Čas ako najcennejšia komodita
Učím sa vážiť si samú seba. To nie je prehnaná hrdosť, to je jednoducho už nutnosť. Inak nebudem celý deň robiť nič iné, len niekomu niečo pripomínať, pýtať sa dokola kedy a zabíjať čas s ľuďmi, ktorým na mne asi vôbec nezáleží. A ja som už veľká.
Všetci máme toho veľa, všetci máme starosti, a všetci len toľko času, koľko nám pridelila aj naša genetika. A čakať na naplnenie sľubov už jednoducho nemám čas, chuť a ani energiu. Ani na dookola počúvanie či čítanie, prečo niekto niečo nesplnil. Už ma to nezaujíma pokiaľ naozaj nešlo o život.
Zabíjanie času
Snažím sa žiť tak, že už ani ja nesľubujem maličkosti ak viem, že ich nesplním. Dúfam, že sa mi to darí. Ak nie, mám v sebe dostatok sebareflexie, aby som nečakala na to, až sa mi niekto pripomenie. Urobím to radšej sama. Bez zbytočných vysvetľovaní prečo sa to nedalo. Veď všetci máme svoje starosti. Načo zabíjať niekoho čas tým, že mu budem vysvetľovať prečo.
Čas je v posledných rokoch najcennejšia komodita, ktorú vlastním. Vlastne nevlastním, lebo ju nemôžem ovplyvniť. Uteká tak šialene, že si ani nevšimnem o koľko som zasa vyrástla. Až keď ma niečo zabolí, prípadne mi zavolá lekár, či som sa už tam a tam zastavila.
Dnes už zabudnuté, či podozrivo pridlhé sľuby pripomeniem iba tým, ktorí si to zaslúžia. Alebo takým, ktorí nesklamali nikdy a ak meškajú alebo sa neozývajú viem, že je za tým poriadny prúser. Inak sa to už učím neriešiť. Nebaví ma čítať litánie, prečo to niekto neurobil tak ako sme sa dohodli.
Mám šťastie
Ľudí, ktorí dnes splnia svoje slovo na prvú či druhú, je ako šafranu. Mám to šťastie, že ich ešte aj v týchto časoch dokážem spočítať aspoň na jednej ruke. Zabúdať je ľudské, alebo ak niekto zabúda pravidelne a príliš dlho, nie je to už náhoda, ale životný štýl. A takí ma už len oberajú o čas a energiu. Stačí, ak sa na ulici pozdravíme. Viac je pre mňa v mojom veku a s mojimi životnými skúsenosťami už naozaj zbytočné. Už nemám čas na zbytočné komplikácie. Stačia mi tie moje, ktoré si vyrábam sama.
Podstatný je každý, najpodstatnejší je však čas. A ten si už naozaj nechávam len pre tých, ktorí nemajú plné ústa prázdnych sľubov a dokonca, dokážu žiť a žijú život v súvislostiach. Prosenie a pripomínanie jednoducho kradne čas. Viete koľko času som už takto ušetrila?
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)