Desaťročie temna. Najtemnejší deň v Nórsku má 77 mien, ktoré čakajú na stretnutie s najbližšími

Keď sa dnes pozeráte na ostrov Utoya ako turista, aj tak máte pocit, že sa vás to dotýka. Tá tragédia, ktorá ohromila nielen Nórsko. Cítite zvláštny pocit, akoby bolo niečo vo vzduchu, čo neviete nijako uchytiť, nijako opísať, nijako pomenovať. Jednoducho to tam cítite aj po rokoch. Či zastavíte a vystúpite z auta, alebo len prejdete okolo.

Pozeráte sa na jeden z malebných ostrovov iba 38 km od hlavného mesta Oslo, asi 24 minút jazdy autom a máte pocit, že tá tragédia sa vás priamo dotýka aj dnes. Môžete byť z druhej strany zemegule, aj tak sa akosi automaticky v duchu pýtate, Bože, čo keby tam boli moje deti? Lebo niekoho deti tam boli a mali to byť pre nich ďalšie nezabudnuteľné prázdniny na ostrove. Ale neboli a už nikdy žiadne iné prázdniny ani nebudú.

Prechádzate po malom parkovisku, kde o chvíľu zakotví loď z Utoye a nechce sa vám ani pomyslieť, že presne tam zaparkoval a kráčal aj vrah. Pozeráte sa na súkromný ostrov s pocitom spolupatričnosti, akéhosi duchovna, až spoluzodpovednosti. A nejako automaticky sa v duchu pýtam, naozaj pre toleranciu a vzájomné pochopenie nemôžem doma urobiť viac?

Pozeráte sa na pristávajúci trajekt s účastníkmi kongresu, ktorí sa vracajú domov k svojich rodinám pred víkendom. Tak, ako sa po tábore mali malým súkromným trajektom vrátiť pred desiatimi rokmi deti k svojim rodičom. Ale aj vedúci tábora, ktorí ich chceli chrániť. Pred zvrhlíkom však deti uchránite len ťažko.

Neďaleko ostrova Utøya bývajú moje deti. Z ich záhrady takmer dovidieť na ostrov. Vždy, keď prechádzam okolo, vždy stíchnem a vždy si poviem, prečo by tam presne v tom čase nemohli byť na výlete moje deti? Vždy, keď okolo prechádzame autom, vždy automaticky stíchneme. Vždy.  

Dodnes je to miesto, na ktoré sa pozeráte s rešpektom a mimoriadnou úctou a pokorou, na ktorom však po tej hrôze musí ísť život ďalej. Pristúpite k brehu, namočíte si možno aj ruku na znak spolupatričnosti, akoby letmý dotyku s obeťami a ich rodinami. Môžete nastúpiť na loď, ale aj tak sa vám tam vlastne nechce len tak bez príčiny a už vôbec nie zo zvedavosti. Lebo ostrov Utøya si zvedavosť nezaslúži. Obete a ich rodiny si to nezaslúžia. Je to lacné, preplávať taký kúsok cez sladké fjordy, len aby ste tam boli. Na ten skľučujúci pocit utrpenia a spolupatričnosti vám úplne stačí dotyk s vodou a pohľad na miesto tragédie, ktorá v Nórsku odštartovala aj iné prejavy nenávisti.

Stojíte tam a len ticho hľadíte do diaľky. Je leto a okolo vás neuveriteľné množstvo žltých horských nórskych kvetov, more letných margaretiek a lesných jahôd. Presne ako pred desiatimi rokmi… A už nikdy nevyslovíte jeho meno.

 Najtemnejší deň Nórska 22. júl 2011

Od hrozných teroristických útokov z 22. júla 2011 v Nórsku uplynie presne desať rokov. Jeden jediný páchateľ tu zavraždil 77 ľudí (väčšinou tínedžerov). Začal už bombovým útokom v Oslo, v prezlečení za policajta sa doplavil na ostrov Utøya. Úplne zbytočne tu pomýlený fanatik a  krajne pravicový terorista vyvraždil ľudí, ktorí doma nesmierne chýbajú.

Ako tento útok zmenil Nórsko, prečo sa stal a čo vyvolal opísal JONATHAN WILLIAMSON  v  denník Norway Today.

Toto tragické beštiálne vraždenie sa dodnes šíri v povedomí Nórska.  Keď sa v ten deň zobudilo 77 ľudí, nikto z nich netušil, že je posledný.  

Páchateľ tragédiu chladnokrvne plánoval a pripravoval od roku 2009. Nazhromaždil si dostatok poľnohospodárskych hnojív na výrobu výbušniny, ktorú na odpútanie pozornosti nechal explodovať v Oslo. Prezliekol sa za policajta, aby pôsobil dôveryhodne a zamieril rovno za účastníkmi tábora na Utøyi. A tu spustil sadistickú a bezhlavú streľbu do aj generácie mladých. 77 rodín sa rozpadlo na tisíc kúskov, ktoré už nikdy nikto nedá dokopy.

Spomínanie na obete

Obete pochádzali zo širokého spektra spoločnosti, veku, povolaní aj prostredia.  Tábor bol vlastne taký mikrosvet nórskej spoločnosti. Medzi nimi bola Ida Marie Hill (34), politická poradkyňa a Hanna Erkrell Loevlie (51), konzultantka. Ismail Haji Ahmed (19) inštruktor tanca, zatiaľ čo Johannes Boe bol „nezávislý chlapec s dobrým zmyslom pre humor“, poznamenali jeho rodičia pre Norwegian Broadcasting (NRK). Mal iba 14 rokov.

