Cítila povinnosť vrátiť sa a pracovať pre štát. Po roku to občas ľutuje

Vyštudovala zahraničný obchod na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Jej túžbu po vzdelaní to však neuhasilo. Alena Sabelová využila aj možnosť štúdia na univerzite v holandskom Tilburgu a neskôr v Antverpách v Belgicku. Prijaliju aj na postgraduálne štúdium vo Francúzsku a v Izraeli. Vyhral Izrael sprednáškami ekonomického poradcu Jásira Arafata. Neskôr odcestovala na univerzitu do Bejrútu a odtiaľ do Damašku. Ministerstvo financií jej ponúklo pozíciu v Európskej banke pre obnovu a rozvoj v Londýne. Robila aj vo firmách, o ktorých bežný smrteľník číta maximálne vo svetových ekonomických časopisoch. Pomáhala pri veľkých investíciách v  Líbyi. Po odmietnutí vysokej pozície v jednej z TOP bánk sveta v Londýne sa vrátila na Slovensko. Prvý rozhovor s ňou som robila pred rokom. Práve vtedy mi povedala, že nástupom na úradnícku stoličku vracia svojej krajine dlh za šancu, ktorú v zahraničí dostala. Nielen na to, či dlh ešte stále cíti, odpovedá ALENA SABELOVÁ, generálna riaditeľka sekcie riadenia investícií na Úrade podpredsedu vlády SR pre investície a informatiku.

Nie je tých prestížnych univerzít málo? (úsmev)

My sme boli tá šťastná generácia mladých ľudí, ktorým sa začiatkom 90. rokov otvorila náruč študentskej mobility a naozaj sme mali množstvo možností študovať v zahraničí, štipendiá a prístup ku kvalitnému vzdelaniu. Takže boli sme skôr šťastnými deťmi udalostí po roku 1990.

Aký je rozdiel medzi dnešnými absolventmi a vašou generáciou? Majú  podľa vás ťažšiu štartovaciu čiaru?

Určite majú viac kvalitnejších príležitostí, ale o to väčšie riziká výberu, pretože to náručie príležitostí si vyžaduje vedieť sa aj dobre zorientovať. Či majú ľahšiu alebo ťažšiu štartovaciu dráhu do života, hm… tým, že je veľa príležitostí a aj šikovných mladých ľudí, pravdepodobne čelia väčšej konkurencii na trhu práce, než kedysi my.

Aké rizika a príležitosti?

Možno to hlavné riziko je, že im chýba viac pokory a majú pocit, že ten život musí byť priamočiary. My, staršia generácia, už vieme, že to tak nie je, lebo život prináša pôvab nechceného, ako to bolo napríklad aj v mojom prípade ‒ žila som v Izraeli, no pre teroristické napätie som sa nakoniec vrátila domov. Mladí sú často orientovaní na výsledok a neuvedomujú si , že nie vždy závisí len od nich. Všeobecne im chýba viac pokory, my sme si asi veci viac vážili, aj tie príležitosti. Konkurencia je naozaj veľká, žijeme v globálnej ekonomike a tak už nejde o nejakú skupinu krajín, ale pri naozaj dobrých miestach, sú v hre už aj ľudia z Číny, Latinskej Ameriky či dokonca Afriky, ktorí sa o tieto posty často uchádzajú. Doba si už vyžaduje aj iné zručnosti, ale to im zasa dáva možno nejaký väčší hnací motor sa viac orientovať a zmenám sa prispôsobiť.

Slovenská spoločnosť  tlačí mladých do pokory. Lenže potom, keď prídu do zahraničia, na tú pokoru doplácajú .

Rozlišovať by sme mali dva pojmy: pokora a asertivita. Človek by mal byť prirodzene zvedavý, nemal by sa báť klásť otázky, mal by vedieť diskutovať a viesť rozhovory, a myslím si, že to je určite to, čo by sme v tom našom vzdelávacom systéme mali posilňovať. Učiteľ je autorita a mal by tou autoritou aj ostať, no študenti by s učiteľom mali vedieť po získaní vedomostí diskutovať. Tento stupeň asertivity a prirodzenej zvedavosti by sme si nemali zamieňať s aroganciou a nedostatkom pokory, keď mladý človek len s nejakou časťou naučených vedomostí bez akéhokoľvek kontaktu s praktickým životom má pocit, že on najlepšie vie, ako nejaký problém riešiť, prípadne má pocit, že tí starší so skúsenosťami akoby nežili súčasnú dobu a ich názor je už zastaraný. Tak to nie je! Ak sa pozriete na úspešné tímy, vždy je to kombinácia mladých a starých ľudí, lebo niekedy aj inštitucionálna pamäť je dôležitá. Vedieť sa predať neznamená byť drzý a arogantný alebo mať príliš vysokú mienku o sebe. Naozaj úspešní ľudia sa vyznačujú inou vlastnosťou, skromnosťou. Človek musí naozaj veľmi veľa počúvať, aby vedel niečo povedať.

