Bývalá Miss úspešne podniká: Ak chcete uspieť, musíte mať odvahu a zároveň presvedčenie, že to má zmysel
Ivica Jusková (rod. Sláviková) vyrastala v umeleckej rodine. Otec, violončelista Ján Slávik stál pri vzniku legendárneho Moyzesovho kvarteta. Mama je bývalá baletka SND. V detstve navštevovala divadelnú školu Ludus. Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Už počas strednej školy sa venovala modelingu. V roku 2005 sa stala víťazkou súťaže Miss Slovensko. Dnes je úspešnou podnikateľkou, vlastní obchod s produktmi českého a slovenského dizajnu.
Vzhľadom na rodičovské umelecké zázemie a umelecké kroky v detstve je prekvapivé, že ste sa rozhodli študovať ekonómiu. Umelecká dráha vás nelákala?
Ale áno, lákala ma. Veľmi. No v tom čase to mali herci asi ťažšie, netočilo sa toľko filmov a seriálov ako dnes, takže sa museli riadne obracať, aby sa uživili. Otec ma síce zobral na metodické dni Vysokej školy múzických umení, ale rodičia mi nikdy neurčovali, čo mám robiť, čo si mám vybrať. Netlačili na mňa. Ponechávali mi slobodu.
Vtedy som ešte nemala žiadnu konkrétnu predstavu, čo budem v živote robiť. Nemala som ujasnené, čo by som chcela. Jedna moja dobrá kamarátka šla na Vysokú školu ekonomickú, podobne aj viacerí moji známi. Tak som šla aj ja.
Ale herectvo sa vám páči. Aj ste si zahrali napríklad v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a vo filme Tigre v meste.
Áno, herectvo má svoje čaro. No v herectve sú situácie, keď sa musia rozohrávať nejaké vzťahy, niekedy aj intímne situácie, a to by mi nevyhovovalo. Aj v tom seriáli som v zmluve mala klauzulu, že intímnejšie situácie hrať nebudem.
Tomu sa dá rozumieť. Ale ako sa zo študentky ekonómie stala modelka?
Modelingu som sa venovala ešte počas štúdia na gymnáziu. S otcom som sa vždy pohybovala v umeleckom prostredí. Raz ma zobral k jeho kamarátovi fotografovi Martinovi Klimovi. Urobili sme prvé fotenie a musím povedať, že ma to bavilo. Mala som vtedy štrnásť rokov. Tie fotky mám dodnes doma.
Potom som bola na nejakom kurze, kde nás učili, ako majú modelky správne chodiť. Dnes je to už asi úsmevné, ale vtedy to tak fungovalo. Keď som mala 16 rokov, šla som do Paríža na moju prvú modelingovú cestu. No a potom sa to už viezlo. (Úsmev)
Ako ste vtedy vnímali samú seba? Cítili ste sa ako modelka alebo ako mladé dievča, pre ktoré je modeling zaujímavým dobrodružstvom a príležitosťou vidieť svet?
Musím povedať, že napriek tomu, že som robila modeling, hovorievala som, že nie som modelka. (Úsmev) Mala so od toho určitý odstup. Čo sa týka cestovania, cestovala som vždy iba v lete, pretože počas štúdia na strednej škole alebo potom aj na vysokej sa to inak nedalo. Takže cez školský rok štúdium a cez letné prázdniny alebo potom po skončení semestra modeling a s tým spojené cestovanie. Takže ono v podstate toho cestovania až tak veľmi veľa nebolo.
Z modelingu na súťaž Miss je asi prirodzený krok.
Bola to moja teta, ktorá ma párkrát nabádala, aby som sa na tej súťaži zúčastnila. Spočiatku som váhala, ale potom som si povedala, že to vyskúšam. Mám rada zážitky a brala som to ako možnosť zažiť niečo nové.
