Dizajnérka a výtvarníčka Laura Spörerová pracuje na vlastnej značke v Holandsku. Odišla s 500 eurami a nevedela ani jazyk. Dopredu ju tam ženie väčšia konkurencia aj prajnosť  

• Začiatky v cudzine označila za drsné. Aj do banky chodila s napísaným papierikom, aby jej rozumeli.
• Upratovala aj roznášala poštu, po nociach maľovala.
• Prvý obraz predala za desiatky eur, dnes aj dvadsaťnásobne viac.
• Konkurencie sa nebojí, naopak, ženie ju za vysnívaným snom. Aj prajnosť miestnej umeleckej komunity.
• Keď vystavovala v New Yorku, po prehliadke už všetci odišli a ona ešte stále odpovedala na otázky médií.

Keď premýšľala o tom, ako by jej obrazy mohlo vidieť čo najviac ľudí, napadlo jej, že ich bude maľovať priamo na oblečenie. Začali tak vznikať originálne šaty, bundy aj džínsy, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Neprehliadnuteľná je aj ich autorka – dizajnérka, fotografka a výtvarníčka Laura Spörerová, ktorá dnes žije a tvorí v Holandsku, a dáva to naozaj skvele. Ako hovorí, táto krajina ponúka umelcom oveľa viac príležitostí, ako sa presadiť: „Na Slovensku ľudia nie sú veľmi otvorení novým veciam. V Holandsku je viac možností, ľudia sú prajnejší a dokážu oceniť vaše úsilie a prácu, ktorá je za úspechom.”

Laura Spörerová pochádza zo Zohora, z malej dedinky pri Malackách. Jej mama aj babka boli krajčírky a kým šili, ona si pri nich kreslila módne návrhy a zo zvyškov látky šila oblečenie pre seba. „Keď doma videli, že mám talent, prihlásili ma do základnej umeleckej školy, kam som chodievala po vyučovaní, a neskôr som vyštudovala strednú umeleckú školu. To už som vedela, že umenie je cesta, ktorou chcem ísť. Vždy ma bavilo aj napĺňalo, takže neustále som niečo maľovala alebo šila,“ spomína Laura.

Dodáva, že odmalička chcela byť módnou návrhárkou. Až na strednej škole začala viac maľovať a čoraz intenzívnejšie ju to ťahalo k obrazom. Dnes navrhuje oblečenie, maľuje obrazy, zároveň maľuje svoje obrazy aj priamo na oblečenie či tenisky, vyrába masky, fotografuje, venuje sa body paintingu…  Je nesmierne kreatívna a všestranná. V podstate sa sama pustí do všetkého, čo ju zaujme.

Šaty ako plátno

„Raz som si v škole len tak začala kresliť na nohavice. A potom mi napadlo, že by som bola rada, keby moje obrazy videlo čo najviac ľudí. Pretože dnes ich môžu vidieť iba tí, ktorí prídu na výstavu, do galérie alebo ku mne domov, kde visia na stene. No ja som ich chcela prezentovať aj vonku, na ulici. A tak som začala maľovať obrazy priamo na odev. Je to tá najjednoduchšia prezentácia mojich malieb a navyše to nesmierne skrášli oblečenie,“ hovorí Laura, ktorá sa vždy obliekala inak ako ostatní.

Originály, ktoré si budú môcť dopriať viacerí

Jej veľkým snom je mať vlastnú značku oblečenia. Založila firmu, módne návrhy má nachystané, potrebuje však domyslieť, ako zabezpečiť tlač obrazov na odevy.

„Keď maľujem na oblečenie trvá to veľa hodín. Najskôr si namaľujem linky, potom ide prvá vrstva farby, keď sa usuší, dávam druhú vrstvu, zase sa suší, nasleduje tretia vrstva… Kým dosiahnem, aby to malo farbu, akú chcem, a zároveň som si istá, že sa obraz nepoškodí pri praní a zostane na džínsoch či šatách dlhé roky, je to naozaj dlhý proces. Preto chcem pripraviť iba dizajn, namaľovať obraz, ale na odev by sa už len natlačil. Musím však nájsť taký spôsob tlače, že to bude rovnako krásne ako pri maľovaní. Nejaké skúšky už mám za sebou, tak uvidíme,“ vysvetľuje.

