Bývalá hovorkyňa Zuzana Čižmáriková, dnes riaditeľka marketingu, vyskúšala prácu čašníčky a rovno dostala ponuku vrátiť sa na ministerstvo

• Zažila „mentálny reset“, za ktorý si mnohí platia ozdravujúce pobyty,
• nesúdi tých, ktorých „topánky“ nenosí,
• najťažšie bolo 15 hodín denne 6 dní v týždni na nohách a nesadnúť si,
• tituly postupne pridáva, aby mentálne nezakrpatela,
• práca s ľuďmi je presne to, čo robiť chce, robiť vie a robiť bude.

Celé sa to začalo úplne nevinne. Riaditeľka marketingu siete diagnostických laboratórií Zuzana Čižmáriková debatovala s kolegyňou z firmy, riaditeľkou luxusného hotela o nedostatku personálu v gastro biznise. Zrazu jej napadlo, prečo by si to opäť nevyskúšala, veď pred 24 rokmi robila čašníčku počas štúdia. A zrazu sa z riaditeľky opäť stala čašníčka s 3 vysokými školami a 4 titulmi.  Brigádovať začala ešte ako 16-ročná v jednom oravskom hoteli. Takže skúsenosti mala. Za šesť dní v hoteli nachodila 108 419 krokov  a  75 kilometrov a domov si odviezla plnú hlavu skúseností a nápadov.

Bola to prosba zúfalej kolegyne, na ktorej gastro biznis dopadol covid plnou silou pre epidemiologické opatrenia?

Určite to nebol príkaz, práve naopak, bol to môj nápad, ktorý vznikol pri riešení problému s personálom v gastro biznise, ktorý trápi celé Slovensko. Riešili sme kampaň pre Hotel Lomnica. Ako predstaviť lepšie povolanie čašníka. Otázka bola, či vieme nalákať ľudí, aj ktorí sa nikdy touto profesiou nezaoberali. Riadim sa zásadou, že ak chcem poznať toho druhého, v tomto prípade povolanie toho druhého, musím si to vyskúšať. Pri tvorbe marketingu je to pre mňa na nezaplatenie. Aj porekadlo hovorí, že netreba súdiť tých, ktorých „topánky“ nenosíš. A tak vznikla myšlienka, že si idem na týždeň, v najväčšej sezóne hotela, vyskúšať prácu čašníka.

Napriek tomu, že ide o naozaj veľkú firmu s množstvom špecializovaných odborníkov, uvedomila si si, že je to vlastne rodinná firma aj pri hotelierstve?

To som si uvedomila už na začiatku, keď som sa dozvedela, že firma hľadá šéfa marketingu a oslovili ma s ponukou, či sa nezapojím do výberu. To bola prvá vec, ktorú mi môj šéf povedal. Rovno ma upozornil, že výber bude trvať dlhšie, pretože sú rodinná firma a hľadajú ľudí, ktorí majú rovnaké zmýšľanie a zapasujú do firmy. Môj výber trval viac ako dva mesiace. Prešla som množstvom testov, pohovorov a skúšok.  Napriek tomu, že pracujem už viac ako 22 rokov, prvýkrát ma niekto aj odborne preveroval, či mám na to stáť na čele marketingu takej veľkej spoločnosti. Po roku môžem už s istotou povedať, že sme sa vzájomne našli a ja naozaj cítim, že toto je naozaj rodinná firma, napriek tomu, že Medirex Group má viac ako 1700 zamestnancov.

Viem, že máš malé dieťa. Asi si si musela doma aj v kancelárii všetko zariadiť tak, že si vlastne týždeň neexistovala…

Až tak veľa nie. Tým, že sa o syna starám už dlhé roky sama, tak plánovanie je pre mňa samozrejmosťou. Túto služobnú cestu som si naplánovala v čase, keď mal syn letný tábor na farme, takže vlastne nebolo treba riešiť nič, iba kvalitné topánky. Košele, zásteru a ubytovanie už vyriešil hotel.

Aj „mentálny reset“

Predstavujem si ťa, ako vystúpiš pred hotelom, vedľa teba kufre Bratislavčanky, pozeráš sa na veľký hotel pred tebou a … A?

