Denník zdeptanej matky: Majte krásne Vianoce a kúpte si mačku! (6. časť)

Ententičky, dva špendlíčky… chvíľu tak a potom zase inak… príde, či nepríde? Tak nejak vypočítavam, ako to bude. Či sa dcére podarí úspešne doletieť z Amsterdamu do Viedne a odtiaľ prísť do Bratislavy, alebo aj nie. A druhá vec, či a kedy sa zase vráti. Opatrenia sa menia zo dňa na deň, niekedy aj z hodiny na hodinu. Nezavrú po sviatkoch niektoré štáty hranice? „Nuž, to máte za to, že jej nestačí slovenská škola…,” aj také som si už vypočula. Ľudia boží, to akože vážne? 

Sú pravidlá pre očkovaných a pravidlá pre neočkovaných. A potom sú tu ešte tí chudáci, ktorí sa očkovať nemôžu. Do tejto skupiny patrí aj moja dcéra. Po prvej dávke Moderny schytala anafylaktický šok. Nejdem sa o tom rozpisovať, lebo lexaurin mám vo vedľajšej izbe a nechce sa mi postaviť… No ale skrátka títo chudáci, keď chcú prejsť hranice, tak majú tri dni čo robiť, aby si zistili, čo všetko a kde všade od nich chcú. Každý štát ich berie inak, každý chce iné potvrdenie a niektoré štáty sa tvária aj tak, že takíto ľudia vlastne vôbec neexistujú.

No a potom jedna vec sú štátom vydané opatrenia a druhá tí, čo vás kontrolujú, a občas nestihnú zaregistrovať, že včera sa čosi zmenilo a už je zase všetko inak. A viete, čo je najväčšia prča? Keď si zavoláte na regionálny úrad verejného zdravotníctva a vzápätí do Národného centra zdravotníckych informácií a dostanete protichodné odpovede. Úplná mňamka! Volá dcéra, volá jej frajer, volám ja. Tak potrebuje PCR test, alebo nepotrebuje? Pomoc! Čert ber 70 eur (fakt nekresťanské prachy v čase najväčších kresťanských sviatkov chcú za test v Holandsku), nechaj sa v tom Amsterdame vyšpárať a poď už domov! 

Do prdele, horíme! 

Som optimista, verím, že to všetko dobre dopadne. Rýchlo odpratávam z dcérinej izby sušiak na bielizeň aj žehliacu dosku (všimli ste si, koľko priestoru vám vznikne v byte, keď detiská vypadnú?), zametám všetky stopy a začínam sa tváriť, že je to svätyňa, do ktorej vôbec nechodíme, keď je ona preč. A v posledný deň si krátim čas vyváraním jej obľúbených jedál. Nalejem do hrnca olej a nechám pekne rozohriať, kým opražím cibuľku. Tých pár sekúnd predsa nebudem postávať pri sporáku, naplním zatiaľ práčku. Ibaže, ako si tak preberám tie špinavé tričká, toto do bieleho, toto do tmavého, na hrniec s olejom zabudnem. Len zrazu zacítim čudný pach, začujem čudný zvuk a keď vleziem do kuchyne, z hrnca šľahajú metrové plamene a olizujú mi roh vrchnej skrinky. „Do prdele, horíme!“ ziapem na psa a mačku.

Hneď sa ukáže, ktoré zviera je charakter. Kým pes zhrozene čumí na plamene, trasie sa ako osika, no celý čas stojí pri mne, mačka trieli ku vchodovým dverám v snahe zdrhnúť ako prvá z horiaceho pekla. Už horí utierka, aj filter v digestore, ktorý je, našťastie, pokazený a tak nebol zapnutý. Ja zatiaľ pobehujem z jedného konca kuchyne na druhý, božekám a premýšľam. Dym ma štípe v hrdle, no zvyšky rozumu ešte fungujú a kričia, že nehasiť vodou. Ale čím? Piesok do mačacieho záchoda! – preletí mi hlavou spásonosná myšlienka a už sypem do hrnca 10 kg piesku a vzápätí to celé olejem vodou. Sme zachránení!

Trasiem sa ako osika už aj ja, otváram okná, pozerám na tú spúšť. Predvianočne vyleštená kuchyňa je tatam. Poletuje po nej popol zo spálenej utierky, po spodných skrinkách steká voda, v ktorej sa rozpúšťa mačací piesok. Psovi aj mačke čítam z očí jediné slovo: Debilka! Mladšia dcéra, ktorá vzápätí prichádza domov z nákupov, povie len: „Mami, prosím ťa, ty už nič nevar. Objednáme si donášku…“

Deci likéru a veľa cukru

A tak sa znovu pustím do upratovania kuchyne. Ďakujem Bohu, ďakujem všetkým svätým, ďakujem osudu. Som šťastná prešťastná, že namiesto kolied mi neznie v ušiach húkačka hasičov. V duchu sa ospravedlňujem mačke za to, koľkokrát som nadávala, že ju dcéra dotiahla domov, púšťa chlpy, škriabe nábytok, v noci mi skáče na chrbát… Však nebyť mačky, nemám čím hasiť! Ľudia zlatí, ak ešte nemáte všetky darčeky alebo čakáte na povianočné výpredaje, kúpte si mačku. Budete na ňu síce každý deň pindať, ale raz jej prítomnosť v byte možno oceníte. (Ale teda asi bude rozumnejšie neodchádzať od sporáka, keď zohrievate olej.)

Takže čo? Niekedy je fajn počúvať svoje decká a tak už nevarím.  Chrúmem vianočné koláče a zalievam ich vaječným likérom. Deci likéru a veľa cukru, to je ten najlepší recept na „pocuchané“ nervy. Dcéra medzitým píše, že vyráža z Amsterdamu, že prešla check-inom, že im posúvajú let, že už idú do lietadla… Je vo vzduchu a už sa len modlím, nech šťastne doletí. Vianoce sa môžu začať…

PS: Dva dni pred dcérou sa na pošte objavil aj „stratený Mikuláš“, ktorého som dcére zaslala do Holandska a nikdy k nej nedorazil. Čo vám poviem, vrátil sa. Celý, nepoškodený, len tak si pocestoval hore-dole. Bez covid-passu, bez testu, normálne tomu kúsku čokolády závidím… Snáď príde čas, keď si len tak hore-dole budeme zase lietať cez hranice aj my. Presne to nám všetkým želám pod stromček!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)