Chcem svoj pracovný život späť! Hlavne bez kačičiek!

Neodškriepiteľným faktom je, že jednou z výhod práce z domu je aj to, že si do vane môžete ľahnúť kedykoľvek, aj medzi virtuálnymi stretnutiami. Vlastne aj počas nich, stačí si počítač správne nastaviť. Pozerala som na dve malé kačičky plávajúce vo vani okolo mňa a povedala si: „Je to tu! Práve som sa z home officu definitívne zbláznila!“

Upokojovala som sa spomienkami na videá z celého sveta, kde aj vysokí manažéri odbiehajú v saku a trenkách od kamery, ale vnučkine kačičky v mojej vani  ma celkom vystrašili. Vlastne ani neviem ako sa do vody dostali. Už strácam aj pamäť? Do desiatich minút som si diagnostikovala aj pokročilého Alzheimera. Okrem toho, že po dvoch rokoch pandémie mám už pocit, že sa mi rozpadne celé telo.

Ďalšie dva roky práce z domu sú už aj na mňa dosť. A niečo mi hovorí, že v tom nie som jediná.  Najmä zamestnanci v informačných technológiách, marketingu alebo ekonomike a financiách. Aj novinári. Neznášam rozhovory po internete. Často skončia skôr ako sa začali. Osobný kontakt, pohľad z očí do očí… neviem to dať bez toho.

Rok, dva, tri, štyri…

Niekto sa na to sťažuje po dvoch rokoch, ja už po štyroch práce z domu, aj keď pred pandémiou som aspoň lietala za respondentmi, ale potom rovno domov za počítač. Život to totiž na čas zariadil inak. Po dvoch rokoch, keď sa to konečne malo zmeniť, prišla pandémia. Čo by som dnes po takej dlhej dobe dala za hurhaj v redakcii, keď som za dvere vyhadzovala kolegov, ktorí náhodou nemali čo robiť. Keď som o tom, ako neznášam prácu z domu, hovorila kamarátkam ešte pred pandémiou, len mávli rukou „ako mi v dobrom závidia“. Nerozumeli mi. Dnes mi volajú, ako to tak dlho v zdraví môžem vydržať. „Nevydržala som! Kúpem sa s kačičkami!“ zasmiala som sa do telefónu a poslala im dôkaz.

A tak sa mi priateľka priznala, že to už potrebuje niekomu povedať, že pre nekonečné karantény už začala neznášať vlastné deti. „Minule som meetingovala na toalete, aby som sa pred nimi mohla skryť!“ milo zavrčala s tým, že už šetrí, aby ich mohla čo najskôr poslať na internáty na druhú stranu zemegule a ona si nájde prácu na tej opačnej. A že vlastne už nenávidí aj manžela, ktorý tiež pracuje z domu.

Aj naťahovacia rybička

Roztočila som na vode kačičku a spomenula si na kolegyňu, ktorá mi nedávno volala, že si na tie moje náreky spred štyroch rokov spomenula tiež, aj na to, že to pochopí len ten, kto zažil. A že ona toho má už tiež dosť. Vlastne samej seba, pretože sa už v tých teplákoch neznáša a že minule vyskočila na manžela, keď sa jej pýtal, prečo sa maľuje. „Bože! To sa nemôžem už ani namaľovať keď idem aspoň vyniesť smeti?!“ Že si na mňa spomenula, ako som sa tešila ja, keď som sa v mojom novom prechodnom bydlisku stratila v podzemných garážach domu a tešila sa akoby som bola na celodennom výlete. Ako ma vtedy nevedela pochopiť. „Ale pozor, ja som si po rokoch práce z domu našla vo vani kačičky!“ volala som jej so smiechom. A ona, že dobre, tak sa prizná aj ona, že ona si zasa začala naťahovať vo vani rybičku. Keď sa jej muž začal strachovať o jej duševný stav len odvrkla, že jej to robí lepšiu penu. „Ale veď si si penu nepridala!“ upozornil ju. A ona, že síce nie, ale mohla by…

„A tá ružová voda vo vani, to je už krv? To si si už pustila žilou na upokojenie?“ spýtala sa ma ďalšia, ktorá je na tom s prácou z domu rovnako ako ja a možno aj horšie. „Nie, to je moja najnovšia úchylka. Okrem potravín nakupujem všetky druhy relaxačnej soli. Manžel, ktorý občas aj zbehne do firmy, ma už vystríha, že môj psychológ či psychiater by ho asi vyšli lacnejšie,“ vysvetlila som jej. Ďalšia ma pri pohľade na fotografiu s kačičkami upokojila, že sa za to nemám hanbiť, že vraj už máme na to vek, aby nám z toho všetkého aj reálne preskočilo a že si pokojne pred zrkadlom mám nahlas povedať: „Áno, kúpem sa s kačičkami!“ Že ona zase výpadok práce v kancelárii kompenzuje čokoládou. Pribrala už 10 kg a tak do zrkadla už povedala: „Áno, si tučná ako prasa, ale raz s tým niečo urobím!“

Žijeme strašnú dobu

Všetci žijeme strašnú dobu. Aj keď si stokrát povieme, že pandémia sa nás už netýka, stále nám lezie pod kožu a ovplyvňuje naše životy tak, až sa z toho ide človek fakt zblázniť. Však aj zdravotné poisťovne sú v šoku, koľko antidepresív preplatili za posledné roky. Aspoň viem, že ak mi z toho všetkého raz fakt preskočí, nebudem v tom sama.  

Na začiatku pandémie 2020 portál platy.sk zverejnil, že kto vtedy mohol ostať pracovať z domu, tak aj urobil. O rok neskôr, aj keď miera obáv z pandémie stúpala, pred prácou z domu ušlo oveľa viac ľudí. Vlastne väčšina. Ukázal to aj prieskum SAV.  Po roku a pol s pandémiou chce pracovať z domu už iba 8 percent Slovákov. Prieskum realizovala spoločnosť Profesia spolu s iniciatívou Open HR fórum. Slovákov trvalá práca z domu už akosi neláka. Ani sa im nečudujem. Prešli dva roky a výsledky ukázali, že viac Slovákov by už radšej preferovalo každodennú návštevu pracoviska. Oproti skupine, ktorá by privítala prácu z domu natrvalo, do práce už chce chodiť každý deň takmer päťnásobne viac ľudí.  

Aj ja chcem svoj pracovný život späť! Chcem svoj celý život späť! A hlavne bez kačičiek!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)