Býval v honosnej vile, na ktorú nemal. Kristus od neho ani zadarmo

Navštívila som miesto, ktoré si na turistiku vyberie asi málokto. Je tak špecifické, že ho vyhľadávajú prevažne iba milovníci histórie, znalci či študenti. A to je nesmierna škoda, pretože aj česká štátna centrála turizmu ju zaraďuje medzi neobjavené skvosty českej histórie. Aj pre sprievodkyňu som bola skôr raritou, veď o vilu sa zaujímajú prevažne ľudia, ktorí sú s umením úzko spätí. A potom zvedavci ako ja, aby zistili, kto v takej divnej vile dokázal bývať.

Bílkovu vilu, ktorá podľa návrhu má pripomínať ručné kosenie obilia, som navštívila vďaka priateľke, ktorej rodina sa umením živí už desaťročia. Navždy jej za lístky na komentovanú prehliadku budem vďačná. Už dlho som nevidela pre mňa tak niečo provokatívne, nezrozumiteľné, symbolické a nepochopiteľné, ako je vila sochára Františka Bílka, ktorá je už majetkom Galérie mesta Prahy. Je postavená v štýle symbolizmu a tak poriadne musíte používať mozog, aby ste pochopili jej architekta, ktorému počas života vlastne nikto nerozumel a aj preto sa sotva uživil. Aj jeho sochy sú iné až tak, že nad nimi zalamovali aj najvyšší cirkevní predstavitelia českých krajín.

Taká obrovská divná vila

Už to súsošie pred vilou na mňa pôsobilo divne, archaicky až nepríjemne. Až vďaka sprievodkyni som sa dozvedela, že nejde o autora s rodinou, ale Jana Amosa Komenského, keď sa lúčil so svojou vlasťou a vyrážal do sveta.

Obrovská vila ma ako amatérku umenia fascinovala napriek jej depresívnosti. Už na prvý pohľad som jej nerozumela. Padala na mňa symbolika zo všetkých strán, ktorú som si bez sprievodkyne nedokázala vysvetliť. „Stĺpy okolo domu sú ako obilné klasy a preto, že nie všetky klasy majú aj zrná, tak niektoré František Bílek nedokončil. Tie nemajú ani nosnú funkciu. Aj to bola sochárova symbolika, milovníka prírody, ktorý aj strechu vily navrhol ako symbol zeme živiteľky, teda v tvare kosenia obilia,“ vysvetľovala nám certifikovaná odborníčka Jana Neubergová, z ktorej bolo cítiť ako veľmi miluje históriu.   

Bez nej by som sa ani nedozvedela, že Bílek sa k úžasnej parcele na rohu ulice dostal tak, že si pozemok vymenil so susedom Prokopom Procházkom. Rohová parcela bola totiž pre jeho projekt vhodnejšia, pretože sa otvára smerom na Prahu.

Milovníci umenia sa dodnes dohadujú, čo architektúrou chcel dotyčný vlastne povedať. Pri dohadoch vychádzajú z toho, že František Bílek bol nesmierne pobožný človek, ktorého mnohí považovali až za fanatika. „Možno jeho vila môže niekomu pripomínať egyptský chrám so stĺpmi, možno je to symbolika odkazu na jeruzalemský chrám,“ ešte viac mi popletie hlavu odborníčka.  

Zvláštna vila stojí presne na rohu ulice, kde vznikla ešte pred prvou svetovou vojnou prvá záhradná štvrť v Prahe. Zakladali ju v roku 1650 na základoch opevnenia Hradčian. „Keďže nebolo úplne funkčné, Mária Terézia ho nakoniec zrušila. Jeho búranie za Františka Jozefa však trvalo veľmi dlho, lebo mesto muselo predtým vykúpiť ešte aj pozemky od vojenského eráru,“ vysvetlila sprievodkyňa problémy podobné dnešnými.

Umenie ako víno

Pri pohľade na vilu som vlastne ničomu nerozumela. Nebola ani nová, ani stará, ani prvorepubliková, ani… Áno, umeniu vlastne rozumiem ako vínu. Teda ho subjektívne rozdeľujem na chutné, či „nechutné“, či skôr dobré a zlé.  Takže sa nenadchýnam ani nad vínom, z ktorého mám údajne padnúť do kolien. Musí mi v prvom rade chutiť a nebolieť ma z neho hlava. Rovnako ako pri umení. Musí sa mi páčiť a hlavne, nepôsobiť na mňa odstrašujúco. No sochár František Bílek nespadal ani do jednej kategórie. O to viac ma fascinoval. Jeho nezlomná viera, aj za cenu chudoby byť „originál“ pôsobila až tajomne depresívne.

