Csápaiová: „Pre mňa je normálne, že maľujem svet nohami.”
Nemá ruky a aj tak maľuje. Maliarka Pavlína Csápaiová – Triščová, ktorá v súčasnosti vystavuje svoje diela v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči, nie je typickou umelkyňou. Jej láska k maľovaniu je však taká veľká, že to, že nemá ruky, ju neodradilo od maľovania obrazov. Dokonca si k tomu nedávno pridala aj maľovanie šatiek a dáždnikov.
„Pre mňa je ťažké vnímať, čím je moja tvorba špeciálna. Možno pre ľudí je výnimočné to, že je maľovaná nohami. Pre mňa je to ale normálna vec, keďže mne nohy slúžia ako ruky,“ uviedla Csápaiová – Triščová, ktorá žije v Bratislave.
Súčasťou jej tvorby sú predovšetkým ženské telá, práve akty ju od začiatku veľmi nadchli. Hendikepovaná autorka sa maľovaniu venuje v podstate od detstva, po dlhšej odmlke naplno maľuje od roku 2005, kedy študovala v Dánsku.
„Do Dánska som prvý raz zavítala ako dobrovoľníčka na deväť mesiacov. Po návrate na Slovensko som sa dostala na vysokú – Bc. štúdium – animátor voľnočasových aktivít. Hneď v prvom ročníku sa mi ohlásil, toho času, už bývalý zamestnávateľ z Dánska a ponúkol mi, či sa nechcem vrátiť a ísť na päť mesačné neformálne štúdium – odbor ekológia a život v prírode. Zašla som za prodekanom, či by sme to vedeli nejako vyriešiť. Vycestovali sme spolu s kamarátkou, ktorá tam išla aj ako moja osobná asistentka.. Počas tohoto štúdia boli základne predmety plus voliteľné a jedna z možností bola aj kreslenie, maľovanie, plus modelovanie. Ani na chvíľku som neváhala a prihlásila som sa. A tak sa rozdúchal plamienok lásky k niečomu, čomu som sa už v detstve venovala. Po návrate domov som siahala po farbách, papieri a plátne a dodnes nevyhasla,“ prezradila pre Dalito.sk maliarka Pavlína Csápaiová – Triščová.
„Odvtedy maľujem obrazy intenzívne, šatky a dáždniky prišli na rad neskôr. Skúsila som maľbu na hodváb, pretože na ňom sa farba krásne rozpíja a tie obrazce sa tvoria jednoduchšie. Neskôr asi tri roky dozadu som začala aj s dáždnikmi,“ dodáva Csápaiová – Triščová.
Nebráni sa ani ďalším štýlom maľby. Dodáva, že maľovanie je pre ňu hlavne relax a do každého diela sa snaží dať kúsok niečoho, čo je jej vzácne.
„Prostredníctvom tejto autorky návštevníci výstavy zistia, že aj ten svet maľovaný nohami je nádherný. Vo viac ako 20 olejomaľbách sa nájdu tak ladné ženské krivky, motívy inšpirovanéprírodou či fantáziou nabité abstrakcie,“ zdôraznila vedúca múzea Štefánia Petreková s tým, že autorka nikdy nedopovedá príbeh do konca, necháva ho otvorený oku diváka a jeho vlastnému vnímaniu.
A prečo práve ženské postavy? Niekto by si myslel, že je to pre hendikep, ale opak je pravdou.
„ Jednou z prvých úloh počas štúdia v Dánsku bolo namaľovať ženské telo. Neskôr sme ho kreslili aj modelovali z hliny a prišla som na to, že to ženské telo alebo aj abstrakt sa mi najviac páči. Krajinky ani zátišia to ma nebavilo,“ vysvetlila maliarka.
Jej tvorba podľa akademického maliara Petra Kocáka očarí čistotou a úprimnosťou, no aj výraznou expresívnou emotívnosťou. Typickým znakom jej prác je výrazný, šťavnatý a obsažný kolorit. „Jej maľba je tichou hudbou farieb,“ konštatuje.
Expozícia v Levoči je doplnená aj maľovanými dáždnikmi a hodvábnymi šatkami. Maľbu na hodváb si zdravý človek neviem predstaviť, keďže ide o mimoriadne jemný materiál.
Pre autorku je to však ľahšie, ako obraz.
„K maľbe na hodváb som sa dostala v roku 2009. Najťažšie na tom je, pripraviť si hodváb na rám. Potom to je už v pohode. Dokonca ak nejde o zložitejší vzor, tak je to jednoduchšie ako maľovať na plátno,“ objasňuje maliarka.
Koncom júna bude mať výstava i interaktívnu formu.
„Pripravené sú tvorivé dielne priamo s autorkou, určené žiakom 4. a 5. ročníka základných škôl. Pomocou akrylových farieb na textil si spoločne stvárnia vysnívané prázdniny. Tvorivé dielne budú prebiehať v dňoch 25. až 27. júna,“ upozornila Petreková s tým, že diela Csápaiovej – Triščovej budú v priestoroch múzea na Námestí Majstra Pavla vystavené do 7. septembra.
„Môžem povedať, že som vďačná svojim rodičom, ktorí hoci vnímali, že som bola odlišná od ostatných detí, veľmi sa so mnou nemaznali. V rámci možností som bola zapájaná do života ako ostatné decká. Celý život bojujem s niečím, hlavne so zmýšľaním ľudí a nie je to jednoduché, ale myslím si, že sa netreba vzdávať. To, že človek má hendikep neznamená, že je menejcenný, a že nemôže žiť plnohodnotný život ako ostatní. Je to ťažšie, lebo sú tam určité bariéry, ktoré je niekedy ťažké zbúrať, ale netreba sa vzdávať,“ hovorí Pavlína Csápaiová – Triščová, ktorá plánuje toho v umení ešte veľa. Všetko však potrebuje svoj čas.
„Určite je toho ešte veľa, čoby som chcela ešte vyskúšať, napríklad maľbu na stenu, na telo … a ako dlho mi to trvá je ťažko povedať. Prvotiny sú zväčša nepodarky a potom postupne vychytávam muchy.“
Maliarka bez rúk nevie úplne posúdiť, čím je svet maľby nohami na plátne iný, ako rukami.
„Mne slúžia nohy ako ruky, ale určite je to namáhavejšie zvládnuť nohami… Ale duša a láska, ktoré človek dáva do malieb, to sa určite nemení, či je to rukami alebo nohami.“
Na osud sa sťažuje mnoho ľudí, čo by ste im odkázali?
„ Dnes sa okolo nás deje veľa zlého a veľa ľudí sa naozaj sťažuje na svoj osud. Osobne si myslím, že za svoje šťastie i nešťastie si môžeme z veľkej časti sami – svojim negatívnym prístupom. Sam si určujeme cestu, ktorou sa vydáme a ja sa snažím žiť život naplno, lebo sme tu krátko. Preto vždy hľadám cestu, ako sa dajú veci riešiť a nehľadám hneď dôvody, ako to nejde. Myslím si, že by sme mali byť jeden k druhému otvorenejší, lepší, pomáhať si navzájom a nemať predsudky voči nepoznaným veciam, ľuďom či problémom,“ uzavrela pre Dalito.sk Pavlína.
Môže vás zaujať: