Čo povedal bývalý komunista, dnes veľvyslanec SR v ČR Peter Weiss, na pietnej spomienke za obete okupácie v auguste 1968 aj 1969

Bývalý aktívny komunista, dnes veľvyslanec SR v Českej republike Peter Weiss sa pri príležitosti 51. výročia okupácie bývalého Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ktorým velil bývalý Sovietsky zväz, prihovoril za Slovensko aj príbuzným obetí okupácie. Spravodajská ČT24 uviedla, že podľa najnovších zistení, ešte po roku okupácie v roku 1969 zomrelo v bývalom Československu počas protestov sedem ľudí. Najmladšia obeť mala 14 rokov.

Podľa Wikipédie to bol práve Peter Weiss, ktorý v prvých dňoch Nežnej revolúcie v novembri 1989 bol prítomný v Štúdiu Dialóg STV spolu s odporcami komunistov Milanom Kňažkom, Fedorom Gálom, Jánom Budajom či Vladimírom Ondrušom, kde zastupoval komunistickú stranu a podporoval zachovanie vedúcej úlohy KSČ v štáte, ktoré bolo zakotvené v ústave. Zviditeľnil sa tým, že bol jeden z mála najvyšších komunistických predstaviteľov ochotných diskutovať a v rozhlase vytrvalo presadzoval zotrvanie vedúcej úlohy KSČ v krajine.

Po novembri 1989 sa Peter Weiss dokonca stal predsedom KSS. Bol jedným z hlavných iniciátorov transformácie KSS na stranu sociálnodemokratickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1990) a až do roku 1996 bol jej predsedom. Strana sa dostala aj do parlamentu a vlády.

V roku 2002 Peter Weiss SDĽ po vnútorných nezhodách stranu SDĽ opustil a spoluzakladal novú sociálno-demokratickú stranu Sociálnodemokratická alternatíva (SDA), ktorá však vo voľbách 2002 úplne prepadla. 31. decembra 2004 zanikla spoločne s SDĽ a to zlúčením so stranou SMER.

Peter Weiss bol po odchode z aktívnej politiky opäť činný aj ako vysokoškolský učiteľ. Jeho študenti dodnes spomínajú na jeho prednášky ešte pred rokom 1989. Na vtedajšej Slovenskej vysokej škole technickej prednášal predmet Dejiny Medzinárodného robotnícke hnutie a KSČ.

„Už aj keď bežal November 1989, ešte stále sme na pôde univerzity museli počúvať jeho drísty o vedúcej úlohe KSČ, ktorú veľmi tvrdo obhajoval. Neustále sa nás snažil presvedčiť, že ide o spiknutie,“ spomína si pre Dalito jeden z jeho študentov, ktorý si neželá byť menovaný.

Bývalý aktívny komunista bol v rokoch 2009 – 2013 veľvyslancom Slovenska v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Českej republike.

U susedov sa zviditeľnil aj po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď  v rozhovore pre idnes.sz povedal, že ho mrzí, že sa zabúda na všetko dobré, čo slovenský štát v minulosti vybudoval. „Na Slovensku sa nevraždia novinári ani politici každý druhý deň. Je to exces, za ktorý sa teraz nemôžeme bičovať,“ povedal Weiss.

Na verejné prejavy bývalého komunistu sú v Českej republike mimoriadne citlivé aj obete komunizmu. Jeho verejné prejavy sleduje aj portál hlidacipes.cz. Naposledy ho pred rokom na pietnej spomienke za Miladu Horákovú bývalí väzni komunistického režimu opakovane vypískali.

Dalito.sk vám prináša presný prepis príhovoru slovenského veľvyslanca v ČR Petra Weissa, ktorý predniesol na pietnej spomienke za obete okupácie v roku 1968, po ktorej prišla v bývalom Československu tvrdá normalizácia, brutálne potláčanie základných ľudských práv, prenasledovanie, zatváranie, ale aj vraždenie ľudí práve pod taktovkou Komunistickej strany Československa.

„Dobrý deň milí priatelia.

