Denník zdeptanej matky: Nie život, ale intrák ťa naučí! (3)
Volám dcére o desiatej večer, čo robí a ako to dnes dáva. Vraj umýva dlážku a ešte jej zostáva vydrhnúť sporák a rúru. Našťastie sedím, inak by som zaručene padla na zadok. Moje bordelárske decko, ktorému sa doma v detskej izbe vždy kopili taniere a šálky, až kým nebolo do čoho v kuchyni jedlo nakladať, zrazu upratuje internátnu kuchyňu. No to ma podrž!
Priznám sa, nie som ukážková matka. Vlastne, keď som čítala zhrnutie zručností, ktoré by malo podľa detských psychológov ovládať dieťa vo veku 10 rokov, malo som pocit, že som úplne nafigu matka. Vymeniť žiarovku a rozumieť princípu elektrického napätia? Fakt už v 10. rokoch? Túto métu som ja sama nedosiahla ako 48-ročná, nieto moje decko! Aj keď už je dospelé…
Niektorým veciam človek jednoducho neunikne
Skrátka, niektoré veci som dcéry nenaučila. Iné som im ukázala raz, dvakrát, ale nenútila som ich. Jasné, že si museli upratovať svoje izby a pomáhali pri umývaní riadov a podobných činnostiach. Avšak určite nikdy nedrhli doma sporák s rúrou. Základ bol, že musia stíhať školu, krúžky a každý deň sa postarať o domáce tvory (pes a mačka). Na zvyšok som mala teóriu, že raz ich život všetko naučí. A príde čas, keď budú musieť v domácnosti robiť úplne všetko. Niektorým veciam človek jednoducho neunikne. A už je to tu!
Ak chcete vedieť, čo všetko sa vaše decko dokáže naučiť počas jediného mesiaca, vyšlite ho do cudziny na internát. Zrazu nakupuje, varí, perie, žehlí, upratuje kuchyňu po ôsmich ľuďoch, umýva dlážky, drhne kúpeľňu… Popritom stíha sledovať akcie v potravinách, lebo vreckové slovenského študenta v Holandsku nebýva práve vysoké, a pravidelne chodí na trhovisko, kde sú ovocie a zelenina lacnejšie. Povedzme si rovno, že ani maturita z ekonomiky vás nenaučí toľko, čo prázdna peňaženka.
Kokos, to bolo ako jazda poslepiačky…
Pripravte sa však aj na to, že v tejto škole života sa dieťa naučí aj veci, z ktorých sa vám zatmieva pred očami. Najmä keď ste tisíc kilometrov ďaleko a máte bujnú fantáziu, takže si detailne viete predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť. Napríklad taká jazda na bicykli v rannej špičke v topánkach s desaťcentimetrovým opätkom. Navyše, keď vonku leje ako z krhle a slečna má na nose okuliare, lebo nasadzovať ráno šošovky nebol čas…
„Kokos, to bolo ako jazdiť poslepiačky,“ veselo mi večer zvestuje a ja si v duchu predstavujem jej zdeptaného anjela strážneho, ktorý zase raz ťahal nadčasy.
Výborná je tiež jazda na bicykli, keď pod pazuchou teperí sušiak na bielizeň. „A ako som ho mala podľa teba odniesť z obchodu, keď som tam prišla na bicykli a intrák mám 20 minút odtiaľ?“ nechápe, čo sa čudujem. A ešte mi vysvetlí, že to vlastne bolo úplne v pohode, lebo ten sušiak je ľahučký a oveľa ťažšie to mal spolužiak, ktorý teperil na bicykli koberec…
Vždy som si myslela, že mobil je fantastický vynález. A že chudáci naši rodičia, ktorí sa s nami nemohli spojiť každý deň, aby si vypočuli naše veselé historky, keď sme sa odtrepali niekam za hranice všedných dní. Dnes začínam uvažovať nad tým, že predsa len boli vo výhode. Nemuseli zažívať infarktové stavy každý večer. Odkedy mám decko v cudzine, obdivujem ich viac než kedykoľvek predtým, že to s nami dali.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)