Emil Horváth: „Nikto nie je nenahraditeľný – herci obzvlášť.”

Málokoho si dokážeme v živote predstaviť aj so zatvorenými očami, len keď počujeme jeho hlas. Vďaka nemu, svojmu nezameniteľnému výzoru a charakterovo presvedčivému hereckému talentu sa stal nepochybnou osobnosťou slovenského herectva. V rozhovore spoznáte úspešného režiséra a predovšetkým uznávaného a rešpektovaného herca Emila Horvátha aj inak. Hovorí o mnohom, aj o premárnenej skvelej kariére nielen Dušana Cinkotu či Petry Vajdovej, o tom, ako ľudia dnes nedokážu viesť dialóg, či o tom, kedy má herec vedieť, že je najvyšší časť opustiť dosky, ktoré znamenajú svet. Dokáže ho ešte aj dnes nadchnúť, či ovplyvniť nejaký herecký kolega?

Na divadelných doskách pôsobíte vyše polstoročie, stvárnili ste mnohé, charakterovo výrazné úlohy. Predsa len, je nejaká, ktorá vás obišla a chceli by ste si ju ešte niekedy zahrať, prípadne viete o nejakej, ktorú si už isto nezahráte?

Som realista. Ako umelec som mal v živote nesmierne šťastie – a to aj napriek tomu, že to som hereckú kariéru štartoval na trikrát. Bolo by neskromné, keby som sa sťažoval, že sa mi nenaplnili herecké sny. Hral som Rómea, Macbetha, Richarda III., Malvolia, Polónia, milánskeho vojvodcu vo vyhnanstve Prospera. Režíroval som Veselé paničky windsorské, v ktorých som si dokonca zahral aj waleského pastora Ewansa. Jediná rola, ktorá mi od kráľa divadelnej drámy “ušla”, bol Hamlet. Aj keď ušla… nedá sa to tak povedať. Keď som začínal svoje účinkovanie v Martine, Hamleta hral vynikajúci herec Igor Hrabinský. Počas účinkovania na Novej scéne v Bratislave som hral taktiež mnohé atraktívne postavy, za ktoré spomeniem len Ferdinanda v Schillerovej dráme Úklady a láska či Salieriho v slávnej hre Amadeus od anglického dramatika Petra Shaffera.

… nehovoriac o vašej tretej – a najdlhšej hereckej zastávke, trvajúcej až doposiaľ – na divadelných doskách Slovenského národného divadla…

Neľutujem, že som sa nezľakol prestupu do našej najvýznamnejšej divadelnej scény. Práve naopak. Mohol som sa učiť od Mikuláša Hubu, Karola Zachara či Ctibora Filčíka a umelecky dozrievať v hrách Zilova, Ibsena, Allena, Simona, Harwooda, Ionesca, Stopparda, Čechova, von Kleista, Stodolu a podobne.

Keď spomínate účinkovanie v národnom divadle, ja osobne som mal pocit, že ste sa naposledy neskutočne dobre cítili v Arcandovej hre Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov. Hoci, v nej ste mali aj skvelých hereckých “sparring partnerov”.

A viete, že máte pravdu? Rolu Rémyho som hral s potešením zrejme aj preto, že sa hry skvelo dramaturgicky zhostil Dano Majling. Je len na škodu, že ju už stiahli z repertoáru, pretože bolo na ňu hľadisko vždy úplne vypredané. V každom prípade, rád si zahrám čokoľvek, čo je dobre spracované. Samozrejme, pokiaľ mi bude v danom okamihu ešte “slúžiť” hlava. Pretože dobrý herec dokáže na javisku zahrať čokoľvek – len nie pamäť a úsudok. V okamihu, ako mi už nebude slúžiť pamäť, nebudem hrať. Nech by mi ponúkali akúkoľvek rolu – tobôž zo súcitu. V takomto momente je životnou hereckou rolou vedieť, kedy “stiahnuť oponu”, s úctou sa kolegom a divákom poďakovať – a v pravý čas odísť. Hrdo a so vztýčenou hlavou – ako chlap.

