Dagmar Batthyány: „Ukážme svetu, že vieme nielen vzdorovať, ale aj ďalej posúvať našu históriu.“

Stála som pred tým očarená. V živote som nič podobné na vlastné oči nevidela. Dýchala na mňa niekoľko storočná história a ja som umelkyni mala chuť okamžite ďakovať, že mi umožnila vidieť toľkú vzácnu krásu. Na vernisáži som však na to mala len pár minút, vyspovedať ju. Bola totiž na roztrhanie. 

Autorka, publicistka, výtvarníčka a dizajnérka Dagmar Batthyány sa rozhodla na Slovensko priviesť obrovskú vzácnosť, do ktorej zakomponovala svoju poslednú umeleckú tvorbu. Dagmar je známa tým, že vo svojom štýle vyzdvihuje estetiku a funkčnosť, ktorý už presiahol hranice Slovenska. Svoje diela má zastúpené aj v Španielsku, Francúzsku a Maďarsku.

Prácu so sklom a zrkadlami, ale aj celkový výber jej tvorby obrazov a textilu dokonalo doplnila dizajnom nábytku a interiérových doplnkov. A najmä, nesmierne vzácnymi „nalíčnikmi“. Staré ruské, viac ako 200 ročné okenné rámy vyplnila zrkadlami, ktorých motívy nesú nielen jej obrazy, ale aj modely. Vzácne rámy boli špecialitou a ozdobou duchovných objektov v starom Rusku.

Dagmar Batthyány zakomponovala vernisáž do Primaciálneho paláca v Bratislave. A áno, nebola to náhoda.

Históriu milujem. Za miesto svojej výstavy som si Primaciálny palác zvolila preto, lebo v 17. storočí dal palác prestavať na rezidenčnú kúriu hlavného a korunovačného mesta Juraj Széchenyi, Ostrihomský arcibiskup. Ostrihomský arcibiskup Jozef Batthyány, podporovateľ reforiem Márie Terézie a odporca reforiem Jozefa II. dal v 18. storočí radikálne kúriu prestavať do dnešnej charakteristickej podoby. Môj syn je po otcovi z rodu Batthyány a Széchenyi. Ja zasa z rodu Rábskych, ktorý vlastnil Rábsku župu (Žitný ostrov a Győr). Práve témou Zrkadlenie chcem vzdať poctu histórii a kontinuálne ju posúvať do nášho veku.

Vzácne „nalíčniky“ evidentne už veľa videli, pamätajú, aj prežili. Nič podobné som nikdy nevidela, maximálne v rozprávke Mrázik.

(smiech) Máte pravdu. Sú to rámy veľmi starých okien, ktorým som sa rozhodla dať nový život v novej dobe. Aby odovzdali nezdolnosť aj ďalej. Osobne ich vnímam ako energetické žiariče.

Asi to nebolo jednoduché pracovať s tak vzácnymi kúskami. Keď som pred nimi stála, ich história vzbudzovala vo mne obrovský rešpekt a úctu.

Plne vás chápem. Áno, musela som s nimi pracovať opatrne. V prvom rade, na vernisáž pricestovali v podobe márnych kúskov. Musela som to celé zložiť a ošetriť presne podľa kódexu pamiatkara, ktorý mi dal presné inštrukcie,  ako s týmito vzácnymi kúskami musím, nie môžem, ale musím opatrne narábať.

Ako vám napadlo, že svoju poslednú umeleckú tvorbu zverejníte práve v nich?

K „nalíčnikom“ som sa dostala cez priateľku, s ktorou sa roky kamarátim a má ich v súkromnej zbierke. Rovnako, ako moje obrazy.  Dlhé roky sa venovala diplomacii na Slovensku.

To bol jej nápad?

Napadlo mi, že vzácny pohľad na vzácne „nalíčniky“ poskytnem aj Slovákom. Veď u nás ide o veľkú vzácnosť. V Rusku ich vnímajú ako zdroj mladosti a životnej energie. Boli to okenné rámy starých ruských domov. Zrkadlá  v nich som robila práve podľa pôvodného zdroja, ako vyzerali pôvodné okná. Kedysi také veľké okná neboli, skladali sa z menších a maličkých častí.

Pochopila som to správne, že odzrkadľovali aj bohatstvo rodiny?

Presne! Podľa toho, koľko častí okno malo, úmerne k tomu bola pôvodná rodina bohatšia. Je to vlastne symbol toho, že to znásobuje životnú energiu a duchovné bohatstvo.

Aj preto ste niekoľkokrát na vernisáži pripomínali, aby sme nezabúdali na to, že sme Slovania?

Zabúdame na to veľmi často a osobne ma to veľmi mrzí. Veď naša história je taká bohatá!

Už dlho som to nepočula niekoho tak pripomínať, že sme Slovania. Je pravdou, že aj ja osobne poviem skôr, som Slovenka, Európanka… Zabúdame pri globalizácii na náš slovanský pôvod?

Prijímame bez problémov rôzne úžasné a fantastické cudzie nové smery , napríklad Feng Shui , ale predsa my máme aj svojich starých Keltov a ešte staršiu históriu, ktorá je naozaj úchvatná. Mali by sme si to v sebe viac umocňovať a držať pospolu. Ukážme svetu, že vieme nielen vzdorovať, ale vieme ďalej posúvať aj našu históriu.

Ak by si dal niekto podmienku, že vaše umelecké zrkadlá chce, ale aj s „nalíčnikom“, má vôbec šancu?

(smiech) Neviem, lebo kamarátka mi ich požičala cielene len na túto výstavu v Primaciálnom paláci. Má ich v súkromnej zbierke a má k nim hlboký vzťah. Ale je pravdou, že fantasticky podtrhujú tvorbu mojich zrkadiel. Možno, ak by mal niekto záujem, viem sa na to opýtať ( smiech) . Jedno však viem, kamarátka určite bude trvať na tom, že musí vedieť, kde by „nalíčniky“ skončili.  Sú naozaj vzácne. To čo vidíte sú jediné kusy, ktoré môžete vidieť na Slovensku, v Primaciálnom paláci do 20. decembra 2019.

Na vernisáži vnímam to obrovské množstvo vašich priateľov. Mám z nich pocit, že ste človek, ktorého radi v tvorbe podporujú.

Asi sme sa už navzájom, ako také mlynské kamene obili a s priateľmi sme jednoducho už do seba zapadli. A to je naozaj v dnešnej dobe veľmi dôležité. Máte pravdu, dnes je to na vernisáži vlastne také priateľské stretnutie.

Ste ten človek, ktorý sa ešte stále má na koho obrátiť a nezištne ho dnes niekto podporí ako vie, môže?

Šťastie praje pripraveným. Myslím si, že to šťastie u mňa je preto, lebo jednak už dlho pôsobím na tomto poli a zúročila som dobré vzťahy nielen vekom, ale aj prácou.

Ján Ťapák: „Pre známe priezvisko som sa musel snažiť oveľa viac.“