Emília Kováčová, bývalá prvá dáma, sleduje politiku dodnes

Marta Privitzerová spoznala pána prezidenta Michal Kováča ešte v čase, keď pôsobil v banke ako obyčajný referent.  Spolupracovali spolu na malom projekte a ich cesty sa časom rozišli.  Po Nežnej revolúcii v roku 1989 odišla pracovať do Prahy na sekretariát prvého podpredsedu federálnej vlády JUDr. Jana Čarnogurského. Práve tam sa po dlhšom čase opäť stretla s  Michalom Kováčom, ktorý sa neskôr stal ministrom financií na Slovensku, takzvanej vlády národného porozumenia. Po prvých voľbách na Slovensku sa  pani Marta vrátila späť do Bratislavy. Keď sa Michal Kováč   stal ministrom financií, ponúkol jej prácu na sekretariáte. Presne 2. marca 1993 Michala Kováča inaugurovali do úradu prezidenta Slovenskej republiky, čím sa stal prvý prezidentom samostatného Slovenska.

Marta Privitzerová ho opäť sprevádzala jeho novým pracovným životom, ktorý hlboko zasiahol do prezidentovej rodiny. Pán prezident Michal Kováč zomrel 5. októbra 2016 vo veku 86 rokov. Pani Marta je však s jeho rodinou v kontakte nepretržite a rovnako ako pri príležitosti jeho úmrtia aj dnes, s úctou  k prezidentovej rodine, odpovedala na otázky Lucie Tomečkovej.

Pokiaľ mám správne informácie , naďalej ste blízkou osobou rodiny pána prezidenta Kováča. Je známe, že prvá dáma, pani Emília Kováčová bola vždy veľkou oporou pána prezidenta a tvorili nerozlučnú dvojicu. Bola aj veľmi aktívnou prvou dámou Slovenska. Okrem protokolárnych povinností sa venovala aj charite, pomáhala ľuďom s rôznymi postihnutiami, Slovenskému Červenému krížu a mala aj vlastnú nadáciu. Ako sa bývalá prvá dáma pani Emília má dnes?

Naozaj som bola blízkou osobou  rodine pána prezidenta a môžem povedať, že som ňou neprestala byť a som pripravená vždy pomôcť, ak by ma pani profesorka o to požiadala. Zároveň priznávam, že náš kontakt je menej častý ako v minulosti. Pani profesorke volávam spravidla počas sviatkov, alebo nejakého výročia. Rešpektujem je súkromie. Rozhovor s ňou je ale vždy úprimný a veľmi priateľský.  Pani Kováčovú dnes  trápia  rôzne  zdravotné problémy , ktoré prichádzajú  s pribúdajúcim vekom. Zvláda ich statočne a s pomocou opatrovateľky. Za svojim manželom stále smúti a  veľmi.  Nie je jednoduché vyrovnať sa so stratou najbližšej osoby,  so stratou partnera, s ktorým žila v dlhoročnom harmonickom manželskom zväzku. Pani Kováčová spomína na svojho manžela denne. Pocity svojej osamelosti sa snaží zvládať práve tým, že si  pripomína všetky chvíle , ktoré im obom prinášal  život  počas dlhoročného manželstva. Oživuje si všetky spomienky, ktoré s manželom prežila. Všetky  krásne a zaujímavé  zážitky  počas jeho pôsobenia  v pozícii hlavy štátu. Nevie   zabudnúť ani  na najťažšie chvíle ich spoločného života , na dni a noci plné strachu a bôľu o svojho syna Michala,  ktorého v tom čase uniesli do zahraničia. Útrapy, ktorými si  manželia v tomto období prešli nemožno  vyjadriť žiadnymi  slovami. Pani profesorka pri svojom manželovi  stála vždy oddane a spolu tvorili naozaj nerozlučnú dvojicu. Bola pre pán prezidenta  veľkou oporou, nielen ako manželka,  ale aj  ako prvá dáma. Je to vzdelaná a rozhľadená žena, ktorá dodnes hovorí plynule anglicky. Svojho manžela reprezentovala  naozaj  na vysokej  úrovni a dôstojne. Pán prezident si ju veľmi vážil a mal ju veľmi rád. Vždy ju oslovoval s láskou  a hovoril jej   iba „Miluška“.

Zaujíma sa pani Kováčová ešte o politické dianie, prípadne komentovala nejakým spôsobom zrušenie Mečiarových amnestií?

Politické dianie na Slovensku sleduje určite. Zrušenie Mečiarových amnestií pociťovala ako veľkú úľavu, bolo jej však veľmi ľúto, že sa toho nedožil pán prezident.

Ako veľmi ovplyvnila ich partnerský život kauza okolo únosu ich syna? Pýtam sa čisto v ľudskom rozmere, nie politicky.

