Dostal milosť, napriek brutálnemu týraniu ju odmietol. Odsedel si 16 rokov v najtvrdších podmienkach
Dobroslav Pustaj sa narodil v roku 1931 v Košiciach, no po otcovej smrti sa presťahoval s matkou do Ružomberka. V mladosti prišiel aj o svoju mamu, ktorá zomrela po vážnej chorobe.
Jeho mama počas druhej svetovej vojny pomáhala ľuďom, ktorých nacisti prenasledovali. Po vojne sa angažovala v Demokratickej strane. Táto angažovanosť jeho milovanej mamy ho inšpirovala v postojoch a aktivitách proti nastupujúcemu komunistickému režimu. Svoju činnosť vnímal ako pokračovanie v odkaze a angažovanosti jeho mamy.
Mal len 17 rokov, keď po nástupe komunistov k moci v roku 1948 založil odbojovú protikomunistickú organizáciu. Keď v roku 1951 začalo vysielať Rádio Slobodná Európa, v tom čase už pomerne veľkú organizáciu nazval Slobodné Československo.
Organizovanie odporu proti komunistickému režimu
Jeho úsilie oslovilo mnohých, ktorí sa k nemu pridali. Medzi nimi napríklad Ladislav Kmenta, ktorému komunisti zobrali stolársku dielňu. Alebo učiteľ Michal Melek, ktorého komunisti vylúčili zo zamestnania. Jednou z kľúčových postáv skupiny bol študent a neskôr učiteľ Leopold Šida, ktorý na Orave vytvoril prvú bunku spolupracovníkov. Skupina mladých ľudí najmä z Ružomberka a Oravy sa postupne rozrastala a vytvorila širokú sieť spolupracovníkov po celom Slovensku.
Keď komunistická moc začala budovať sústreďovacie tábory a začali sa politické procesy, Pustajova skupina svoju činnosť zintenzívnila. Pustaj, Šida a ďalší boli presvedčení, že jedného dňa sa komunistickú moc podarí zvrhnúť.
Oslovili aj niekdajších odbojárov z čias druhej svetovej vojny, ktorí im pomáhali so šifrovaním správ. Z bezpečnostných dôvodov zaviedli systém trojčlenných skupín, takže priamo o sebe vedeli vždy len traja členovia organizácie. Každý z trojice potom získal pre spoluprácu ďalších dvoch ľudí a tak ďalej. Tak sa vytvorila široká sieť po celom Slovensku.
Monsterproces a brutalita
V roku 1952 bola organizácia prezradená a väčšina jej členov a spolupracovníkov bola zatknutá. Pri zatýkaní jedného z nich, Jozefa Miku eštebáci doslova rozstrieľali, hoci on nebol ozbrojený.
Spomedzi všetkých zatknutých a súdených bola zvlášť vyčlenená skupina deviatich hlavných aktérov na čele s Pustajom a Šidom. Týmto deviatim hrozila poprava. Zakročil však vyšetrovateľ Viliam Marki, ktorý súd upozornil na skutočnosť, že v čase založenia odbojovej skupiny ešte neboli plnoletí. V monsterprocese boli odsúdení na 25 rokov väzenia, čo bol najvyšší možný trest. V šesťdesiatych rokoch dostali milosť, no Pustaj milosť prezidenta Novotného odmietol, pretože spôsob jej udelenia a využitie na politickú propagandu považoval za niečo nedôstojné. Na slobodu sa tak dostal až v máji 1968 ako posledný zo skupiny. Odsedel si 16 rokov.
Šidova neskoršia manželka Mária, ktorej rodičom komunisti všetko zobrali, bola pre svoju protikomunistickú činnosť takisto odsúdená v politickom procese.