Dovoľte mi, aby som na úvod poďakoval pánu generálnemu riaditeľovi Českého rozhlasu René Zavoralovi za to, že ma pozval na túto pietnu spomienku, pretože 21. august je jedným z významných dní spoločnej histórie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte Československej republike.

Pred päťdesiat jedna rokmi 500 tisíc vojakov štátov Varšavskej zmluvy, predovšetkým však zo Sovietskeho zväzu, násilne zastavilo obrodný proces v Československu, ktorý sa tešil obrovskej podpore obyvateľstva.

Tento reformný proces nebol iba odpoveďou na beštialitu Stalinizmu a na túžbu ľudí po slobode a demokracii. Bol aj pokusom odpovedať na nové celosvetové civilizačné výzvy v krajine, ktorá bola vo vtedajšom sovietskom bloku hospodársky, kultúrne i civilizačne ďaleko najvyspelejšia a ako jediná mala silné demokratické tradície.

Už v roku 1966 vyšla pozoruhodná reflexia problémov modernej doby v knihe Civilizácia na rázcestí, v ktorej sa prejavili nakumulovaná energia veľkej skupiny českej a slovenskej inteligencie túžiacej po zmenách. Stala sa jedným z intelektuálnych fundamentov pokusy reformy v Československu. Preto nebola celkom náhoda, že v Československu prepukol obrodný proces práve vtedy, keď po celej Západnej Európe i USA pôsobili silné protestné hnutia, často sprevádzané násilnosťami. Protestovalo sa kvôli neriešeným problémom, ktoré dozreli a pretrvávali aj vo väčšine západných spoločností.

Ako napísal historik Markus Lanski, po celom svete sa vtedy šíril spontánny duch rebélie, túžby po zmenách, po odstránení odcudzenia v spoločnosti a prejavoval sa hlboký odpor k autoritárstvu k akejkoľvek forme.

Československý reformný proces sa tak stal organickou súčasťou ojedinelého a historicky neopakovateľného roku 1968. V tomto kontexte stojí za to pripomenúť si Kunderová slová, aj keď sa dnes už akosi nenosia, že Česi a Slováci vtedy sa ocitli uprostred svetových dejín a adresovali svetu aj svoju výzvu. Ukázať ako nesmierne demokratické možnosti ležia ľadom v socialistickom spoločenskom projekte. Ukázať, že tieto možnosti je možné rozvinúť len vtedy, ak sa plne uvoľní politická svojbytnosť jednotlivého národa.

21. august, deň brutálneho zlikvidovania Pražskej jari okupačnými vojskami, sa stal historickým medzníkom pre nás, ktorí sme žili v Československu začiatkom dvadsaťročného obdobia, ktorý nám ukrojil z našich životných možností. Ale 21. august spôsobil v konečnom dôsledku celosvetovú diskreditáciu socializmu sovietskeho tipu a koniec ilúzie o jeho reformovateľnosti. Naštartoval západný rozkol a následný rozklad v komunistickom hnutí i postupný odklon reformných komunistov k sociálnodemokratickému politickému mysleniu.

Spustil aj ďalšie politické procesy, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyústili do pádu Berlínskeho múru a zásadných zmien geopolitickej konštalácie po skončení platnosti smutne známej Brežnevovej doktríny a plody tých zmien si už 30 rokov užívame, vrátane integrácie do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

21. august sa však stal taktiež začiatkom vnútropolitického vývoja, ktorý naplnil slová toho istého Kunderu, že „není nikde zaručeno, že rok 1968 nebude zhudlařen a zmařen“.

Dnešok je preto príležitosťou i povinnosťou vzdať česť pamiatke tých, ktorí pred 50 rokmi tu, pred budovou Československého rozhlasu v Prahe, v Bratislave pred Univerzitou Komenského a na iných miestach našej vtedajšej spoločnej československej vlasti, položili životy v boji proti okupácii, za právo našich národov slobodne si určiť cestu svojho vývoja a žiť v slobodnej spoločnosti.

A dovoľte mi pripojiť sa aj k poďakovaniu statočnej práci vtedajších pracovníkov Československého rozhlasu, ktorí držali morálku národa v tom hroznom čase.

Ďakujem, že ste ma vypočuli.“