Priznajme si, že práve toto býva pre hercov veľmi ťažká voľba a rozhodnutie. Mnohí vaši hereckí kolegovia to buď nedokázali, alebo to voči sebe brali ako určitú krivdu od kamenného divadla, v ktorom roky pôsobili…

Môj otec, skvelý herec, odišiel do dôchodku oveľa mladší, než som ja teraz. A bol pritom obsadzovaný. Keď som sa ho pýtal, prečo, odpovedal mi, že už preňho divadlo nie je tým, čím bolo. Až neskôr som pochopil, že už vtedy cítil, že sa do jeho vnútra vkráda zabúdanie. Rozhodol sa, že odíde v pravý čas, hoci ho to isto bolelo, lebo divadlo miloval. Na druhej strane som zažil kolegu, vynikajúceho slovenského herca, ktorý tento čas neodhadol. Aj následkom toho nastala situácia, keď mu počas premiéry úplne vypadol text a nepovedal ani jedno slovo. Po predstavení oznámil režisérovi, že to neodhadol a že končí. Bolo to veľmi smutné. V živote umelca, a herca zvlášť, je veľmi dôležitá miera sebareflexie. Keď som režíroval Veselé paničky windsorské, chcel som do roly rytiera Falstaffa obsadiť nezabudnuteľného Vlada Müllera. Vzal si čas na premyslenie a nakoniec mi zavolal, že mu je to veľmi ľúto, ale že musí odmietnuť. Vážim si jeho úprimnosť a to, že našiel v sebe v pravý čas nielen pokoru, ale aj umeleckú sebareflexiu…

Nevyplýva istá znížená miera sebareflexie aj z pocitu niektorých umelcov, že ich odchodom by vzniklo akési generačné prázdno?

Nikto nie je nenahraditeľný – herci obzvlášť. Divadlo nekončí Hrabinským, mojím otcom, Bagarom, Vrzalovcami, Dibarborom, Filčíkom, Polónyim, Mojžišom, Markovičovou, Kvietikom, Zvaríkom, Chudíkom, Machatom a podobne. Vždy existuje herecká kontinuita staršej a novej generácie umelcov. Tak v Nitre, Martine, Prešove, Zvolene, ako aj v Bratislave. U nás, v národnom, máme veľmi silnú mladú generáciu, mnohí z nich boli aj moji žiaci a dám za nich pokojne aj “ruku do ohňa”. Herca preveruje každá jeho postava – a je jedno, či je hlavná alebo vedľajšia. Každá hercom stvárnená postava sa na javisku stáva jeho “maturitou”, pri ktorej sú skúšajúcou komisiou diváci. Tri desaťročia som sa svojich žiakov na VŠMU snažil presvedčiť, že herectvo sa nedá naučiť, pretože pokiaľ nedisponujete temperamentom, fantáziou a emóciou, nikdy z vás dobrý herec nebude. Nech robíte čokoľvek. Existujú teda dobrí herci, alebo len viac-menej vydarení hereckí epigóni. Som rád, že mnohí z nastupujúcej hereckej generácie tou vzácnou, trojitou esenciou disponujú.

V národnom divadle pôsobíte už 35 rokov. Mojžišovi trvalo 40 rokov, kým vyviedol židovský národ z Egypta – do zeme zasľúbenej. Môžeme teda s určitou dávkou irónie skonštatovať, že máte ešte päť rokov, kým vás vyvedú z národného?

Priznám sa, že ten čas si vôbec neuvedomujem. Dokonca, v pracovnom kalendári mám nasledujúce dva mesiace úplne plné. V každom prípade, vyzerá to tak, že zatiaľ počítajú s tým, že dožijem (úsmev). Ale vážne – v divadle ubieha čas strašne rýchlo. Osem rokov som bol v Martine, osem na Novej scéne a keď si pripočítate roky strávené v národnom divadle, vyjde vám, že pôsobím na divadelných doskách už vyše polstoročie. Na jednej strane to môže znieť hrozivo, no na druhej pociťujem akúsi vnútornú satisfakciu. Prežívam čosi, čo ľudí baví a majú to radi. Každý deň podnikám exkurz do duší stvárňovaných postáv. Vdychujem im emóciu, aby divák, sediaci oproti mne, získal autentický pocit, že je prirodzenou súčasťou deja. Divadlo je pre herca silná droga. Len čo ho začnete mať rád a môžete ho slobodne tvoriť, zažívate neopísateľné okamihy šťastia. Na druhej strane, pravdou je aj to, že umenie, ako slobodné povolanie, nebýva ku všetkým rovnako spravodlivé. Nie každý dobrý umelec dostane šancu v pravý okamih presvedčiť o svojom talente. Som osudu nesmierne vďačný za to, že ja som to šťastie – umeleckej sebarealizácie – mal, a aj mám.

Ste veľmi vyťažený herec – len v národnom divadle hráte v tejto sezóne v šiestich tituloch, pripravujete sa na rolu Plukovníka Orlova v hre Ale Rachmanovovej Ruské denníky. Točili ste televízny seriál. Kde beriete na to potrebnú energiu a ako dosiahnete ten potrebný vnútorný pokoj – najmä, ak pôsobíte ako výbušný typ človeka?

