Borko, ktorý chvíľu na odpustenie už prepásol. Ďakujem Wanda

„Prijať desať Afgancov bohato stačí,” povedal Boris Kollár, predseda NR SR, okrem iných nehoráznych vyjadrení na adresu ľudí, ktorí nám v Afganistane nielen pomáhali, ale bojovali za rovnaký život ako máme my. Za slobodu s právami aj povinnosťami. A našou povinnosťou je im dnes pomôcť.

Boris Kollár (Sme rodina), alias „Borko“, ako ho v 90-tych rokoch volali v meste, je nehorázny mentálny sadista. Amorálny mozgový syfilis, monštrum, sexuálny migrant aj deviant. Verím, že sa mi splní sen, že ho ešte raz v Prahe stretnem a strašne si pri jeho nohách odpľujem. Podobne, ako som si z duše odpľula, keď som nechtiac v rakúskej reštaurácii stretla jeho brata, tiež poslanca. Ako „štekajúci pes za plotom“ som mu z plnej duše povedala čo si o ňom a nich myslím. Vraj na to personál reštaurácie spomína dodnes.

Borko ako vojnový zločinec

To, čo totiž Borko hlása ohľadom Afganistanu je už cez akúkoľvek čiaru. Keby som mala tú moc, už stojí pred súdom za vojenské zločiny. Je totiž pre mňa neakceptovateľné, aby sa jeden politik, ktorý môže zachrániť ľudský život, vyjadroval tak opovrhujúco o ľuďoch, ktorým nesiaha ani po necht na malíčku nohy. Nebude mať tento vekslácky šašo pokoj pri prechádzkach Prahou doživotne.

Keď sa tento grázel, mafián a Borko stal predsedom parlamentu, volali mi z veľvyslanectva, aby ma v Prahe úprimne pozvali na stretnutie zahraničných Slovákov v ČR s „novým predsedom parlamentu“. Bolo to nesmierne úctivé pozvanie, ktoré som si od ambasády veľmi vážila, pretože som o bývalom veľvyslancovi nepísala vždy lichotivo. Práve naopak.

Gangstrovi ruku nepodám

Pozvanie na slovenskú pôdu som si vážila napriek tomu, že presne v tom čase som prežívala najťažšie chvíle môjho života, keď ma vlastná vláda nádeje nechcela pustiť nielen ako daňového poplatníka domov k blízkym, ale dokonca ani k životne dôležitým liekom. Čo najzdvorilejšie som sa z “privítania Borka” na ambasáde ospravedlnila. Zástupca ambasády bola naozaj úctivá osoba, ktorá za nič nemohla. Musela som sa však ospravedlniť s tým, že ja na pôde Slovenska, vlastne kdekoľvek na svete, žiadnemu mafiánovi a gangstrovi ruku podávať nebudem. A ešte sa aj hanbiť za to, že Slovensko si za jedného z najvyšších ústavných činiteľov zvolilo bývalého veksláka a ľudské hovädo.

Toľko z môjho množstva nezverejnených životných svedectiev, ktoré za normálnych okolností zostávajú zamknuté v pamäti navždy. Po jeho vyjadreniach o Afganistane a ľuďoch, ktorým čoskoro podrežú hrdlo, ich však musím vypustiť.

Na ambasáde to vtedy pochopili. A ja zasa to, že aj v diplomatických službách pracujú ľudia, ktorí ostávajú ľuďmi napriek ostro oklieštenému politickému a diplomatickému poslaniu. A vďaka, že mi to potvrdzuje aj ďalšia nastúpená garnitúra, že pre štát stále robia aj príčetní ľudia. Viac ako normálni, dokonca úplne normálne ľudskí.

Minulosť vieme odpustiť. Borkovi už nie

Každý má právo v živote urobiť chyby a aj niekoľko naraz. A aj ich robí. Po roku 1989 ich u mnohých bolo ako maku. Robili ich všetci. Malé, stredné, veľké, obrovské.  Život bol akoby iba o omyloch. Chyby aj výhry človeka formujú. Mnohí dnes na základe nich žijú tak, že druhým pomáhajú práve na základe prežitého.

Borko je však čisté bezcharakterné vypočítavé hovädo a parazit, ktorý sa jednoducho desaťročia ďalej driape k peniazom za každú cenu aj cez mŕtvoly. Desaťročia ho nezaujíma, že za ním ostávajú smutné ľudské príbehy, dnes už dokonca aj ľudské životy.  Je to monštrum, ktoré chvíľu na odpustenie nevyužilo a už dávno prepásol. Borko, jednoducho ctihodným pánom Slovenska už nikdy nebudeš. Prepásol si to.

Ďakujem Wanda

Ďakujem Wande Adamik Hrycovej, ktorá zachraňuje filmárov z Afganistanu, že sa za Slovensko nemusím až tak šialene hanbiť. Iba veľmi.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)