Ateliérovú vilu navrhol a nechal postaviť v rokoch 1910-1911. Do posledného detailu spĺňa predstavu grafika a sochára. Napriek tomu, že ju staval v 20. storočí, vďaka jeho mimoriadne spirituálnej až nábožensky fanatickej povahe a videniu sveta, razom pochybujete, v ktorom storočí vlastne žil. 14. – 15. storočiu akoby podriadil všetko, ale ešte aj cisár Karol IV. žil vo veselšom prostredí.

Na náročnosť Bílkovho projektu doplatila aj jeho rodina: manželka a dve deti. Úverom sa tak zadlžil, že ho splácal až do konca života. Nákladná bola aj údržba vily.

Depresívna uvádzačka

Ideovo, možno až depresívne motivovaná duša umelca sa tak odzrkadľovala úplne všade. Nielen v dome a na sochách v ateliéri, ale dokonca aj na uvádzačke vo vile. Návštevníkov galérie si vychutnala hneď potom, ako im oznámila, že si na prízemí môžu zavesiť kabáty. Nič netušiaci hostia si ich tak povesili rovno na prvý exponát oproti vstupným dverám. A to bola príležitosť pre uvádzačku, spucovať ich ako malé deti a že takých je stále viac…“ „Tak to bude ale asi systémová chyba, keďže sa to opakuje. Asi by ste mali najprv upozorniť, že vešiak na kabáty sa nachádza za dverami a ten oproti je exponát,“ uzemnil nevrelú uvádzačku jeden z návštevníkov.

Ideologická realizácia vily aj s navrhnutým zariadením stála umelca celý majetok a ešte aj oveľa viac. V dnešnom ponímaní, ideologický majster nechal všetko vyrobiť na mieru nech to stojí, čo to stojí a evidentne si na prvý pohľad žil nad pomery. Pravdou však bolo, že vo vile žil s rodinou veľmi skromne, aby dokázali splácať nielen úver. Jeho diela totiž nikto nekupoval.

Farboslepý podivín odmietol Paríž

František Bílek bol nepochopeným dokonca už medzi spolužiakmi. Bol totiž taký náboženský fanatik, že mu vlastne nikto nerozumel a tak počas života nevyhral ani žiadnu verejnú súťaž na sochu, ktorá by ho finančne zahojila. Bol to evidentne tvrdohlavý podivín, ktorému rozumeli asi iba najbližší priatelia, či jeho milujúca manželka, ktorá sa za neho vydala napriek nesúhlasu jej bohatého otca. Veď ešte aj ju požiadal o ruku netradične: na cintoríne pri hrobe priateľa.  

„František Bílek nebol veľmi usilovný študent. Škola ho vlastne vôbec nebavila. Keď mal 15 rokov, bratranec si všimol jeho umelecké nadanie a tak v tomto veku odchádza do Prahy na Akadémiu výtvarných umení študovať maľbu. Po roku si však jeho profesor Maximilián Pirner všimol, že farby jeho obrazov sú divné. Slávny lekár Thomayer neskôr zistil, že mladý František je farboslepý. Diagnózu veľmi ťažko niesol a nepomohlo mu ani utešovanie profesorov, že sa môže venovať grafike. Nakoniec sa rozhodol pre sochárstvo. Medzi profesormi bol mimoriadne obľúbený aj pre jeho zapálenie pre umenie. Takmer nikdy sa totiž nezúčastňoval mimoškolských radovánok spolužiakov. Ako mimoriadne veriaci človek sa venoval iba umeniu a tak aj na škole získal prezývku Sv. František,“ opisovala nám už v ateliéri vily život mladého umelca pani Jana s tým, že profesori sa v ňom videli a tak mu vyjednali štipendium v Paríži.