Som normálny človek, so všetkými kladmi a aj zápormi. Potlačenie vami spomínanej výbušnejšej povahy, “ukľudnenie” a nájdenie vnútorného pokoja, je výsledkom dlhodobej práce na sebe samom, ku ktorej mi dopomohol aj môj vek, manželka, rodina a získané životné skúsenosti. Ako pedagóg a režisér som si uvedomil, že ak chcem uspieť, musím byť aj dobrým psychológom. Pochopil som, že na Lomničák sa dá vyjsť aj z druhej strany, nemôžete ľudí nasilu nútiť ísť naň len jednou, vašou cestou…

Predsa len, stále ma zaujíma spôsob, akým sa “dobíjate”. Niektorých hercov nabíja vesmír, mimozemské civilizácie, ďalších zase čosi iné…

Potrebnú energiu mi dodáva z veľkej časti príroda. Do nej, v okolí Tatier, chodievame počúvať pokoj a ticho spolu s manželkou vo chvíľach voľna. Pred desiatimi rokmi som ešte aj rekreačne bicykloval. A tiež ma po celý život napĺňala energiou a fantáziou literatúra. Najmä vďaka otcovi sme so sestrou spoznávali čaro, silu a svet kníh, divadla a prírody.

Je to prirodzené, nakoľko, pokiaľ viem, bol silný chalupár a milovník prírody…

… ktorý ja vôbec nie som. Nikdy som nebol “kutil” ako on, no na chalupu som chodieval rád. Vlastne, ako mnohí v minulom režime. Žili sme dvojaké životy – cez týždeň oficiálny pracovný a cez víkendy náš “vnútorný, disidentský”. Na chalupách, v kruhu priateľov sme si slobodne hovorili, čo sme mali na duši. Nakoniec, len na Záhorí a myjavských kopaniciach sme boli celkom silná, chalupárska herecká komunita: Mikulíkovci, Romanovci a podobne.

Spomínali ste vášho otca. Do akej miery je mať otca, známeho herca, na osoh a kedy je to na príťaž? Lebo ľudia radi porovnávajú a väčšinou kriticky…

Svojím spôsobom je to nevýhoda. Na rozdiel od mojich spolužiakov – Milana Kňažka či Vierky Richterovej, ma na začiatku každý, už pri počutí mena s ním porovnával a neraz som počul sarkastické poznámky typu: “Ocinko tu dnes nie je…”.

Podobne bol na tom aj Martin Huba…

… áno, Maťo je o dva roky starší a ten si to tiež “užil”.

Máte niekoho, s kým ste si herecky a ľudsky bližší, resp. niekoho, koho z profesionálneho pohľadu rešpektujete a uznávate?

S Milanom Kňažkom, mojím konškolákom, sme vychádzali skvele. Po škole sme plánovali robiť aj spoločné divadlo, no prišiel rok 1968 a Milan odišiel na dvojročnú stáž do Francúzska. Žiaľ, počas tých dvoch rokoch sa v našej krajine úplne zmenili pomery. Okrem Milana boli mojimi dobrými priateľmi napríklad Párnický, Ciller, Havlík, no vo svojej podstate sme boli osamotení a naše životy sa odvíjali paralelne a separátne.

Myslím si, že určité uvoľnenie – aj vzťahové – ste zažili počas účinkovania na Novej scéne…

To máte pravdu. Stretla sa v ňom veľmi silná herecká generácia – boli tam Juraj Kukura, Maťo Huba, po tom, ako odišli do národného divadla, sme tam prišli my – Ferko Kovár, Stano Dančiak, Milan Lasica, Julo Satinský či Magda Vášáryová. Naším akýmsi intelektuálnym lídrom bol Vlado Strnisko. Boli to krásne časy, vďaka ktorým sme sa mohli navzájom od seba herecky učiť, vyhrať a “vybrúsiť”…

Dokáže vás aj dnes ešte nadchnúť, či ovplyvniť nejaký herecký kolega?

Vďaka tomu, že som bol pedagógom, sú mojimi kolegami v národnom divadle aj niektorí moji žiaci a som nesmierne rád, keď vidím, ako ich herectvo funguje na divákov. Mám dobrý pocit, keď vidím, ako to ide Tomášovi Maštalírovi, Ňusimu Bártovi, Danovi Heribanovi, Danielovi Fischerovi či Diane Mórovej. Obzvlášť ma teší, ako sa darí mladému Danielovi. Sú novou silnou slovenskou hereckou generáciou a dokazujú, že nestačí mať len talent, ale dôležité je mať aj vôľu na sebe tvrdo pracovať. V tomto sú inšpiráciou aj pre mňa. Ale nie sú to len oni, pretože ma dokáže inšpirovať skvelý herecký výkon v ktoromkoľvek divadle – či v Martine, Nitre alebo kdekoľvek inde.