Hovorí sa, že ozajstné starosti preveria hĺbku a stálosť vzťahu a touto skúškou prešli príkladne. Starosti ich ešte viac zomkli. Po únose ich syna sa vytratili bezstarostné dni v ich živote. Nápor na psychiku bol nesmierne veľký. Unesený syn Michal bol ženatý a mal dve malé deti. O mladú rodinu si robili veľké  starosti a aj pri svojej pracovnej  vyťaženosti  navštevovali pravidelne rodinu syna a snažili sa byť pre nich oporou a istotou.

Aký to bol život pre celú rodinu, tie dlhé roky, vlastne až dodnes?

Plynutím času, sa situácia v rodine ich syna zaradila  do bežného kolobehu života. Úľava pre manželov netrvala dlho. Posledné obdobie v živote pána prezidenta bolo veľmi ťažké. Začalo ho zrádzať zdravie. Radikálny nástup parkinsona ho obmedzoval na samostatnosti. Bol odkázaný na pomoc svojej manželky, svojej rodiny. Pani Kováčová sa obetavo  o neho starala za  pomoci opatrovateliek. Obdivovala ho, s akou trpezlivosťou, pokorou a vierou zvládal pán prezident túto najťažšiu etapu svojho života.

Kto, prípadne čo jej dnes robí najväčšiu radosť?

Myslím si, že ako každá mama sa teší zo svojej rodiny. Zo svojich dvoch úspešných a vzdelaných synov, zo svojej nevesty a troch vnúčat. Rada by som popriala  pani profesorke Kováčovej, aby sa jej zdravotné problémy nezhoršovali, aby spomienky na svojho manžela vyvolávali v nej  hrejivé pocity, aby sa tešila z prítomnosti svojich blízkych. Na pána prezidenta Kováča spomínam aj so svojou rodinou v úcte. Bol to priamy a čestný človek, ustál so cťou post hlavy štátu v neobvykle ťažkom politickom období. Zaslúži si, aby naša krajina na neho dôstojne spomínala.

Pracovali ste pre ešte ministra financií Michal Kováča v čase, keď sa obrazne „na Slovensku diali veci“ a hrozilo, že sa naša krajina ocitne nielen v politickej izolácii vyspelej Európy.

Naša spolupráca na ministerstve netrvala dlho. Nastali názorové nezhody medzi pánom  Kováčom a on sa rozhodol nespolupracovať s Mečiarom. Abdikoval z funkcie ministra financií Slovenskej republiky. Keď pán  prezident z ministerstva odišiel, ešte som tam nejaký čas pracovala . Prihlásil sa ku mne opäť po jeho zvolení do funkcie prezidenta a ponúkol mi prácu na sekretariáte.  Bolo to  ešte pred jeho inauguráciou.  Oslovil ma, že by bol rád, keby som nastúpila opäť na jeho sekretariát a ponúkol mi miesto jeho osobnej asistentky. Bola som šťastná,  ale mala som aj obavy a rešpekt, či to zvládnem. Pán prezident mi dôveroval,  ponuku som prijala a stala som sa jeho blízkou spolupracovníčkou od prvého momentu jeho nástupu na post prezidenta.

Asi ste pripravovali aj jeho inauguráciu 2. marca 1993. Zajtra tomu bude presne 26 rokov.

Áno, v malom kolektíve. Úrad prezidenta Slovenskej republiky sa  konštituoval až po inaugurácii.  A pracovala som s ním až do úplného ukončenia  jeho volebného obdobia prezidenta republiky.  Ďakujem životu, že som mohla byť  tak  blízko pri Michalovi Kováčovi! Bol to principiálny muž, pokojný a rozhľadený človek. Láskavý a dobrosrdečný. S pokorou a zodpovednosťou viedol krajinu a veľmi si želal, aby sa stala modernou a dobrou krajinou pre život všetkých ľudí.  S  úctou a láskou si spomínam na tieto roky spolupráce, aj  keď  v politike vládlo napätie.  Nemali sme  naozaj v časoch politickej nevraživosti za vlády Mečiara prácu v kancelárii prezidenta vôbec ľahkú. Nemali sme priestory, pracovali sme na viacerých miestach v priestoroch hradného nádvoria. Neskôr primátor Bratislavy poskytol pre prezidentskú kanceláriu priestory v Primaciálnom paláci, ktoré sme zariadili nábytkom a v nich  pán prezident prijímal aj oficiálne návštevy,  aj hlaly iných štátov. Čím nám vládna moc robila väčšie prekážky, tým sme sa ako kolektív viac zomkli a pracovali ešte viac ako  nadšený tím a jedna veľká rodina. Samozrejme aj  vďaka pánovi prezidentovi, ktorý k všetkým spolupracovníkom bol mimoriadne ľudský a dobrý.