Tlač obrazov namiesto priamej maľby na odev by mala ešte jednu výhodu – výsledný produkt by bol o čosi lacnejší. „Aj dnes ľudia chápu, že za takéto originálne odevy musia zaplatiť viac, ale predsa len by som chcela, aby boli cenovo dostupnejšie. Chápem, že nie všetci si môžu dovoliť drahé rifle a toto by určite bola cesta pre viacerých ľudí.“

Najväčšou inšpiráciou sú ženské krivky

V autorských dielach Laury vidno, že miluje divoké kreácie a jej obrazy sú plné emócií a príbehov.

„V umení platí, že čo je krásne pre vás, nemusí byť pekné aj pre ostatných. Pre mňa sú krásne ženské krivky. V podstate maľujem len ženy, stromy a ornamenty. Inšpiráciu teda hľadám najviac v ženách a v prírode. Ale v prvom rade inšpirácia pochádza z môjho srdca. Preto keď chcem niečo namaľovať, musí to jednoducho vychádzať zo mňa. Príde nápad a potom sa do toho ponorím na celé hodiny, maľujem aj v noci, nevnímam čas. Veľkú úlohu pri tom hrajú aj emócie a to, čo sa aktuálne deje okolo mňa, ale aj farby a slnko. Keď je krajší deň, hneď je aj lepšia nálada,“ hovorí Laura.

Za svoj najväčší úspech dosiaľ považuje prehliadku na New York Fashion Week, kde sa zúčastnila v roku 2017 so svojou kolekciou šiat a masiek. Čo sa týka obrazov, so širokým ohlasom sa stretla výstava, ktorú mala v Bratislave v Galérii Michalská brána.

„Mala som výstavu na Slovensku, kde som ukázala aj kolekciu prvých modelov nohavíc, ktoré som maľovala. A niekto z mojich známych tam pozval Ľubicu Surkošovú, ktorá pravidelne organizuje New York Fashion Week. Moje modely sa jej veľmi páčili a zrazu mi len tak povedala: Ideme do New Yorku. Zmohla som sa len na: Prosím? Ale toto sú iba prvé modely, mám v hlave aj lepšie nápady…“ smeje sa dnes Laura. Dodáva, že sa dohodli, že si to pred New Yorkom najskôr vyskúšajú na International Fashion Night, čo bola veľká medzinárodná módna prehliadka deviatich krajín, ktorá sa konala v Bratislave. Predviedla tam svoje modely a otestovali vzájomnú spoluprácu. No a cesta do New Yorku bola otvorená.

„Dali mi voľnú ruku, mohla som pripraviť akúkoľvek kolekciu. Bolo to len na mne. Tvorila som ju asi tri-štyri mesiace a nakoniec som v New Yorku odprezentovala svoje pomaľované nohavice, šaty, sukne a masky. Reakcie ľudí boli perfektné, všetkým sa to páčilo. Bolo vidno, že na niečo také nie sú zvyknutí a príjemne som ich šokovala. Po prehliadke som robila množstvo rozhovorov pre noviny a magazíny z rôznych krajín. Ostatní dizajnéri už odišli a mňa sa tam novinári stále na niečo pýtali. Vnímala som to ako naozaj veľký úspech. Veľa ľudí sa potom aj neskôr na mňa obrátilo a mali záujem o moje modely.“

Aj tetovanie je jednou z možností sebavyjadrenia

Aj svoje telo vníma ako možnosť sebavyjadrenia. Napriek tomu, že ho zdobia viaceré kresby, ani jedno tetovanie nepochádza priamo od nej. „Svoj obraz na tele nemám. Chcela by som, ale nikto ho nedokáže podať tak ako ja. Prekopírovať moje obrazy je naozaj komplikované. Preto na tele zbieram umenie od ostatných umelcov a tatérov,“ konštatuje Laura.