Kolektív mladých aj starých  ste si zvolili aj vy. Máte skúsenosti z celého sveta. Museli ste byť veľmi náročná.

Je dobré mať kombináciu sivých vlasov a mladého elánu,  pretože naša práca má v sebe aj mieru rizika a neúspechu. To, že možno budete neúspešní, by vás nemalo odradiť od toho, aby ste to skúsili. Mám zásadu, že najbližších spolupracovníkov si vyberám sama a potom im dám absolútnu slobodu, aby si vybrali svojich kolegov. Takže momentálne mám v sekcii štyroch riaditeľov odboru, tri ženy a jedného muža, a oni vedia, že keď na trhu vidia niekoho, koho by k nám radi priviedli, tak to môžu urobiť a nemusia sa ma dokonca ani pýtať. Riadim sa zásadou, že ak bude práca týchto ľudí dobrá, tak bude taký aj výkon, ktorý odvedú voči mne. Platí však aj B, že ak práca tých ľudí bude zlá, tak potom na zodpovednosť budem volať ich priamych nadriadených. Takže to je sloboda, no s dávkou zodpovednosti.

Už sa vám stalo, že ste sa pri výbere pomýlili?

Ale áno,  pretože toto nie je matematická rovnica, kde sa pravá strana rovná  ľavej. Človek je tvor spoločenský, ktorý má nejakú interakciu aj s tímom, a myslím si, že väčšina našej práce si vyžaduje príspevok celého tímu, takže niekedy sa môže stať, že máte človeka, ktorý je naslovovzatý odborník, no z hľadiska iných vlastností v tíme tá interakcia nefunguje. Alebo možno tým, že úrad je nový a teda aj zadania sú relatívne nové, čo kladie vysoké nároky, ktoré ste neboli ani pri interview schopní predikovať. Asi na riadiacom poste neexistuje nikto, kto by povedal, že mal smerom k ľuďom 100% správnych manažérskych rozhodnutí. Nesprávne rozhodnutia patria k práci, no musíte ich eliminovať.

Ide o štátny úrad a rozlúčiť sa s takým človekom musí byť aj právne ťažké.

Áno, je to ťažšie, ak odhliadnem od osobitných ustanovení zákona, ktoré hovoria, že nemôžete človeka len tak prepustiť a musí ísť o opakované závažné porušenie pracovnej disciplíny. Je to vždy o rozhovore a nikdy to nie je rozhovor príjemný. Stáva sa, že pred takým rozhovorom prebdiete noc, pretože pravdepodobne sa neviete odosobniť od toho, že ten človek na druhej strane je živiteľom rodiny, ak je starší, tak sa aj možnosť uplatnenia na trhu práce zmenšuje, na strane druhej zvažujete náklady, ak by daný stav naďalej pretrvával. Ak dospejete k rozhodnutiu, že musíte človeku povedať, že je čas sa rozlúčiť, tak to jednoducho musíte urobiť. Aj za to som platená, nie je to však niečo, čo by mi spôsobovalo potešenie.

Je to ťažšie, ako keď ste v zahraničí boli pri projektoch miliardových investícii?

To sú úplne dve rozdielne veci. Keď rozhodujete o projekte alebo ste jeho súčasťou, tak na konci je nejaký neživý projekt. Akonáhle do vašich rozhodnutí vstupujú ľudské vzťahy, tak je to oveľa zložitejšie. Keď študujete nejakú problematiku, tak máte papiere a písmenká, počítače, obrazovku a text, no keď pred vami sedí človek, ktorý má city a emócie, tak to sú z môjho pohľadu neporovnateľné veci.

Je ťažšia práca v štátnej správe než v súkromnej? Dá sa to vôbec porovnať?

