy ešte vôbec netušila, že vôbec nejaká olympiáda existuje,“ zamyslí sa Barbora, ktorá sa dnes už pripravuje na svoju druhú v Tokiu.
Nesplnený sen sa už nesplní
Barbore sa však jeden sen predsa len nesplnil. Na olympiádu do Rio de Janiero nakoniec necestovala aj so svojim kamarátom, olympionikom a gymnastom Samuelom Piaseckým, ktorý je pre ňu dodnes veľkým športovým vzorom.
„Veľmi som si vtedy želala, aby sme sa tam spolu dostali. Vždy bol mojím veľkým vzorom. Trénovali sme spolu a obaja sme si to zaslúžili….,“ zosmutnie slovenská reprezentantka, ktorú na gymnastike fascinuje to, aká je nebezpečná.
Na hrane smrti
Keď mala 14 rokov tvrdila, že za najnebezpečnejšie náradie považuje bradlá a že kladina je také nič. Po deviatich rokoch to už vidí inak.
„Za tie roky som veľa vecí prehodnotila, ale kladina je stále pre mňa najmenej nebezpečná, ale teraz už zo zdravotného hľadiska, nemám úplne v 100% stave nohy na skákanie a tak kladina je v tom prípade asi najmenšie zlo,“ prehodnocuje Barbora, ktorej sa bohužiaľ zranenia nevyhýbajú rovnako, ako mnohým vrcholovým gymnastom po celom svete. Registruje aj smrteľné zranenia v zahraničí.
„Mala som natrhnuté väzy v pravom členku a musela som ísť na operáciu. Aj natrhnutú šľachu v lakti, a aby toho nebolo málo, týždeň pred kvalifikáciou na OH Tokio som si natrhla šľachu na ľavej nohe priamo pod pätou. Nevedela som ani chodiť, ale vedela som, že to nevzdám a zabojujem o OH nech sa deje čokoľvek,“ hovorí bojovníčka duchom aj telom.
Keď do jej života gymnastickej prípravy na kvalifikáciu na olympiádu v Tokiu vstúpil koronavírus, bola po operácii členka.
„Bolo to pre mňa veľmi ťažké a dlhé obdobie. Konečne som sa z toho dostala aj s pánom trénerom. Rozbehli sme sa a prišiel COVID… V priebehu dvoch rokov som mala 2 a 9 mesačnú pauzu a to je strašne veľa,“ zosmutnela Barbora, ktorá sa však napriek epidemiologickým obmedzeniam nechcela vzdať.
Najťažší súper je Covid
Samozrejme, že nastúpili aj otázniky a myšlienky, či to už celé nezabaliť.
„Uvažovala som o tom. Hlavne po zranení. Bolo to veľmi náročné dostať sa naspäť na úroveň, ktorú som už mala. Mám ale veľké šťastie na tím ľudí okolo mňa, ktorí sú vždy pri mne a pomôžu mi. Aj vtedy tak bolo, bez nich by som tu už dávno nebola. Ako Barbora áno, ale už nie ako slovenská reprezentantka v gymnastike,“ hovorí o najťažšom rozhodovaní olympionička, ktorá naďalej sníva svoj ďalší olympijský sen. Napriek tomu, že ju gymnastika neuživí tak, akoby si olympionik zaslúžil.
Ak si myslíte, že Barbora sa sťažuje, ste na omyle.
„Všetko počas pandémie riešil pán tréner. Vedeli sme, že nastane druhá vlna a zavrú nás, že nebudeme môcť trénovať a neviem či by sme ešte mali energiu začínať opäť od začiatku. Tak sme zvolili riešenie, odísť a makať do Slovinska. Zabezpečila to Slovenská gymnastická federácia (SGF), ktorá nám vychádzala v tejto situácii maximálne v ústrety. Som zamestnaná v Národnom Športovom Centre a SGF ma tiež podporuje, aby som sa mohla naplno venovať svojej kariére,“ hovorí o najťažších časoch aj športu na Slovensku Barbora Mokošová, ktorá pri slove pandémia ani nevie kde začať a už vôbec nie skončiť.
„Bol január 2020 a my sme konečne začínali s prípravou na letné OH. Po nešťastnej sezóne zranení to bola veľmi náročná príprava. Pomaličky sme sa dostávali do prvkov, časti zostáv, celých zostáv… V marci nás čakal prvý Svetový pohár (SP) v Dohe, pár dní pred plánovaním odchodom už situácia s COVID nebola vôbec priaznivá a veľmi sme zvažovali či vycestovať. Nakoniec organizátor SP zrušil a už to celé začalo padať. Zrušili ďalšie SP aj ME… zatvorenie športovísk, domáca karanténa a celá tvrdá príprava išla do koša,“ len s ťažkosťami mení tému spomienok na súčasnosť Barbora, ktorej sa v roku 2020 zrútil celý jej svet. Iný totiž doteraz nepoznala.