Hoci na svojej facebookovej stránke má množstvo fotografií, necíti sa ako modelka. Vraj je veľmi hanblivá. Napriek tomu rada sama prezentuje svoje odevy aj masky. „Väčšinou si všetko fotím sama. Je to pre mňa jednoduchšie. Navyše, keď niečo dokončím, chcem to hneď ukázať svetu, tak to odfotím.“

Množstvo svojich diel má doma, kde väčšina z nich aj vznikla. „Kedysi som mala ateliér, ale potom som zistila, že sa musím často presúvať, čo nebolo vždy pohodlné. Keď robím doma, výhodou je, že keď mám náladu niečo namaľovať, môžem sa do toho okamžite pustiť. A keď som už unavená, môžem prestať a idem si hneď ľahnúť. Keby som musela stále chodiť niekam do ateliéru, bolo by to časovo náročnejšie. Navyše, tu v Holandsku veľa prší, čo ma niekedy dosť demotivuje, takže sa mi ani nechce ísť z domu,“ hovorí.

V Holandsku je väčšia konkurencia, no aj tak sa presadíte ľahšie

Už deväť rokov Laura žije a tvorí v Holandsku. „Vyrastala som na Slovensku, neskôr som študovala umeleckú školu v Čechách, no umením sa v oboch krajinách veľmi presadiť nedá. Ľudia nie sú otvorení novým veciam. A moje obrazy sú dosť bláznivé, nie sú klasicky komerčné. Preto keď som skončila štúdium, odišla som do Holandska. Najskôr som žila dva roky v Haagu, potom šesť rokov v Amsterdame a teraz bývam v Ultrechte. Je pravda, že je tu väčšia konkurencia, no zároveň sú tu ľudia z celého sveta a moje bláznivé obrazy a masky sa im veľmi páčia. Navyše, jednoduchšie sa tu dá spolupracovať s dizajnérmi či fotografmi na rôznych alternatívnych párty. Je tu množstvo kultúrnych podujatí, čiže pre každého umelca je tu oveľa viac možností než na Slovensku,“ vysvetľuje Laura, prečo si zamilovala práve Holandsko. Dodáva, že tamojší ľudia sú prajnejší aj čo sa týka úspechu a vedia oceniť robotu, ktorá je za ním. A hoci presadiť sa v umení nie je ani v cudzine ľahké, ona to jednoznačne dala. Aj keď začiatky boli dosť drsné.

„Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie, v podstate zo dňa na deň som sa vybrala do Holandska za svojím najlepším kamarátom, ktorého mama tu bývala už 2-3 roky, a on šiel za ňou študovať holandčinu. Mali prenajatý byt a v ňom voľnú izbu, vďaka čomu som mala hneď od začiatku zabezpečené ubytovanie. Ale inak nič. Dokonca som nemala vopred našetrené žiadne peniaze, naši mi dali 500 eur a ďalej som sa musela starať sama o seba. Keďže všetko je tu drahé, vôbec mi to nevychádzalo. Našťastie, našla som si prácu, upratovala som domy a roznášala poštu, a pomaličky som začala na seba zarábať,“ spomína Laura.

Keďže upratovanie a roznášanie zásielok jej zaberalo spočiatku cez deň len pár hodín, zvyšný čas mohla venovať maľovaniu. Inokedy tvorila v noci. Do umeleckého sveta začala postupne prenikať cez známych. „Bolo tu pár Slovákov, ktorí vedeli, že maľujem, neskôr som najmä v práci spoznávala aj Holanďanov, chodila som na výstavy a tam som sa tiež zoznamovala s ľuďmi, ktorí sa venovali umeniu.“