Hovorí sa, že tesne pred prejavom o stave republiky, ktorý odstavil Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády, mal pán prezident pripravené dve verzie prejavov.

Áno,  je to pravda. Veľmi starostlivo sa pripravoval na vystúpenie v parlamente a naozaj si pripravil dve vezie vystúpenia. Jednu, kde veľmi kriticky hodnotil prácu vlády,  kam sa uberá naša krajina a jednu miernejšiu. S kolegyňou Radkou sme poznali obidva prejavy. Pripravovali sme ich text do čistopisu, ale ani my sme nevedeli ako sa pán prezident rozhodne. Či naberie odvahu a pomenuje kriticky to, čo  sa mu nepáči a vyjadrí kritický postoj,  kam vládna moc  smeruje krajinu. Pred odchodom nám iba povedal, aby sme mu držali palce. S napätím sme v práci čakali pri rozhlase na jeho prejav. Už po prvých vetách bolo jasné, že sa rozhodol kriticky zhodnotiť situáciu na Slovensku.Po jeho prejave prišlo k odvolaniu Mečiara. Keď sa vrátil z parlamentu do úradu, bol uvoľnený a vyrovnaný. Pozval nás aj s kolegyňou do svojej pracovne, nechal naliať malý koňak, zdvihol pohár na prípitok a povedal: „Týmto prejavom som si očistil svoje svedomie a svoju dušu, lebo aj ja som mal podiel na tom, že  Mečiar vládne v tejto  krajine  a nerozpoznal som včas jeho povahové vlastnosti!“. A potom už nastali všetky  tie príkoria a zrodila sa politická  pomsta, bol spáchaný ohavný čin, únos jeho syna Michala.

Predpokladám, že ste boli pri prezidentovi aj v deň únosu jeho syna.  Bola to situácia, ktorú si nevie predstaviť nielen najvyšší štátnik, nieto ešte rodič. Ako to prežíval ako štátnik a otec zároveň? 

Áno,  bola som a myslím si, že to bolo najťažšie obdobie v živote pána prezidenta. Bola to neuveriteľná správa pre otca, ktorý ma rád svoju rodinu, ktorý ľúbi svoje deti a zároveň ju musí riešiť s rozvahou a postojom štátnika. Neskutočne trpel a neustále to analyzoval. Hovoril: „Na jednej strane som rozcitlivený rodič, a na druhej som hlava štátu a  nemôžem  dať do popredia pocity rodiča. Musím  získať dôveryhodné informácie a dozvedieť sa pravdu!“  Jeho syn mu písal, prosil o pomoc svojho otca, nechápal čo sa stalo, bol otrasený, vyľakaný, dobitý a zúfalý.  Potom vznikla komisia odborníkov, ktorí celú situáciu vyšetrovali, zhromažďovali podklady a fakty, aby raz mohol byť tento zločin spravodlivo potrestaný. To  mi je naozaj veľmi ľúto, že sa toho pán prezident nedožil , a že  za jeho života žiadne politické zoskupenie už nemalo snahu očistiť tieto podozrenia a potrestať vinníkov. Je to smutný príbeh v nových dejinách Slovenska, ktorý ešte stále nemá koniec.

Pán prezident Kováč však nakoniec milosť vlastnému synovi dal.

Áno,  naozaj ju podpísal tesne pred ukončením svojho volebného mandátu. Predtým robil všetko preto, aby získal dôveryhodné informácie. Radil sa s vedúcimi pracovníkmi kancelárie, radil sa s poradným zborom prezidenta. Uvedomoval si závažnosť svojho rozhodnutia. Vedel, že ho obyvatelia  Slovenska odsúdia, že  využil svoje právomoci v prospech svojej rodiny. Čas jeho prezidentovania sa krátil. Nemal časový priestor, aby dostatočne preveril  všetky informácie. Celý kolektív spolupracovníkov sme ho nabádali, aby milosť udelil hlavne z toho dôvodu, že keby Michal Kováč mladší nebol synom prezidenta, nikdy by nezažil tieto útrapy, týranie, strach o svoj život a ešte aj verejne. Musel to zažiť preto, lebo sa stal nástrojom trestu pre Michala Kováča prezidenta, aby ho ranili najviac ako sa len dá. Ranili ho ako rodiča a kompromitovali ho aj ako prezidenta republiky. Po týchto argumentoch nakoniec milosť podpísal úplne na poslednú chvíľu svojho funkčného obdobia hlavy štátu. Takto to naozaj bolo! Bola som toho svedkom! Bola som pritom!