Aké atribúty sú nevyhnutné pre to, aby sa z absolventa herectva stal presvedčivý a kvalitný herec a nielen sexidol, či len akási šoubiznisová celebrita na jedno použitie?

Zmenou režimu sa divadelné prostredie v mnohých ohľadoch prečistilo, nastala herecká generačná obmena, rozbehli sa nové projekty a divadelné scény. Pokiaľ chce niekto byť kvalitným hercom, musí sa vyhrať. Nemôže si “odbehnúť” do inej sféry, skryť sa do dabingu, moderovať politické mítingy a podobne, zarobiť peniaze a potom čakať, že sa “zahojený” vráti do divadla, kde ho všetci budú očakávať s otvorenou náručou. Nesmie stratiť kontinuitu, počiatočnú umeleckú a tvorivú sústredenosť, ktorú nadobudol štúdiom a hraním. Byť hercom je určitá rehoľa, vyžadujúca si určitú obetu, tvrdú prípravu a sústavnú prácu na sebe.

Neraz počujeme o tom – a aj vy sám ste to uviedli – ako je herectvo rehoľou a poslaním. Ročne vychádzajú z umeleckých škôl na Slovensku desiatky hercov. Kam miznú a naozaj potrebujeme toľko “poslov rehole”?

Pokiaľ majú ľudia o štúdium herectva záujem, mali by mať možnosť jeho štúdia. Každá minca má dve strany, a preto ide na druhej strane o značné riziko ich zmysluplného uplatnenia. Ideálne by bolo, pokiaľ by herectvo študovali len tí, ktorí na to majú predpoklady a talent. No nežijeme v ideálnom svete, ale v krajine, kde ani v školstve nemáme nastavené pravidlá, ktoré by boli zárukou jeho kvality a rozvoja. Na základe toho dostávajú školy od štátu peniaze nie podľa svojej úrovne, kvality a spoločenskej potreby, ale podľa počtu prijatých “hláv”. Žijeme v systéme, ktorého cieľom je vyprodukovať kvantitu na úkor kvality. Podľa mňa by mala prestížna herecká škola v takej malej krajine, akou je Slovensko, radšej zobrať piatich kvalitných, perspektívnych a talentovaných uchádzačov a z nich vychovať hercov, než ich nabrať niekoľkonásobok. Niekedy mám pocit, že v školstve sa riadime princípmi ‘all inclusive’ na dovolenke kdesi v Egypte: naberieme si na tanier, čo sa naň zmestí, lebo to máme zaplatené – nehľadiac na to, že z toho budeme mať ku koncu dňa bruchabôľ. Aj preto je poznanie, že každoročne naše školstvo vyprodukuje množstvo “šede” a priemeru, bez zmysluplnejšieho uplatnenia, ktoré budú v budúcnosti, v rámci svojich daností, opäť produkovať len šeď a priemer, pomerne skľučujúce.

Nedávno ste oslávili 73. narodeniny. Napriek zrelému veku ste vyťažený divadelný a televízny herec, čo vám mnohí kolegovia môžu len ticho závidieť. Napriek tomu ma zaujíma, či netúži byť Emil Horváth mladší ešte mladším?

(Smiech). Nie som retroaktívny typ, skôr realista. Zaujíma ma to, čo bude a čo ma ešte čaká a aj preto nemám potrebu pozerať fotky spred rokov a snívať o mladistvom vzhľade. K menu som si prívlastok mladší prestal uvádzať po tom, ako umrel môj otec. No jednu vec som zistil. Ešte nedávno som posmešne hovoril: “… Keď príde penzia…” a ani som si nestihol uvedomiť – a už v nej som…

Profesia herca je atraktívna aj tým, že v priebehu jedného dňa môže prežívať niekoľko odlišných charakterových polôh – v divadle, pri dabingu, či točení inscenácie a filmu. Je ľahké sa po takýchto dňoch preniesť späť, do samého seba, alebo “dožívate” charaktery postáv aj v súkromí? A vlastne, kedy je Emil Horváth – Emilom Horváthom?

