Bol raz jeden „manažér“
Raz som mala šéfa, ktorý mňa aj kolegov na pokyn vedenia donútil zmeniť trvalý pracovný pomer na živnosť. Inak sa nám vyhrážali, že prídeme o prácu, pre ktorú sme žili. Samozrejme, po prechode na živnosť od nás vyžadovali rovnaký vzťah k firme. Bol to človek, ktorý pre udržanie si svojej vedúcej stoličky urobil čokoľvek.
Napriek tomu som ho rešpektovala. Tak ako všetkých pred ním. Vedela som, že jedného dňa ho vymení ďalší a ďalší, kým my budeme v práci pokračovať. Spomenula som si na neho po rokoch.
Vedúceho som vyhodila
Aj na to, ako ma o piatej ráno navštívil v práci rovno z nočného záťahu. Kým ja som pracovala, stál mi za chrbtom a v opitosti predviedol najplytkejšie manažérske kecy, aké dokáže vypovedať len zneistený a zakomplexovaný človek. Na viac totiž nemal. Okrem toho vedel, že ho odborne kedykoľvek vopchám do vrecka. Vyhodila som ho z kancelárie.
Keď vytriezvel, pocit manažérskej prehry pretavil do osobnej nenávisti, šikany a bossingu. Pri prvej príležitosti mi ako živnostníčke zakázal odcestovať na už odsúhlasenú a zaplatenú dovolenku. „Skúste tam ísť…,“ vyhrážal sa mi do telefónu, kým som sa neskoro večer pripravovala na druhý deň. „Skúste to urobiť,” boli moje posledné slová a zložila som mu telefón.
Smutná dovolenka
Na dovolenku som odcestovala. Manžel, skutočný manažér, celú cestu len otváral ústa, čo si niekto z pozície riaditeľa v štátnej firme môže (nemôže) k podriadeným dovoliť. Bola to smutná dovolenka, ktorú ovplyvnil „tiež manažér“, ktorý sa mi po dlhých rokoch sotva pozrie do očí. A z toho mám už dnes celkom dobrý pocit, lebo Bratislava je naozaj malá.
Mala som aj vedúcu, ktorá mi po jeho odchode a možnosti opäť sa vrátiť zo živnosti do interného stavu povedala, že si myslela, že tak veľa pracujem len preto, lebo som ako externistka mohla aj extrémne veľa zarobiť. Platili ma totiž aj podľa množstva odvedenej práce. „Dnes viem, že to bola zo strany vedenia obrovská chyba. Ty totiž tak miluješ svoju prácu, že ju robíš naplno bez ohľadu na odmenu,” pamätám si jej slová dodnes.
Ponaučenie
Tak, len aby sa nezabudlo aj po rokoch. Ak si nejaká firma myslí, že ušetrí na zamestnancoch tým, že ich prinúti zmeniť interný stav, môže sa poriadne seknúť. Okrem toho, že nie každý manažér je aj skutočný manažér. Na to, ako sa správa k svojim podriadeným by mal myslieť vždy, keď na nich prehovorí. Lebo na tom našom malom Slovensku príde raz chvíľa, ktorá postojí. A on vás zrazu stretne opäť. Ale len jeden klopí oči. A v tomto prípade som to ja určite nebola. Rovnako, ako som mu už nikdy v živote nikde nepodala a ani nepodám ruku. Pred svedkami aj bez svedkov. A to som človek, ktorý rozdával aj druhú šancu.
(Ak vás tento komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)