Denník zdeptanej matky: Kto zožral mojej dcére Mikuláša? (5.časť)

Som naštvaná. Stratila som absolútnu vieru v ľudstvo aj poštové služby. A tiež vieru v zdravý rozum. Ten vlastný. Veď uznajte, komu by napadlo posielať poštou do Holandska mikulášsku nádielku len tak, bez podacieho lístka? Jedine mne! Jasné, že nedorazila…

Vlastne, ani to nebola nádielka, skôr len taká nádieločka. Aby do Holandska dorazila včas, posielala som ju ešte začiatkom novembra. Dva dni som hľadala adventný kalendár, ktorý by sa zmestil do veľkej kartónovej obálky s rozšíreným dnom (áno, som lenivá baliť balík), dokúpila som ešte nejaké dve-tri obľúbené sladkosti a, tra-dá, poďho na poštu.

Tak, ako sa mi nechcelo zaoberať balením balíka, nechcelo sa mi ani vypisovať podací lístok a podávať to doporučene. Naivne som si myslela, že v 21. storočí sa už zásielky nekradnú. Veď kto by sa, preboha, ulakomil na pár čokolád? Lenže, stalo sa. Mikuláš k dcére nedorazil. Mikuláš to jednoducho nedal.

Chvíľu som si ešte myslela, že sa zásielka len oneskorila. Alebo že sa obálka s rozšíreným dnom nezmestila dcére do priečinka pre poštu, tak ju poštár či poštárka možno dali inde. Na vrátnicu? Do kancelárie pre ubytúvanie študentov? Do miestnosti údržbára a upratovačiek? Prostredníctvom dcéry a jej kamarátov som rozbehla veľkú pátraciu akciu po celom internáte aj miestnom poštovom úrade, skoro akoby v tej obálke boli zlaté tehly, ale nič. Jednoducho, niekto tie čokolády zrejme zožral.

Nie, nezatvárajte hranice!

Prosím vás, keď budete svojim deckám študujúcim v cudzine posielať nejakú zásielku, prekonajte vlastnú lenivosť, nájdite si na to čas a vždy to posielajte doporučene aj s pekne  vyplneným poštovým podacím lístkom. Píšem to zámerne, pretože ktovie, ako pri omicrone dopadnú tieto Vianoce a koľko študentov z cudziny sa domov na sviatky ani nedostane. Priznám sa, keď na sociálnych sieťach čítam bojové pokriky na tému „okamžite zavrite všetky hranice“, mám chuť okolo seba kopať. To si vážne niekto myslí, že v dnešnom globalizovanom svete je možné nepriedušne zavrieť hranice a žiadny vírus sa sem nedostane? Panebože, veď si len spomeňme na výnimky papalášov z prvej vlny! Nehovoriac o tom, že dve tretiny potravín, ktoré budeme mať cez sviatky na stole, tiež budú musieť na Slovensko nejako docestovať. Alebo niekto žije v predstavách, že ananás, datle, figy, pistácie, mandarínky a kadečo iné dopestoval „Jóži báči“ z Dunajskej Stredy vo svojom skleníku? O darčekoch ani nehovorím. Väčšinu z nich tiež nevyrobili šikovné ruky slovenských remeselníkov.

Takže, prosím, neprepadajme panike. A keď, tak len panike z toho, že sa na Vianoce neuvidíme so svojimi deckami. A ďalšími blízkymi. Táto predstava ma trošičku desí. Fakt nechcem na Štedrý večer sopliť nad kaprom s majonézovým šalátom…

A kuskus s kakaom ste už jedli?

Kým mňa naplno zamestnával stratený Mikuláš,  dcéra stihla zabsolvovať všetky skúšky. Ako som už spomínala, v Holandsku nemajú na univerzitách semestre, ale štvrťroky a na konci každého je skúškové obdobie. A potom pár dní voľna. To sa chvíľu oslavuje a dlho spí, študentská klasika. A tiež varí. Počas skúškového totiž na jedlo a spánok veľa času nezostáva.  A už vôbec nie na nákup potravín. Takže sa  varí len z toho „co dům dal“. Výhodou je, že keď vám už z učenia úplne prepína, môžete zostavovať rebríček najnechutnejších jedál, ktoré ste si pripravili. Aby ste boli v obraze, na tretej priečke sú aktuálne cestoviny s džemom, na krk im dýcha ryža s uhorkou a jednoznačným víťazom sa stal kuskus posypaný kakaom. Ďalšie skúškové je zase v januári, nepochybujem o tom, že pribudnú noví kandidáti na víťazstvo.

Inak v Holandsku majú aktuálne tiež lockdown. Školy ani krúžky však zatvárať nechcú. A to sa týka aj univerzít a internátov a tiež mimoškolskej aktivity študentov. Úprimne, mne by až tak nevadilo, keby trošku zavreli, že by to moje decko stihlo prekĺznuť ešte stále otvorenými hranicami. Ale keď to spomeniem, cez obrazovku počítača na mňa strašne škaredo zazrie. Ona to tam skrátka miluje. Aj napriek tomu, že v škole toho majú toľko, že neraz od únavy padá dole nosom rovno do postele.

Dávam im druhú šancu, snáď to nepokašľú

Čo vám poviem, keď už mi je jasné, že domov tak skoro nepríde, neostáva mi iné, než dať pošte druhú šancu. Teraz už poučená, rvem čerstvo napečené medovníky, linecké kolieska aj karamelové guľôčky do škatule od topánok, prelepujem hrubou lepiacou páskou, zabalím ešte do papiera a slávnostne odteperím na poštu. Jasné, že si priam krasopisne vypíšem aj poštový podací hárok. Manžel síce poznamená, že za 14 eur čo som dala za balík, by si dcéra mohla nakúpiť koláče aj v Holandsku, ale mňa neznechutí. Som nesmierne spokojná sama so sebou a so svojou balíkovou misiou. Len nech sa tá sladká škatuľa od topánok po ceste nestratí, lebo tentokrát ju už pôjdem hľadať do Holandska osobne!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)