Je to otázka “cviku”. Po rokoch hrania som – aj vďaka našej stredoeurópskej rôznorodosti hereckého uplatnenia – vytrénovaný. Honza Tříska mi kedysi hovoril, ako v časoch emigrácie hrával desiatky repríz len jednej a tej istej divadelnej hry. Mňa by takáto monotónnosť ubíjala. Potrebujem zmenu, prekvapenie, rôznorodosť žánrov a psychologických typov postáv. Len tak sa dá získať podvedomá výhoda a skúsenosť – vďaka čomu môžete zmysluplne zúročiť svoj talent. Dobrý herec by mal hrať nielen milenca, ale aj otca, milujúceho manžela, charakterovú sviňu, idiota či kamaráta. Rôznorodosť úloh mu pomáha byť autentickejším a sebavedomejším. A čo sa týka súkromia, verím, že v ňom som úplne normálnym autentickým Emilom Horváthom so všetkými mojimi dobrými a zlými vlastnosťami, zvykmi a zlozvykmi, ale o tom by vám viac povedala moja manželka.

Stáva sa, že ľudia idú do divadla ani nie tak pre hru, ale kvôli konkrétnemu hercovi, svojmu idolu. Niekto chodieva na Rotha, iný na Maštalíra, Bártu či Koleníka. Chodievajú diváci aj na Emila Horvátha?

V mojom veku, po toľkých odohratých predstaveniach o tomto nijako špeciálne neuvažujem. Nevylučujem však, že hlavne v časoch mojej mladosti tomu tak bolo. Stávalo sa, že nám kedysi diváci – a najmä diváčky – písali listy, v ktorých nemenovali len ich obľúbené predstavenia, ale aj takmer všetky televízne inscenácie, v ktorých sme hrali. Dnes cítim, že som pevnou súčasťou národného divadla, v rámci ktorého ma tak kolegovia, ako aj diváci ešte ako-tak “znesú” (úsmev).

Pre dobrého herca by mala byť akýmsi určujúcim rysom jeho výrazová originalita, jedinečná a neopakovateľná stopa, ktorú svojím pôsobením zanecháva. Niečo, čo divák dokážete definovať aj so zatvorenými očami – že toto je Horváth, Pántik, Kvietik, Vášáryová, Geišberg, Maštalír či Labuda. Zaujíma ma váš názor herca, režiséra a pedagóga, ktorí zo súčasnej mladej hereckej generácie majú “našliapnuté” na to, aby túto jedinečnosť získali?

Nemáme sa čoho obávať, je ich dosť. Najmä tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Je to  mimoriadne silná a úspešná herecká generácia, ktorej robí vyrovnaného hereckého partnera najmä mladý Daniel Fischer. Ale skvelí sú aj iní – Milan Ondrík, ktorý mal to šťastie a mohol sa herecky vyhrať popri skvelých kolegoch v Nitre. Obaja sú typy hercov, ktorí sa pevne chytili príležitostí a dokazujú tak svoj veľký herecký potenciál.

Na druhej strane môžeme vidieť premárnené príležitosti talentovaných ľudí, ktorí to v živote neustáli, hoci mali našliapnuté na skvelú kariéru. Mám na mysli Dušana Cinkotu či Petru Vajdovú. Čo podľa vás determinuje ich zlyhanie?

Dušan bol môj žiak. Najskôr som ho nenechal skončiť školu, neskôr sme sa pomerili, potom som ho vytiahol druhý raz – dal mu šancu… potom opäť zlyhal. Viete, mnoho skvelých hercov a umelcov malo v živote problémy s alkoholom a podobne, mnohým sa ich neresti stali aj osudnými – len sa o tom nehovorí. Či to bol Ivan Rajniak, Vlado Durdík mladší alebo Ivan Mistrík. Umenie je chôdza po tenkom ľade a pokiaľ chcete prejsť bez ujmy, musíte dodržiavať tvrdú sebadisciplínu a pokoru k životu, ľuďom navôkol a v konečnom dôsledku aj k sebe samému. Herec musí byť zodpovedný, lebo každý večer, keď vyjde na javisko, od neho divák očakáva maximálny a úprimný výkon. Pokiaľ nie je v poriadku, pokiaľ je indisponovaný vlastným pričinením, je na najlepšej ceste do pekla.