Svoj prvý obraz predala pod cenu, dnes by ho rada mala doma

Postupne sa jej v Holandsku darilo prezentovať svoje umenie a objavili sa aj prví záujemcovia o kúpu obrazov. „Prvý obraz som predala známym. Bol to slovenský pár, ktorý žije v Holandsku, a moje maľby sa im veľmi páčili. Predala som im rovno dva obrazy, ale dnes by som to už neurobila. Najmä s tým jedným som šla veľmi pod cenu a dnes to dosť ľutujem, rada by som si ho nechala. Boli to také začiatky, keď som začala maľovať stromy. Predala som ho za 80 eur, teraz predávam obrazy za 1000 až 1500 eur,“ konštatuje Laura. Na otázku, ako dlho trvalo, kým cena jej obrazov stúpla aj 18-násobne, odpovie, že celých 7 rokov úsilia, kreatívnej tvorby aj sebaprezentácie.

Napriek všetkému však hovorí, že to ani v tých horších časoch nechcela vzdať. „Nikdy som si nepovedala, že kašlem na to a idem domov. Vždy som sa nejako prebojovala ďalej. Hovorila som si, že keď som dokázala začať od nuly, prísť sem s 500 eurami, pričom len nájom ma stál 250, tak by už bolo blbé nechať to tak. Viem, že mám silu na to, aby som šla ďalej.“

Je dobré vedieť jazyk a mať plán

Keď sa dnes zamýšľa nad tým, či by niečo vo svojich začiatkoch urobila inak, tak povie, že by bolo fajn mať nejaký plán. „Vždy je dobré, keď máte na začiatok vybavenú prácu, pretože tá sa hľadá naozaj ťažko, a potom ešte ubytovanie. To sa dá aj cez internet. S bývaním je totiž v Holandsku veľký problém. V mnohých mestách je nedostatok voľných bytov a navyše sú drahé. Preto väčšina mladých ľudí si spoločne prenajíma byt či dom a každý obýva len jednu izbu. Keď chce človek bývať sám, je to naozaj veľmi drahé. Ja mám veľa oblečenia a rôznych vecí, potrebujem dosť priestoru a všetko je tu malé. Preto som svoj posledný byt hľadala päť mesiacov. Nakoniec som mala šťastie, našla som si apartmán päť minút od centra mesta a za dobrú cenu,“ hovorí Laura.

Dodáva, že nevýhodou pri jej začiatkoch bolo aj to, že nevedela cudzí jazyk. „Nerozprávala som po anglicky. A  v Holandsku je potrebná aj holandčina. Keď viete jazyk, môžete si hocičo vybaviť. Ja som to mala ťažké. Keď som šla napríklad do banky, napísala som si vetu, čo potrebujem povedať, a stále som si ju opakovala, keďže vtedy som ešte nemala ani internet v telefóne, že by som si pomohla prekladačom. Keď som tam prišla, tak som to povedala a ak sa ma náhodou niečo spýtali, len som pozerala a nič. Ale vybavila som, čo bolo treba. A potom som sa neustále učila nové slovíčka počas jazdy v električke. V Haagu som tiež začala s kurzom holandčiny, no keď som sa odsťahovala do Amsterdamu, tak som ho nedokončila. V Amsterdame už všetci rozprávali po anglicky, mala som pocit, že holandčinu až tak nepotrebujem a zlenivela som. Dnes to ľutujem. Aj keď po holandsky dosť rozumiem, chcela by som vedieť aj plynule rozprávať.“

Umenie nie je práca, ale život

Hoci sa v Holandsku Laure podarilo presadiť a práve tu chce rozbehnúť svoju odevnú značku, predsa len uvažuje nad tým, že sa pohne ďalej. „Je tu zima, rada by som šla niekam do tepla. Uvidím, kam ma vietor zaveje. Vždy som sa často sťahovala, som taký neposeda. Avšak nové prostredie mi pomáha aj v tvorbe, prinesie nejaký progres, čo sa odzrkadlí aj v mojej práci,“ hovorí dizajnérka, fotografka a výtvarníčka Laura Spörerová, pre ktorú umenie nie je len prácou, ale celým životom.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)