Väčšiu časť môjho zahraničného pôsobenia sa viaže na službu pre štát, lebo som bola zástupcom SR v medzinárodnej finančnej inštitúcii. Teraz som v jadre štátnej správy. Môžeme diskutovať, či sú lepšie podmienky vonku alebo u nás. Myslím si, že podmienky na tomto úrade sú veľmi dobré. V tom zásadný rozdiel nevidím. Samozrejme, tu sú tie témy viac strategické a o dennej operatíve, s istými pravidlami hry, ktoré sú potrebné. Musím možno viac než v Londýne vyvažovať rôzne záujmy, pretože to k strategickým a zásadným veciam patrí. Často je to o hľadaní kompromisu, aby nebol podstatným spôsobom ovplyvnený výsledok. Naučila som sa, že veci nemôžu napĺňať len naše predstavy, že do toho vstupujú rôzne strany a vy sa musíte usilovať s nimi dohodnúť. Samozrejme, niekedy sú to Pyrrhove víťazstvá, no ešte stále vám ten výsledok dáva nejaký vyšší zmysel. Takže to robíte s relatívnou mierou radosti a uspokojenia.

Neprijali ste veľmi vysokú funkciu v londýnskej banke. Ako sa taká pozícia odmieta?

Veľmi jednoducho. Človek, ktorý má rodinu a rodinné záväzky, už nikdy nerozhoduje sám za seba, lebo už nie je slobodný, a berie do úvahy to, ako sa v tom jeho svete budú cítiť manžel a deti a ako ďaleko alebo blízko bude od svojich najbližších. Ak máte nádobu, ktorú musíte naplniť kameňmi, tak tie veľké kamene tam musíte dať ako prvé, a pre mňa sú veľké kamene najbližší ľudia, pretože to je ten domov a ruky, na ktorých môže človek plakať. No nemyslím si, že to bolo ťažké rozhodnutie. Človek v mojom veku má inak nastavené priority.

Ani raz ste to doteraz neľutovali? 

To by som klamala. Vždy sú chvíle, keď nejaké rozhodnutia oľutujete, ale život nie je o KEBY, život je o AK.  Riadim sa zásadou, že sa rozhodujem relatívne rýchlo. Nie som váhavý typ človeka. Rozhodujem rýchlo aj za cenu, že nie všetky moje rozhodnutia sú správne, no keď už rozhodnem, nesnažím sa to veľmi analyzovať, pokiaľ to nie je fatálny neúspech, kedy je človek povinný hľadať odpovede, prečo zlyhal. Takže áno, boli momenty, keď som to ľutovala. Dokonca boli momenty, keď mi vyčítali vlastné deti, že sme nezostali Londýne .

Na úrade ste viac ako dva roky, ešte stále by ste sa nevrátili do Londýna?

Hm… zajtra ide do vlády jeden materiál, na ktorom mi veľmi záleží. Takže na túto otázku by som odpovedala po zajtrajšom rokovaní vlády. Dobre? (smiech)  (Materiál vláda schválila – pozn. autorky)

Dostávate dodnes ponuky zo zahraničia?

Klamala by som, keby som povedala nie, lebo človek tým, že dlhé roky pôsobil v zahraničí, si prirodzene vybudoval sieť kontaktov. Rovnako, ako som sa profesionálne posunula ja, tak sa profesionálne posunuli aj ľudia, s ktorými som nejaký čas v zahraničí pracovala. Asi by mi bolo ľúto, keby čas od času niekto s nejakým pokušením neprišiel, no nie je to nič také, prečo by som dala bokom túto prácu. Povedali ste, že kolektív som si budovala. Sú to mladí ľudia, ktorí sem prišli s nejakou ambíciou a myslím si, že som povinná, kým mi to bude umožnené, ich ešte nejakú dobu viesť a pracovať s nimi. To už nie je len o mne, či som nejaká generálna riaditeľka sekcie, ale je to o tých ľuďoch, ktorí so mnou pracujú. Takže cítim aj nejakú mieru zodpovednosti voči nim.

Jeden z dôvodov návratu bol aj ten, že ste chceli štátu vrátiť dlh za možnosť pracovať v Európskej banke pre investičný rozvoj. Nemáte pocit, že ste to svoje štátu už splatili? Eurofondy čelia jednému škandálu za druhým a robíte pod hlavičkou úradu, ktorý je tiež za to kritizovaný.