Popularita je vlastne “dvojsečná zbraň”. Tak, ako môže tešiť a byť na osoh, na druhej strane dokáže ničiť…

Pozrite sa, slastné a opojné pocity popularity, svojich “päť minút slávy”, som si prežil aj ja. Najmä po televíznom uvedení Americkej tragédie, v ktorej sme hrali so Soňou Valentovou, Kamilou Magálovou či Ivanom Mistríkom. Spoznávali ma ľudia nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a, nebudem klamať, bolo to príjemné. No nie je to to najhlavnejšie v živote. Aj preto je dôležité nepodľahnúť jej a zachovať si triezvy pohľad na život. Bez alkoholu či drog. Petra, ktorú som sám angažoval do divadla – podobne ako aj Dušan – sú veľmi talentovaní. Aj preto im držím palce a prajem všetko dobré. Najmä, aby vyhrali boj nad sebou samými. To, či a ako sa vrátia na divadelné dosky – si netrúfam hodnotiť. Je to len na nich. V každom prípade, nebudú to mať ľahké, pretože talentovaných mladých hercov, ktorí dokážu byť disciplinovaní, majú pokoru k životu, sú pracovití a čakajú na svoju príležitosť – je veľa…

Tri desaťročia ste boli pedagógom na VŠMU, pričom z vašej “liahne” vyšli mnohí skvelí herci a herečky. Prečo ste sa rozhodli zavesiť profesiu pedagóga “na klinec”?

Z jednoduchého dôvodu – mojou vyťaženosťou a zaneprázdnenosťou trpela moja rodina. Pochopil som, že život plynie až príliš rýchlo. Okrem učenia a práce súvisiacej so školou, som mal počas dňa divadelné skúšky, večer hranie, prípadne točenie – jednoducho, nastala chvíľa, keď som si povedal, že niečo z toho všetkého musím vynechať. Dnes sa vďaka tomu môžem s manželkou prejsť popri Dunaji a práci, ktorú ešte robím, sa môžem venovať naplno – bez časového stresu a návalu iných povinností.

V súčasnosti sa často stretávame s pojmom vyhorenie. Aj preto ma zaujíma, či postretla takáto situácia aj vás osobne…

Asi by som to nepomenoval až vyhorením. Život každého z nás prináša so sebou situácie, keď neprežívame optimálne okamihy, keď stratíme niekoho blízkeho, či keď má niekto z našich najbližších zdravotné problémy. Je len zákonité, že sa tieto faktory na vás odrazia, no podstatné je, do akej miery si to pripustíme, opustíme sa a začneme sa v tom utápať. Sú to chvíle naplnené úvahami, porovnávaním a povedzme pravdu – aj pocitom akéhosi vyhorenia, pri ktorom pochybujete o zmysle toho, čo robíte. No práve v takýchto zlomových okamihoch človek nesmie byť upriamený len na seba, pretože tak nedokáže byť svojim blízkym oporou vo chvíľach, keď to najviac potrebujú.

Môžu byť práve zlomové okamihy príležitosťou na akýsi životný reštart?

Reálny život nefunguje podľa vopred nakreslených vzorcov a aj preto sme najmä v hraničných okamihoch svedkami rôznych anomálií. Ja som ich vnímal tak na svojej matke a aj manželke. Obe práve v hraničných okamihoch boli voči svojim najbližším obetavé do tej miery, že seba dali na pomyselnú “druhú koľaj”. Až neskôr som si uvedomil, že to, ako nedávali najavo svoje ego, im v danom okamihu dokázalo pomôcť prekonať konkrétny zlomový životný okamih. Aj preto podľa mňa vyhorenie je v mnohých prípadoch závislé na nekritických očakávaniach a nekontrolovateľnej veľkosti ega daného jednotlivca. Človek sa musí v ťažkých, zlomových okamihoch, keď pochybuje o sebe a svojej ďalšej ceste, naštartovať, hoci viem, že nie vždy je to jednoduché a niekedy aj možné.

Ste nielen hercom a donedávna aj pedagógom, ale aj režisérom. Čo vedie herca – pretože nie ste jediný – k tomu, aby zišiel z pódia predeň? O čo je herec lepší režisér, než “nefalšovaný” vyštudovaný režisér?

Myslím si, že pokiaľ disponuje režisér aj hereckými skúsenosťami, je to pre réžiu veľká výhoda, pretože vie byť empatickejší, lepšie chápe samotného herca, vie sa dokonalejšie ponoriť do jeho vnútra, psychiky.

Ako by ste sa teda charakterizovali ako režisér?

Preferujem, keď nielen v divadle pri hraní, aj počas nacvičovania a režírovania vládne v kolektíve pozitívna emócia. Režisérska práca je pre mňa akýmsi vnútorným uvoľnením sa od herectva a sústredením sa na predlohu, ktorá ma osloví, zaujme a v konečnom dôsledku obohatí. A to nielen mňa, ale aj kolegov a divákov. Ako režisér som začal v Martine a neskôr – v Bratislave som od nebohého Juraja Slezáčka dostal ponuku vybrať si hru a zrežírovať ju. Zrejme sa vydarila, lebo po nej prišli ďalšie ponuky, vďaka ktorým som režíroval napríklad Camusovho Caligulu, Ahlforsovu Divadelnú komédiu, Turriniho Šialený deň či v poslednom čase Pavlacove Slovo Válkovo a Glowackého Antigonu v New Yorku…

Ktosi múdry povedal, že “Pre dobrých hercov neexistujú zlé úlohy.” Museli ste niekedy hrať úlohu, s ktorou ste sa nedokázali vnútorne stotožniť a stalo sa, že ste odmietli hrať nejakú rolu, prípadne zobrať nejakú réžiu?