„Bola to naozaj veľká udalosť, pretože štipendiá v zahraničí neboli bežné. Do Paríža vycestoval ako 18-ročný hneď potom, ako sa doma doučil základy francúzštiny. Po krátkej dobe však tvrdil, že súkromná akadémia mu nemá čo dať a tak začal pracovať sám. Profesori z Prahy z toho boli šokovaní a vnímali to ako nevďačnosť. František sa musel vrátiť do Prahy, kde jeho výlet do Paríža už vnímali ako neúspech. Jeho videnie sveta a diela sa tak odlišovali od umeleckých predstáv profesorov, že ich dokonca odmietli, aj keď im svoje diela na znak úcty chcel len darovať. Toto nepochopenie diel sprevádzalo Františka Bílka celý život,“ ozrejmovala nám jeho pracovný život profesionálna sprievodkyňa.

Kristus ani zadarmo

Všetky jeho diela totiž vychádzajú z hlbokého náboženského presvedčenia. Často ich vraj obhajoval tým, že sú to predstavy, ktoré sa mu prisnili. Aj tak mu nikto nerozumel a tak celý život zápasil s veľkým nedostatkom financií. A to aj napriek tomu, že v cirkvi mal množstvo priateľov, ktorí však častejšie nad jeho dielami zalamovali rukami ako ich kupovali. A tak Bílek zarábal prevažne na náhrobných plastikách a náhrobkoch, aj to mimo Prahy.  

„Veľké mená vtedajšieho umenia často Bílkovi vyčítali jeho vnímanie. Veď už názvom nikto nerozumel. Vraj mu hovorili, že také diela predsa nemôže tvoriť, ako chce uživiť rodinu. Najvýznamnejší český sochár Josef Václav Myslbek mu mal pri odmietnutí daru povedal, že to predsa nikto nemôže kúpiť, nie to ešte prijať. Zvláštna scéna z Golgothy, keď sa po ukrižovaní Krista matka utápa v žiali, ale hlavná postava Kristus tam chýba, bola aj nad jeho chápanie,“ opisuje odmietnutie daru sprievodkyňa.

Chudobný samotár v honosnej vile

Po tomto diele sa o syna začali báť aj rodičia, veď sochár nebol celé roky v dobrom psychickom stave. V istom momente dokonca uvažoval, že vstúpi do kláštora (26). V tom čase sa ale zoznámil s Bertou Nečasovou (16). Bola to láska na prvý pohľad. Po roku sa stretli opäť a rovno ju pozval na Vyšehradský cintorín, kde ju pri hrobe priateľa požiadal o ruku.

Manželia síce mali krásnu vilu na Hradčanoch, ale žili v nej veľmi skromne. Pani Berta musela hospodáriť tak, aby z toho mála rodina vyžila. František bol však na skromný život zvyknutý už od detstva, takže mu to neprekážalo. Nebol ani nejako zásadne spoločenský a tak nechodil takmer nikde ani s kolegami, skôr ho navštevovali v ateliéri.  Nebol ani súčasťou zoskupenia umelcov. Vždy stál trochu mimo hlavného prúdu, aj keď na sklonku života sa konečne dočkal rešpektu. Aj tak sa nikdy nezačlenil do prúdu spoločenských umelcov. Medzi jeho najznámejšie diela patrí vedľajší oltár v katedrále sv. Víta.

Prečo až na záver života?

František Bílek zomrel 13. októbra 1941 vo veku 68 rokov na ochorenie pečene. Jeho manželka Berta ho prežila o 23 rokov. Práve ona darovala diela hlavnému mestu.

„Čo rozhodlo o tom, že sa nakoniec uznania dočkal?“ pýtam sa sprievodkyne, ktorá nás na záver sprevádza po rozsiahlom pozemku okolo vily.  Bola to najlepšia sprievodkyňa, akú som doteraz zažila. „Nakoniec ho rešpektovali, lebo uznali, že mal vlastný štýl, ale celkovo ostal aj tak nepochopený. Všetci ho vnímali ako veľmi usilovného umelca a jeho diela človeka aj zaujali, ale nepáčili sa tak, aby ich aj niekto kupoval. Niečím ich priťahoval a pôsobili až mysticky. Jeho diela vlastne priťahovali pozornosť vždy, ale aj tak ich nikto nekupoval. A práve za to si vyslúžil nakoniec rešpekt,“ vysvetľuje mi v záhrade vily s pohľadom na starobylú Prahu ako pre Bohov na záver sprievodkyňa.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu alebo pošlite nám vaše postrehy zo spoznávania na redakcia@dalito.sk a my ich vymeníme za knižnú novinku podľa vášho výberu)