Človek je tvor omylný a škodoradostný 

Vraj najlepšie sa učí na vlastných chybách. Podľa istého úspešného francúzskeho podnikateľa sa na vlastných chybách učí len hlupák. Tak si vyberte.  

Tak veľmi ma mrzia chyby, ktoré som urobila, robím a aj urobím. Najčastejšie pre nával práce. Najmä gramatické, keď celý deň do noci píšem na počítači a v istom momente už nevidím ani softvérom vyznačené preklepy. Najčastejšie elementárne chyby, za ktoré sa idem od hanby prepadnúť pod zem.   

Chyby robíme všetci a celý život. Nikto nie je dokonalý. Záleží len na tom, aké veľké sú. Ak nie sú zásadné a naozaj veľké, človek by mal dostať druhú šancu. Kultúra pochybenia a kritizovania všetkého však mnohých o ňu pripravuje. Kto nás to naučil?  

9 x 10 = 91

Raz som si prečítala ako sa pred študentami pomýlil profesor. Väčšina študentov sa začala smiať, pretože profesor urobil zjavnú chybu. 9 x 10 = 91. Profesor počkal kým smiech stíchne a potom povedal: „Zámerne som spravil chybu, aby som vám niečo ukázal. Vyriešil som deväť vecí správne a urobil len jednu nepozornú chybu. Miesto toho, aby ste mi pogratulovali, že som vyriešil 9 z 10 problémov ste sa smiali na mojej chybe. A tak ste presne ukázali ako funguje spoločnosť. A to je veľmi smutné, ale nanešťastie pravdivé.“

Žijeme v dobe kultu chýb a pochybení. Ľudí často ponižujeme len preto, že sa pomýlili. Mali by sme sa naučiť vyzdvihnúť ich za ich úspechy a pochváliť ich aj za minimum chýb. Veď väčšina robí oveľa viac vecí správne ako nesprávne. Napriek tomu ich tvrdo odsúdime za pár chýb. Je to naozaj také ťažké viac chváliť ako kritizovať? Nežilo by sa nám tak oveľa lepšie? Vo väčšej empatii a náklonnosti, ako sa len tešiť z každej chyby a najlepšie každého?

Na maličkostiach vraj záleží

Chyby robíme všetci. Mladí aj starí, vzdelaní aj menej vzdelaní, znudení aj prepracovaní. Profesionáli aj amatéri. Jednoducho všetci. Pokiaľ však nejde o život, nejde potom len o…? Na maličkostiach vraj záleží. Naozaj vždy a za každú cenu? Naozaj je pochybenie z malej násobilky fatálna chyba? Alebo nás pri pochybení druhých len prevalcuje škodoradosť? Chyby nás majú motivovať k zlepšeniu. Nemali by sme ich používať ako nástroj urážok a zosmiešňovania.

Možno by sme mohli začať už od detí a pokiaľ nejde o fatálnu či opakujúcu sa chybu, pokračovať v tom aj na pracoviskách. Radšej pochváliť ako trestať. Nielen deti, ale aj dospelých vo firmách. Presne, ako to vídavam v predškolských zariadeniach v Škandinávii, kde deti pri neúspechu motivujú tak veľmi, že dokonca medzi sebou ani nesúťažia kto je najlepší. Prečo? Naozaj musí byť vždy niekto najlepší, alebo stačí ak ich naučia, že úspech je aj výsledkom spoločnej snahy? A ak niekto urobí chybu, môžeme mu aj pomôcť ju odstrániť. Určite to ide aj bez zosmiešňovania.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)