V minulom režime, keď ste boli zamestnancom divadla, sa hru odmietnuť nedalo. Teda, pokiaľ ste nemali ambíciu s herectvom nadobro skončiť. Spomínam si, ako sme krátko pred zmenou režimu, spolu s Paľkom Mikulíkom, Maťom Hubom, s Milkou a Magdou Vášáryovými a ďalšími, hrali hru Osvalda Zahradníka Polostrovy vianočné. Priznám sa, že sme z nej všetci herci mali také intelektuálne a umelecké “hlavybolenie”, že sme s vtipom hovorili, že bez pol deci to nedokážeme odohrať. Žiaľ, bez urážky, bola to strašná hra, ktorá bola v národnom divadle uvedená len preto, že jej autor bol v tom čase – ku koncu režimu – predsedom Zväzu slovenských dramatických umelcov. A čo sa týka réžie, áno, stalo sa, že som odmietol určité ponuky.

Podľa Roba Rotha je divadlo stále ešte akási morálna inštitúcia. Vnímate to tak aj vy? Chodia ľudia do divadla najmä preto, aby sa akosi morálne očistili, naplnili a aby zažili čosi, o čom vedia, že za múrmi tejto kultúrnej ustanovizne, v dravom, komerčnom a uponáhľanom svete už nie je reálne?

Som životný optimista a stále verím, že existuje veľa ľudí, ktorí návštevu divadla vnímajú ako niečo prirodzené a samozrejmé. Dôležité je pritom rešpektovať jedinečnosť a odlišnosť vnímania pohľadu na umenie každého jednotlivca. Keď budeme čítať toho istého Doktora Živaga, pre každého z nás to bude odlišne empaticky prežívaný príbeh, ktorý budeme vnímať pomocou našej predstavivosti, životnej skúsenosti, bez ohľadu na to, že budeme možno v konečnom dôsledku prežívať dva rozdielne príbehy. Ide čisto len o otázku individualizácie stotožnenia sa s postavou, dejom. Takže, nie som ten, kto by mal ambíciu súdiť divákov, či sa dostatočne vžili do postavy, deja, či ju prežívajú ako svoju vlastnú, alebo ju prijímajú len ako akési prezentované umelecké posolstvo. Podobne si nemyslím, že návštevou divadla sa stáva človek automaticky morálnejším. Morálka je niečo, čo musíte v sebe prirodzene mať. Sú to princípy, ktoré musíte vyznávať a žiť podľa nich.

Neodpovedali ste mi však na druhú časť otázky…

Pokiaľ sa ľudia utiekajú k umeniu ako k prostriedku pomyselnej morálnej očisty – svedčí to o tom, že tam vonku, za múrmi kultúrnej ustanovizne nie je všetko “s kostolným poriadkom”. V takom prípade je divadlo a umenie akýmsi výstražným  zvonením, varujúcim, že čosi nie je s nami a našimi životmi tak, ako má byť. Otázne je, koľko ľudí si to uvedomí a koľko to výstražné zvonenie v danom okamihu počuje a vníma, pretože samotné vnímanie je podmienené výchovou a tým, či sú daní jedinci, ako aj celá spoločnosť sčítaní, inteligentní, kultúrne či morálne na úrovni a či majú ambíciu napredovať, alebo sa uspokoja s daným stavom, priemernosťou. Aj preto závisí od každého z nás – či a do akej miery sa necháme manipulovať a budeme sa tešiť z toho, že sme síce nesvojprávne manipulovaní, ale podľa prieskumov spomedzi ostatných – najdôveryhodnejšie manipulovateľní…

Stanislav Štepka mi v jednom rozhovore povedal: “Mojím svetonázorom sú moje hry. Hry a ich hrdinova sú mojimi poslancami, mojou politikou, mojím volebným programom a správou o tom, čo a ako sa tu žije. Cez inscenácie som vždy dramatickou rečou dával okato najavo, čo si myslím, aké sú moje a naše občianske a ľudské postoje. Ja vlastne svoju správu o živote podávam ako spravodajca každý deň na javisku. Už vyše päťdesiat rokov.” Ako je to s vaším svetonázorom a politickou angažovanosťou?