Bomba vybuchla v automobile vedľa budovy vo vládnej štvrti Oslo, v ktorej sídlila kancelária vtedajšieho predsedu vlády Jensa Stoltenberga. Pri výbuchu zahynulo 8 ľudí a ďalších 209 bolo zranených. Obete tu mali medzi 26 a 61 rokmi. Mnohé z nich pracovali vo vládnych budovách a agentúrach rovnako, ako deň predtým. Tak ako každý iný pracovný deň.

Na samotnej Utøyi sa konal každoročný letný tábor Družiny mládeže pracujúcich (Arbeidernes ungdomsfylking, AUF) s viac ako 600 účastníkmi, väčšinou tínedžermi. Vrah tu systematicky a úplne bezohľadne zavraždil 69 ľudí a ďalších 110 zranil. Priemerný vek bol iba 20 rokov. 55 obetí bolo mladších ako 19 rokov. Mnohí z nich sa zaujímali o veci verejné, multikulturalizmus a integráciu. Tí, ktorí prežili, bojovali o život v studenej vode pri ťažko dostupnom skalnatom brehu ostrova na opačnej strane. Existuje nespočetné množstvo ďalších príbehov, ktoré vypovedajú o utrpení, bolesti, úzkosti a strate, ktoré pocítili rodiny, priatelia a milované osoby každej obete v desaťročí temna od tohto čierneho dňa.

Umlčanie vinníka

Autor v článku píše, že pri desiatom výročí tohto strašného dňa by sa mali všetci zamerať na obete, nie vinníka. Za tie roky boli o vrahovi napísané milióny slov – novinové články, správy, knihy, ba dokonca aj psychiatrické správy. K tomu si pripočítajte tisíce hodín v rozhlase, televízii a dokonca aj v kinách. 10. výročie však chce autor venovať len spomienke a úcte nevinných obetí. Jednoducho už nestrácať čas vinníkom.  

„Ak mu dáme meno, dá mu to hlas, zmysel pre identitu, označenie a kolektívny význam a trvalé miesto v čase a priestore. 22. júla 2011 však  77 ľuďom ukradol životy a spravil z nich obete. Takže zbabelého odsúdeného vraha za týmto hrozným činom a dňom budeme ďalej označovať iba ako „vinníka“. Umlčíme vinníka a pripomenutie si len obetí je to najmenej, čo môžeme od dojatia tej smutnej chvíle urobiť,“ napísal autor článku v Norway Today. (Ako terorizmu ovplyvnil Nórsko ďalšie roky nájdete v článku Norway Today od autora  JONATHANA WILLIAMSONA)

Venované obetiam 22. júla 2011. Nech sa jedného dňa stretnú so svojimi rodinami, priateľmi a blízkymi. Česť ich pamiatke!

Monica Iselin Didriksen
Diderik Aamodt Olsen
Gizem Dogan
Henrik Pedersen
Andreas Edvardsen
Rolf Christopher Johansen Perreau
Tore Eikeland
Karar Mustafa Kásim
Bendik Røsnæs Ellingsen
Bano Abobakar Rashid
Aleksander Aas Eriksen
Henrik Rasmussen
Andrín Bakken Espeland
Synne Roeyneland
Hanne Balch Fjalestad
Ida Beatha Rogne
Silje Merete Fjellbu
Simon Sæbø
Hanne Kristine Fridtun
Marianne Sandvik
Andreas Dalby Groennesby
Fredrik Lund Schjetne
Snorre Haller
Lejla Selaci
Rune Havdal
Birgitte Smetbak
Mona Abdinur
Maria Maageroe Johannesen
Ismail Haji Ahmed
Ronja Soettar Johansen
Thomas Margido Antonsen
Sondre Kjoeren
Porntip Arda
Margrethe Boeyum Kloeven
Modupe Ellen Awoyemi
Syvert Knudsen
Lene Maria Bergum
Anders Kristiansen
Kevin Daaé Berland
Elisabeth Troennes Lie
Trond Berntsen
Gunnar Linaker
Sverre Flate Bjoerkavag
Tamta Lipartelliani
Torjus Jakobsen Blattmann
Eva Kathinka Lutken
Monica Boesei
Even Flugstad Malmedal
Carina Borgund
Tarald Kuven Mjelde
Johannes Buoe
Ruth Benedicte Vatndal Nilsen
Asta Sofie Helland Dahl
Hakon Oedegaard
Sondre Furseth Dale
Emil Okkenhaug
Guro Vartdal Havoll
Isabel Victoria Green Sogn
Ingrid Berg Heggelund
Silje Stamneshagen
Karin Elena Holst
Victoria Stenberg
Eivind Hovden
Tina Sukuvara
Jamil Rafal Mohamad Jamil
Sharidyn Svebakk-Boehn
Steinar Jessen
Havard Vederhus
Espen Joergensen
Hanna Endresen
Tove Ashill Knutsen
Kai Hauge
Jon Vegard Lervag
Ida Marie Hill
Hanne Ekroll Loevlie
Anne Lise Holter
Kjersti Berg Sand

“Bola som tam, vlastne tadiaľ prechádzam často. Stojíte tam a len ticho hľadíte do diaľky. Pozeráte sa na súkromný ostrov s pocitom spolupatričnosti, akéhosi duchovna, až spoluzodpovednosti. A nejako automaticky sa v duchu pýtam, naozaj pre toleranciu a vzájomné pochopenie nemôžem urobiť doma viac? Je leto a okolo mňa neuveriteľné množstvo žltých horských nórskych kvetov, more letných margaretiek a lesných jahôd. Presne ako pred desiatimi rokmi… A už nikdy nevyslovíte jeho meno.” Lucia Tomečková

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)