Modeling, Miss a teraz obchod s produktami českého a slovenského dizajnu. Akýmsi spojivom tohto vášho príbehu by asi mohlo byť slovo krása. Čo pre vás znamená? A nemyslím teraz len vonkajšiu, fyzickú krásu.
Asi preto, že som sa venovala modelingu, som krásu kedysi vnímala ako niečo vonkajšie. Ako niečo, čo vidíme navonok. Aj vo vzťahu k sebe samej som krásu vnímala skôr v rovine môjho vzhľadu. Ale zároveň som vždy nejako cítila, že to nie je všetko, že krása nie je len to, čo vidíme, ale že to je aj niečo hlbšie. Takže dnes je pre mňa krása to, čo sa ma dotkne, čo vnútorne vnímam a cítim. Nielen vonkajšia stránka veci. Niečo, čo nás kultivuje a robí nás lepšími.
Pre mňa je dôležité nezostávať na povrchu. A na druhej strane, aby ma aj tí druhí vnímali skôr optikou vnútra, toho podstatnejšieho.
Krása ako niečo, čo nás kultivuje. Asi takto to myslel aj Dostojevskij, keď v románe Idiot napísal, že krása spasí svet.
Áno, krása, ktorá kultivuje. Nás samých i prostredie okolo nás. To sa týka aj produktov, ktoré mám v obchode. Krása produktov pre mňa znamená, akoby tie veci mali dušu. Niečo, čo do nich vnášajú ich tvorcovia. Takéto produkty kultivujú prostredie.
Keď ste začínali s podnikaním, nemali ste obavu, že predaj produktov pre užšiu, nie masovú klientelu, nemusí dopadnúť dobre? Teda, že nebude taký záujem, ktorý by postačoval z hľadiska efektivity podnikania?
Asi štyri roky som ten nápad zvažovala. Poznala som viacerých umelcov, nosila som aj niektoré ich výrobky. Zistila som, že ľudia sa k podobným produktom sotva môžu dostať, nemajú si ich kde kúpiť. Kade som chodila, všade som rozprávala, že raz by som chcela mať obchod s takýmito výrobkami. A jasne, mala som aj obavy.
Jedného dňa ma oslovila moja kamarátka Linda Viková (absolventka Ateliéru keramiky a porcelánu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pozn.) s tým, že v priestoroch KC Dunaj je nejaký menší priestor, ktorý je voľný. A že keď teda toľko rozprávam o obchodíku, tak či to tam nechcem skúsiť. Záujem bol aj zo strany KC Dunaj, kde im v tom čase asi prišlo vhod práve niečo takéto.
Zrazu som stála pred praktickými otázkami, netušila som ani len to, ako sa zakladá živnosť. Keď som potom začínala, vravela som si, že uvidím, ako to pôjde. Záujem postupne rástol, mnohí zákazníci sa pravidelne vracali a pribúdali noví. Záujem rástol tak, že som sa napokon presunula do iných priestorov.
Produkcia je pomerne veľká. Podľa čoho si vyberáte, čo ponúknete svojim zákazníkom?
Najdôležitejšie je, aby ma ten produkt niečím zaujal. Nie vždy viem výrobky posúdiť z hľadiska kvality, preto niekedy konzultujem, radím sa s odborníkmi. Ale zásadné je, aby sa ma ten produkt „dotkol“.
Znie to jednoducho, ale predpokladám, že to aj napriek záujmu zákazníkov až také jednoduché najmä zo začiatku nebolo. Čo vás motivovalo, alebo čo bolo tým rozhodujúcim faktorom na ceste za úspechom?
Áno, bolo to veľmi náročné. A stále aj je. Ak chcete uspieť, musíte mať odvahu a zároveň aj presvedčenie, že to má zmysel. No a mne to naozaj dáva zmysel. To ma drží. Tie veci sú krásne a ja verím, že krása naozaj kultivuje. Keď si uvedomujeme krásu vecí okolo nás a tiež vnútornú krásu, hodnotu, tak nás to pretvára.
(Ak vás rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu. Ďakujeme Vám!)