Na úvod trochu nervozity a napätia, predsa je to hotel s dobrou povesťou a vysokou kvalitou služieb. Ale práce som sa určite nebála. Od 15 rokov stále pracujem, rovnako som si v inom hoteli ako študent vyskúšala od umývania záchodov, škrabania zemiakov, bufetu, baru, recepcie… naozaj všetko. Stále ma drží to, že aj vo svojom voľnom čase stále na niečom pracujem. Prácu mám aj ako hobby a preto aj voľný čas trávim viac menej aktívnou prácou.

Túto prácu si si vyskúšala ešte ako študentka pred 24 rokmi. Zmenila sa?

Najmä ja som sa zmenila a aj prístup k práci je iný. Ako 16 ročná som to brala len ako príležitostnú brigádu a vôbec som nevnímala to, že svojou prácou robím aj obraz o hoteli kde pracujem. Zmenou bola aj to, že predtým som pracovala pre hotel úplne inej kategórie.

Zmenila si vďaka brigáde a návratu do minulosti na niečo názor?

Práveže nie. Presne som si povedala, že som sa v mojej mladosti rozhodla správne a že práca s ľuďmi je presne to, čo robiť chcem, robiť viem a robiť budem. To, čo mi to dalo je najmä skvelé zoznámenie s mojimi kolegami. Nájdete si nových známych a najmä pre mňa „mentálny reset“, za ktorým mnohí chodia na rôzne ozdravujúce pobyty.Určite aj do budúcna spojím príjemné s užitočným. A áno, dalo mi to neskutočnú energiu do ďalšej práce.

Hostia a zákazníci sú naozaj rôzni. Bola situácia kedy si už nemohla fungovať podľa starého známeho, náš zákazník, náš pán a doslova si si vyprosila správanie hosťa?

Dvakrát sa stalo, keď som si povedala, že hranica je už veľmi blízko, ale toto je odvetvie, kde naozaj musíte vážiť slová. Keďže učím aj komunikáciu, tak svoju potrebu slovne „vrátiť“ nepotrebujem okamžite. Pretože aj klient-zákazník má to svoje – prečo sa tak správa. Skôr som si vyskúšala aj nepríjemného hosťa správnou komunikáciu presvedčiť, aby slovne ubral. Horšie to bolo pri hosťoch, ktorí boli z inej kultúrnej a náboženskej časti sveta, kde obsluhovanie ženou vnímali inak. Rovnako mali iné nároky, v ktorých im neviete vyhovieť. Vysvetliť sa dá aj to, ale vidíte, že nechápu prečo, ale zase rešpektovali pravidlá.

Bolo to aj o potlačení vlastného ega, keďže máš 3 vysoké školy a 4 tituly?

Síce škôl a titulov nám dosť, ale tí, čo ma poznajú vedia, že self promo a upozorňovanie na moje výsledky, nie je moja cesta. Myslím si, že moje ego sa zdravo drží na zemi a keďže celý život robím s témami, ktoré ma rýchlo vrátia do reality, viem, že mne záleží na iných veciach ako na  mojom egu. Vzdelanie je pre mňa  dôležitá cesta k poznaniu, k môjmu celkovému šťastiu a súčasťou života. Tie “tituly“ postupne pridávam, ale nie pre to, aby som si niečo dokazovala, ale preto, že mi to pomáha pri získaní nových zručností a nových vedomostí. Nedovolí mi to mentálne zakrpatieť.

Sama som si vyskúšala brigádu, kde je práca s ľuďmi na prvom mieste. Je to naozaj ťažké a práve preto mnohí zo služieb odchádzajú. Je práca s ľuďmi najťažšia?

Pri práci by som nepovedala a nehodnotila, či to bolo najťažšie alebo nie. Ako som písala, ja naozaj rada robím. Práca je pre mňa aj cesta, kde sa cítim šťastná. Bez práce by to bolo pre mňa najťažšie. Ale toto bolo určite fyzicky najnáročnejšie povolanie, ktoré som doteraz mala.

Bolesť prestanete vnímať

Tých nabehaných 108 419 krokov za 6 dní a 75 kilometrov?

Presne. Stáť 15 hodín denne 6 dní v týždni na nohách a nesadnúť si.  Denne síce nachodím cez 10 km, ale je iné sa stále pohybovať v jednej miestnosti a nachodiť kilometre a najmä nezmeniť polohu. Ale aj na to sa dá zvyknúť  a tretí deň bolesť a pálenie krížov prestala.