Toto nie je účtovníctvo má dať a dal. Slovo vrátenie má viacero významov.  Nezapieram. Človek v službách štátu má v zahraničí nadštandardné ohodnotenie. Dostane sa mu určitých výsad a privilégií, ktorých sa väčšine  úradníkov v profesionálnej kariére nedostane. Stopercentne však platí, že taká príležitosť je kombináciou pripravenosti a šťastia. Nestačí mať len jedno. Vrátiť áno, keďže ste takúto možnosť dostali, určite ste nadobudli skúsenosti, vedomosti a poznatky, ktoré by ste pravdepodobne len pobytom na Slovensku nezískali. Podľa mňa má byť prirodzené, že ich chcete odovzdať. Nie všetko v zahraničí funguje, ale je veľa vecí, ktoré fungujú a u nás ich je potrebné zlepšiť. Takže, ak ste prirodzene ambiciózny ctižiadostivý človek a máte tú možnosť, je úplne prirodzené, že to jednoducho skúsite. Tento hnací motor ma neopustil. V mojej agende je práce stále viac ako dosť. Aj príkladov, ako to v zahraničí funguje. Treba ich viac nasledovať, stále sme ešte iba niekde na začiatku. Stále je pred nami veľký kus práce a z tohto pohľadu som ten dlh ešte nesplatila. Ale nežijeme sto rokov ako slony a určite aj u mňa príde fáza, keď ten život budem chcieť zásadnejšie zmeniť. Mám za sebou ťažký rok. Stratila som dvoch veľmi blízkych príbuzných v relatívne krátkom čase. Hlavne pri tom druhom som si uvedomila tú absolútnu pominuteľnosť bytia. Úvahy o tom, čo bude o 5 či 10 rokov, sa mi aj preto zdajú ničotné. Sme tu teraz a poďme sa rozprávať o tom, čo budeme robiť dnes a zajtra .

Čo považujete vo svojej profesii za úspech?

Ak dostanem zadanie, baví ma k nemu pristupovať štrukturálne. Kreatívny je aj náš tím. Máme zadania, ktoré ešte na Slovensku nikto pred nami neriešil. Za úspech považujem to, že prídeme s nejakým riešením, overíme si ho v rozhovore s ľuďmi, ktorí majú ďaleko viac skúseností z medzinárodných inštitúcii alebo krajín, kde napríklad strategické plánovanie robili dlhé roky. Zatiaľ sa nám nestalo, že by sme sa zásadne pomýlili alebo odklonili od toho, čo oni považujú za správne. Považujem to za úspech, lebo na to, aby ste mali istý spôsob uvažovania, musíte veľa čítať, absorbovať informácie a správne ich aplikovať. Pre mňa je úspech, keď vidím, že náš spôsob myslenia je nejaký mainstream a aj krajiny, ktoré sú v tej oblasti ďalej, ho považujú za správny. Čisto samoľúbo. Ako každý správny úradník mám samozrejme radosť, keď nám vláda schváli materiál a začneme ho uplatňovať v praxi. Lekár sa teší z uzdraveného pacienta, učiteľ zo žiaka, ktorý mu vyhrá olympiádu, a ja budem dnes večer rozmýšľať, z čoho sa má tešiť štátny úradník…. ( úsmev)

Máte šestnásťročné dvojičky. Pred rokom ste povedali, že chcete, aby raz žili v krajine,kde sú ľudia k sebe slušní, ktorá si váži vedomosti, pracovitosť, talent a je solidárna k tým, ktorí  sú na pomoc odkázaní. Či to bude Slovensko, to je otázka na politikov. Sme už taká krajina?

Toto je veľmi ťažká otázka. Možno aj niektoré parametre takej krajiny máme, ale určite nie všetky. Máme  na úrade nástenku, kde si píšeme dôležité odkazy v rámci sekcie. Práve som tam napísala citát od Jana Wericha: Arogancia je parochňa duševne plešatých. Naozaj mám pocit, že zo spoločnosti sa nám  vytráca elementárna ľudská slušnosť. V medziľudských aj pracovných vzťahoch, v širšej komunikácii, takže sú tu javy, ktoré ma nejakým spôsobom znepokojujú a nedajú sa kultivovať masovými akciami. Tu musí naozaj každý urobiť svoj kus práce, ktorá sa začína výchovou malých detí a vzormi od rodičov či blízkych. Čiže naďalej platí to, čo som povedala pred rokom. Chcem, aby moje deti žili v takejto krajine, no ani teraz vám neviem povedať, či takou krajinou budeme.