Svojím spôsobom som bol vždy rebel. Vedel som sa postaviť a povedať si, čo správne je a čo nie. Po invázii vojsk do Československa nastali ťažké a zvláštne časy. Aj v divadle. Ľudia, ktorí horlivo jeden deň brojili proti ruskej okupácii, o tri týždne stáli na čele preverovacích komisií a vyšetrovali, či súhlasíme so vstupom vojsk, ktoré mali potlačiť kontrarevolúciu. Ja som síce neemigroval, ako mnohí, no na druhej strane som ani nikdy s režimom nekolaboroval. V živote som sa musel dvakrát rozhodnúť, na akú stranu sa postavím. V roku 1968 a v roku 1989. Som hrdý na to, že ani raz som sa nerozhodol nesprávne, že som bol verný svojmu svedomiu a vždy som sa zachoval ako rovný človek. A hoci som nevystupoval a ani nevystupujem na tribúnach, nie som politicky aktívny, nie je mi jedno, čo sa deje v našej spoločnosti a ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že svoj názor dám vždy najavo.

S manželkou, taktiež herečkou, Vierou Richterovou tvoríte pár už 47 rokov. Sám ste v jednom z rozhovorov uviedli, že: “Moji rodičia mali krásne manželstvo, spokojné deti a všetko okolo toho. Mám taký pocit, že je to genetický kód a rodinný príklad je nesmierne dôležitý.” Je vyrovnaný život bez väčších otrasov to, čo vás ako umelca robí odolnejším? Zvlášť, ak žijeme časy, keď ľudí zaujímajú skôr pohromy a nešťastia, než normálne plynúci život…

Je to možné. Ja však nežijem svoj život preto, aby bol atraktívny pre povrchných čitateľov bulváru, ale preto, aby som si na jeho konci dokázal vážiť sám seba. Samozrejme, v každom spolunažívaní prídu aj “búrky”, no tie sa vždy dajú prekonať. Každá “búrka” je tak previerkou úrovne “demokracie vzťahu”. Pokiaľ žijete vo vnútornej rovnováhe, nájde si vás aj šťastie.

Manželstvá, v ktorých sú obaja manželia aktívni v rovnakom, časovo náročnom povolaní, častokrát nevydržia. Teda, pokiaľ sa jeden neobetuje. U vás to bola vaša manželka. Nevyčítala vám to niekedy, že kvôli vám a rodine odmietla viaceré možnosti sebarealizácie?

Keď sa narodil náš syn Tomáš, pre Vierku sa stala zmyslom nášho spoločného života jeho výchova a starostlivosť oňho a o rodinu. Rozhodla sa, že práve toto bude jej najväčšia životná rola. Celkom spontánne a prirodzene – bez toho, že by sme sa o tom nejako dohadovali. A pritom bola veľmi talentovaná herečka. Kým sme obaja hrali, boli obaja rozbehaní a rozcestovaní, mali pracovné povinnosti a vystúpenia častokrát v iných mestách republiky, neuvedomovali sme si, že tieto okamihy sú previerkou nášho vzťahu. Asi to tak vo vzťahu musí byť, že ak má byť funkčný a vytrvať, že jeden z dvojice musí viac-menej “kryť rodine a vzťahu chrbát”. Vierka to dokázala a ja si ju aj za toto nesmierne vážim. O to viac, že popri tom hrdo bojovala aj s nepriazňou osudu. Nakoniec, práve ťažké životné okamihy a situácie zvyknú vzťah nielen preveriť, ale aj zoceliť…

Tak to ste pomerne vzácny prípad, keďže dnes sa namiesto “preverovania” vzťahy poväčšine končia. Aj preto, že to je jednoduchšie…

Ľudia sú dnes povrchní a netrpezliví. Nevedia sa navzájom počúvať, sedia oproti sebe, ale namiesto svojho partnera vidia len seba, nedokážu viesť dialóg. Mnohí z nich ani len nevedia, čo to dialóg vlastne je. Netajím sa, že som bol v určitých obdobiach svojho života značne “eruptívny”, no po búrke som si dokázal včas uvedomiť určité veci a byť voči tomu druhému empatický. Manželstvo je určitá forma vzájomného dialógu dvoch ľudí. Inak to nejde. Nechcem moralizovať, ale mnohí ľudia sa práve dialógu častokrát nemajú kde naučiť. Nevidia to v rodine, v škole a ani v spoločnosti.

Môže vás zaujať:

Milan Kňažko a oslavy 100 ČSR: „Je to zásadne nedostatočné.”