Pána prezidenta ste prevádzali životom dlhé roky. Poznali ste ho aj ako obyčajného bankového referenta, ministra, až po prezidenta. Organizovali ste aj jeho oslavu 85. narodenín. Doba mečiarizmu musela na ňom zanechať stopy.  Aj posledné obdobie vo funkcii pôsobil smutne.

Naozaj pôsobil smutne, aj keď stále nosil v sebe nádej, že sa raz nájde politická vôľa,  že raz bude spravodlivosti urobené zadosť. Myslím si, že odpustil aj Mečiarovi.  Bolo nedôstojné sledovať, že sa mal ešte aj podozrivým ospravedlniť. Pán prezident bol veriaci človek, videla som ho modliť sa, ba i plakať.  Ale jeho smútok bol skôr z  dôvodu jeho zdravotných ťažkostí. Trápila ho  Parkinsonova choroba. Začalo to nevinne a pomaly sa to zhoršovalo. Bol neuveriteľne trpezlivý.  Obdivovala som jeho vieru a myslím si, že práve viera ho držala nad hladinou , že všetky tie situácie zvládal. Boli sme spolu v kontakte aj neskôr v jeho nadácii.  Do nadácie chodil pravidelne a vždy so svojou vyrovnanosťou a dôstojnosťou. Zostal vždy láskavý k ľuďom aj  keď už nebol prezident. Ja o ňom naozaj môžem hovoriť iba s úctou, pretože som ho poznala nielen v práci,  ale aj  v súkromí. Môžem povedať, že Slovensko malo šťastie, že malo takého PÁNA PREZIDENTA.

Vo funkcii prezidenta si prežil peklo, mali ste aj príjemné chvíle?

Často žartoval na hodiny, ktoré boli namontované oproti Prezidentskému palácu, a ktoré nám odpočítavali čas pôsobenia v úrade.  Keď za nami prišiel na sekretariát žartoval,  že tieto hodiny raz budú určite odpočítavať čas aj ich autorovi. Vždy vytváral príjemné pracovné prostredie . Z celého kolektívu kancelárie  sa nenájde nikto  kto by povedal, že sa netešil a nebol rád, že mal možnosť s ním spolupracovať .

Fedor Flašík, ktorý tie hodiny pred Prezidentský palác, v tvrdých časoch mečiarizmu namontoval, sa pánovi prezidentovi po jeho úmrtí verejne ospravedlnil.

Obávam sa, že je to iba neúprimná fraška. Tento pán sa chcel očistiť, ale to už je neskoro. Cele roky mal takúto možnosť povedať: prepáčte pán prezident. Neurobil to. Predal svoj charakter za peniaze a neodmietol ani takúto ohavnú službu vládnej moci. Myslím si, že k tomu netreba nič viac povedať.

Aký odkaz tu pán prezident Michal Kováč zanechal?

Zanechal ľudom odkaz, aby mali radi svoju krajinu, svoj domov, aby sa vracali domov zo zahraničia a svojimi skúsenosťami a odbornosťou sa podieľali na rozvoji krajiny. On sám urobil veľa pre to, aby sme ostali vyspelou európskou krajinou. Veril v dobro, veril v budúcnosť a v rozvoj svojej vlasti. Bol to dôstojný prezident a zaslúži si, aby ľudia v tejto krajine na neho nezabudli.  Česť jeho pamiatke!

Prvého prezidenta SR volil ešte parlament v roku 1993 trojpätinovou väčšinou.

Jeho strana HZDS mala v SNR vtedy 74 poslancov, na zvolenie potreboval 90 hlasov. Michala Kováča nominoval Vladimír Mečiar až do druhej voľby po tom, čo v prvej neuspel Roman Kováč. Voľba sa konala 15. februára 1993 a Kováč v nej nemal protikandidáta. Predpokladal, že v tajných voľbách zaňho nezahlasujú všetci poslanci HZDS. Kľúčová bola pre neho podpora SDĽ, výmenou za post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Predstavitelia SDĽ však mali ešte jednu podmienku píše vo svojich Pamätiach Michal Kováč: “Za nevyhnutné považovali, aby som po zvolení za prezidenta prerušil členstvo v HZDS, a stal sa nezávislým a nadstraníckym.“ Kováč získal 106 hlasov, čo znamená, že aspoň 32 hlasov mu dali poslanci iných strán ako HZDS.  Napriek kampani proti Michalovi Kováčovi, ktorá vyvrcholila zavlečením jeho syna  31. augusta 1995 do Rakúska, zotrval v úrade až do skončenia svojho funkčného obdobia 2. marca 1998, keď odovzdal právomoci vláde. Kandidoval aj v prezidentských voľbách 1999, ale štyri dni pred voľbami, uvedomujúc si stav svojich preferencií (0,18% v prvom kole volieb), sa verejne vzdal kandidatúry v prospech Rodolfa Schustera.