„Každý deň ráno mi hodili uterák, zaviazali oči, potom ma na obed priviedli dolu. Keď si človek urobil tak, aby trošku videl, tak mal šťastie, že sa nezabil na tých schodoch. Veľmi ťažké vyšetrovania to boli. Nemôžem to ani spočítať, koľko za tú dobu, pol roka približne, možno aj viac ako pol roka, bolo tých vyšetrovacích hodín. No a potom, samozrejme, vyšetrovanie úplné, bez prestania, trvalo aj dva dni, ale tí eštebáci sa striedali po troch hodinách. Ale vy tam musíte sedieť, a keď vám padá hlava, tak vás oblejú vodou,“ spomínal vo svedectve pre Ústav pamäti národa.
Dobroslav Pustaj si trest odpykal v Ilave, v jáchymovských uránových baniach, v Leopoldove a Valdiciach. Bol jedným z najdlhšie väznených politických väzňov v Československu. Z tých šestnástich rokov osem strávil ma samotke. A z tých ôsmych rokov samotky štyri roky strávil v prísnej izolácii ministerstva vnútra, čo znamenalo, že režim ho považoval za jedného z najväčších zločincov.
V jáchymovskom trestnom tábore bol Pustaj svedkom, ako veliteľ tábora len tak z rozmaru zastrelil jedného z politických väzňov. Aby Pustaja zničili, presunuli ho do likvidačného tábora nazývaného aj Veža smrti. Pomenovanie bolo príznačné, pretože politickí väzni s trestom nad desať rokov tam ručne drvili urán dovezený zo všetkých baní v Československo. Bez akýchkoľvek ochranných pomôcok a ochranných opatrení vôbec, čo znamenalo, že politickí väzni tam po celý čas vdychovali rádioaktívny prach.
Napokon ho preložili do Leopoldova. Tam bol svedkom toho, ako sadistickí dozorcovia šikanovali aj osemdesiatročných politických väzňov. Alebo tiež situácie, keď bachari len tak z rozmaru zastrelili mladého väzňa Josefa Vaníčka.
Keď sa Pustaj ozval, presunuli ho do prísnej izolácie ministerstva vnútra, čo bola najprísnejšia izolácia. Vyznačovala sa napríklad častým mučením politických väzňov. Spal na dlážke, nesmel mať ani papier ani ceruzku.
V dôsledku mučenia a psychického nátlaku sa jeden z hlavných aktérov organizácie Ladislav Kmenta pokúsil o samovraždu, keď sa chcel obesiť na radiátore. Neskôr ho eštebáci aj po prepustení šikanovali, a to až natoľko, že si opäť siahol na život, tentoraz, žiaľ, úspešne.
Normalizačné šikanovanie
Pustaj po prepustení na slobodu dosiahol vďaka Pražskej jari prepustenie ďalších troch politických väzňov, na ktorých pri udelení milosti politickým väzňom akosi pozabudli. Zaujímavosťou bolo, že to mohol dosiahnuť vďaka tomu, že ministrom vnútra sa v čase Pražskej jari stal Josef Pavel, bývalý Pustajov spoluväzeň z Leopoldova. Ten Pustajovi okamžite sľúbil, že zariadi ich prepustenie. Čo sľúbil, to aj dodržal. Po invázii v auguste 1968 normalizačný režim Pavla šikanoval a ničil, až napokon spáchal samovraždu.
Normalizácia znamenala pre Pustaja ďalšie šikanovanie a sledovanie Štátnou bezpečnosťou. Smel pracovať iba v baniach. Hoci mal priateľku, nechcel sa oženiť, aby ju neohrozil. Oženil sa až dva roky pred Nežnou revolúciou.
Po páde komunistického totalitného režimu sa angažoval v pomoci bývalým politickým väzňom, zapojil sa do činnosti Občianskeho fóra v Prahe, hneď potom sa angažoval v Ružomberku v hnutí Verejnosť proti násiliu. Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci odišiel aj s rodinou do Prostějova, kde žil až do svojej smrti v roku 2013.
V roku 2017 ho prezident Andrej Kiska vyznamenal in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody.
(Ak vás tento príbeh zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu. Ďakujeme!)