„Gymnastika je „hrozný“ šport v tom, že stačí vypadnúť na pár dní a môžete to všetko natrénované doháňať niekoľko týždňov až mesiacov. Cit pre náradie odchádza neskutočnou rýchlosťou. Presne viem o čom hovorím. Bohužiaľ som si to tohto roku vyskúšala rovno niekoľkokrát. Online tréningy alebo tréningy vonku boli pre nás veľmi náročné. Chceli, potrebovali sme naše náradie! Boli to zvláštne, ale tvrdé tréningy. Ale dali sme aj to!“ hrdo zvolá Barbora, ktorá preloženie letných olympijských hier v Tokiu považuje za správne riešenie.
„Myslím si, že v tej situácii to bolo najlepšie možné riešenie,“ pochváli organizátorov hier reprezentantka, ktorú počas zatvorenia športovísk na Slovensku prichýlili v Slovinsku. Zadarmo to však samozrejme nebolo. Financovanie jej prípravy však išlo našťastie mimo nej.
„Keď u nás otvorili športoviská, tešili sme sa na návrat, ktorý bol nechutne krutý po takom dlhom čase. Nasledovali moje nedoliečené zranenia, ktoré sa opäť ozvali, takže opäť pauza a ideme od znovu…. A tak to bolo až do augusta. V septembri sme mali mať konečne Svetový pohár, na ktorý sme nakoniec nevycestovali z dôvodu bezpečnosti. Takže ďalší cieľ nám padol. Nevadí, ideme ďalej, nevzdávame to predsa, povedali sme si. Prišla druhá vlna a my sme už vedeli čo nás bude čakať, zatvorenie športovísk a môžeme začať od začiatku, aj keď už si nie sme istí či to dáme. Našťastie môj pán tréner myslel na všetko a začal vybavovať sústredenie v slovinskej Ľubľane, kde sme sa mohli pripravovať na ME. Nakoniec sme pricestovali do Slovinska, kde nám oznámili, že situácia je zlá a my nemôžme trénovať…. Tak teraz čo ? Doma sa nedá, tu sa nedá. Zrútil sa mi svet. Mali sme však veľké šťastie. V Maribore nám ponúkli možnosť trénovať, bez váhania sme povedali, že ideme, lebo bez tréningu a prípravy na ME byť nechceme. Obetovali sme tomu už naozaj veľa,“ spomína na najhoršie chvíle športového života mladá reprezentantka, ktorá na to vlastne ani veľmi spomínať nechce.
„Po návrate zo Slovinska sme sa opäť rozhodli vycestovať na ďalšie sústredenie do Osijeku, keďže potrebujeme trénovať a doma sme nemali toľko hodín v hale, ktoré sme potrebovali. Spravili sme tam veľký kus roboty a dobre sa pripravili na blížiace sa ME. Momentálne mám ešte týždeň doma na prípravu a verím, že sa nič nestane a odletíme do Mersinu. OH je pre mňa veľký cieľ a motivácia, na ktorej makám celý život. Už sa neviem dočkať chvíle, keď opäť zažijem ten úžasný pocit stáť pod piatimi kruhmi,“ hovorí gymnastka, ktorá už miestenku na OH v Tokiu má istú.
Nohu mala mať v sadre, ona bojovala o OH
Bojovníčka si ju vybojovala s vážne poranenou nohou ešte 12. októbra 2019 v Stuttgarte. Paradoxom je, že miestenku získala na Majstrovstvách sveta , kde s vážnym zranením podala životný výkon.
Počas prípravy si totiž zranila ľavú nohu, natrhla si plantárnu fasciu. Za normálnych okolností by noha išla na pár týždňov do sadry, no MUDr. Delej urobil všetko čo bolo v jeho silách, aj fyzioterapeut Rastislav Petrila a Terézia Križalkovičová z NŠC. Hrozilo pretrhnutie, no štart na MS Barbora riskla. A risk vyšiel. Súčet vo viacboji, ktorý na MS so zranenou nohou dosiahla, jej zabezpečil miestenku na jej druhú olympiádu v Tokiu na budúci rok.
„Môj momentálny plán je ME (13-21.12.) a ďalšia méta OH 2021. Nato sa najviac sústredím a všetko tomu prispôsobujem. Veľmi si užívam, že môžem na 100% trénovať a nemusím už riešiť školu, ktorú som úspešne uzavrela,“ už pokojnejšie hovorí bojovníčka na všetkých gymnastických náradiach, ktorá zabojovala aj s časom a únavou na univerzite a pred menom si píše Mgr. Vlastne nepíše.
„Vždy som hovorila, že radšej cvičím ako sa učím, ale som spokojná. Myslím si, že som to dobre zvládla,“ zasmeje sa olympionička s vysokoškolským vzdelaním, ktorá myslela aj na budúcnosť, keď bude musieť všetky gymnastické dresy vyprať, odložiť na pamiatku do skrine, alebo ich daruje na charitu, aby možno vďaka nim vyzbierali peniažky pre tých, ktorí ich potrebujú. Barbora totiž nikdy neodmietla moju prosbu, podporiť napríklad deti s ťažkým životným osudom.
Dnes sa aj ona teší na Vianoce a na to všetko zlé z roku 2020 by najradšej čo najskôr zabudla.
„Momentálne sa sústredím na blížiace sa ME, na ktoré odlietam 13. decembra a vrátim sa tesne pred Vianocami. Budem rada ak si trošku oddýchnem po náročnej príprave a užijem si rodinu. Bol to naozaj divný a ťažký rok.“
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)