Neverím, že neboli situácie, keď po celom pracovnom dni, z ktorého si mala nesmierne dobrý pocit sa možno na záver objavil hosť, ktorý ti ho znepríjemnil. Ako sa s takými ľuďmi vyrovnávaš?

Veľmi jednoducho. Úsmevom a poprianím krásneho dňa.

Do vášho hotela chodí náročnejšia klientela, ktorá vie dať aj poriadne zabrať. Je niečo, čo ťa v úlohe čašníčky prekvapilo?

V Hoteli Lomnica som pri hosťoch vôbec nemala taký pocit, práve naopak. 98 % z nich boli úžasní zákazníci, ktorí vedeli aj pochváliť, dať príjemnú spätnú väzbu a mali aj pochopenie, keď napríklad dlhšie čakali.

Dlhé desaťročia ťa ľudia videli na obrazovke a v rozhlase buď ako moderátorku, redaktorku, alebo ako hovorkyňu. Spoznávali ťa?

Vďaka neustálemu rúšku ani nie. Akurát sa zaujímali, že ako môžem toľko vedieť o produktoch, ktoré ponúkam a o hoteli. Až keď som im povedala, že všetky materiály, články, etikety, promo, to všetko je našou úlohou, tak pochopili, že v tomto mám výhodu od svojich kolegov. A samozrejme, to, čo celý profesijný život ma sprevádza komunikácia, tak aj výhoda vedieť ako, kedy a na koho komunikovať bola moja výhoda.

To vyzerá, že po týždni si musela odchádzať aj s novou pracovnou ponukou…

(smiech) Boli dva vtipné momenty, keď ma hostia lákali na prácu hovorkyne na istom ministerstve, že by som sa určite hodila k nim, lebo pekne rozprávam. (smiech). Druhý, keď ma spoznala jedna respondentka, ktorá ma naposledy vnímala v Národnej rade SR. Tak tá sa zľakla, že od môjho odchodu ma nikto iný nechcel zamestnať a preto som skončila v Tatrách ako čašníčka.

Šesť dní priamo v teréne, o ktorom pripravuješ kampaň, ti muselo veľa dať. Ako ťažké je presvedčiť nových ľudí, že práca v hotelierstve je naozaj krásna a že existujú aj zamestnávatelia, ktorí svojim zamestnancom garantujú stabilné pracovné podmienky?

Toto je naozaj ťažké. Ľudia, ktorí pracujú v danom odvetví majú skôr zlú skúsenosť. Aj v našom hoteli platí, že uveria tomu, čo je v inzeráte až po prvej výplate. Ale podľa mňa treba len chvíľu vydržať a ideálne promo urobia zamestnanci sami.

Pochopiť sa navzájom

Prečo teda stále hľadáte zamestnancov napriek tomu, že hotel ponúka seriózne podmienky?

Práve tá nedôvera je všeobecným problémom. Rovnako aj to, že nie každý sa pre takú prácu aj hodí. Pracovať v špičkovom hoteli, so skvelými službami, to so sebou nesie aj vyššie nároky na službu, ktorú ponúkate. Teda aj na výkon, ktorý od zamestnanca očakávate. A asi netreba vysvetľovať, že takmer každý z nás má skúsenosť s tým, že v rôznych službách natrafil na človeka, ktorý do práce chodí iba preto, že musí. A to nie je dobre. Ak nepracujete s radosťou a presvedčením o tej práci, tak ju nikdy nemôžete robiť dobre.

Čo si z tatranskej  skúsenosti odnášaš späť do kancelárie?

Najmä to, že toto idem robiť pravidelne a vo všetkých odvetviach firmy, pre ktorú pracujem. Verím, že na to presvedčím aj mojich kolegov.

Na začiatku tvojej staronovej skúsenosti bola debata dvoch riaditeliek o budúcej kampani pre hotel. Ako ťa táto skúsenosť priamo ovplyvní pri nastavovaní budúcej kampane?

Určite treba ľuďom viac hovoriť o tom, že čašník nie je iba ten s táckou, ale že je to dôležitá súčasť každej reštaurácie, každého hotela. Rovnako ako ostatní ľudia z tímu. A rovnako viem, že moji ľudia si musia vyskúšať túto prácu tiež, aby lepšie pochopili svojich kolegov. Na druhej strane, aby kolegovia pochopili aj nás.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)