Európanka, aj tak cudzinka: Ako som prežila raziu cudzineckej polície
Chodím na brigády. Nemusím, ale chcem, lebo to tam milujem. Majiteľov, prostredie aj skoro kolegov. Okrem toho, kde by mi platili za posilňovňu, ktorú z duše neznášam? Ctím si majiteľov aj kolegov, ktorí mi nikdy nedali pocítiť, že som sa do Prahy prisťahovala, že som prisťahovalec. Patrím do kolektívu, kde je viac Ukrajincov ako domácich. Nie každý z domácich je totiž ochotný robiť nie rovno ľahkú prácu v záhrade a ešte aj so zákazníkmi, čo si naozaj vyžaduje zručnú komunikáciu a často aj božiu trpezlivosť.
Cudzinecká razia
Raz prišli ozbrojení policajti v čiernom aj v civile. Cudzinecká polícia síce netrvala na tom, aby sme si ľahli na zem, a aj keď boli členovia cudzineckého komanda slušní, príjemné to určite nebolo. Každý sme v sekunde museli pustiť to, čo sme práve držali v rukách a v sprievode cudzineckej polície sa premiestniť do priestorov pre zamestnancov. Legitimovali všetkých. Dokumenty lietali v šatniach aj kanceláriách. Vyťahovali sme aj doklady o pracovných dohodách a povolení pobytu. Ukrajinec, Slovák, všetko jedno. Lebo udanie. Lebo v každej krajine žijú aj zlí a závistliví ľudia, ktorí cez záclony v bytoch svojich frustrovaných a nespokojných životov neznesú, že sa niekomu môže aj dariť.
Absolútny stres
Bolo to naozaj mimoriadne nepríjemné už len tým, že policajtov bolo naozaj veľa. Niektorým som videla len oči. Nikdy som nič podobné nezažila, že som sa nemohla pohnúť ani na centimeter bez toho, že by ma pri tom nesprevádzali policajti. Profesionáli v čiernom mi rozbúchali srdce tak, že som mala pocit, že odpadnem. Stres by sa dal krájať a nevedela som sa z neho spamätať dva dni napriek tomu, že všetko mali všetci v poriadku. Ako inak, už celé roky. Majitelia rodinnej firmy patria medzi tých, ktorí zákony dodržiavajú, nie obchádzajú. Už to nikdy nechcem zažiť. Bolo to pre mňa nesmierne ponižujúce.
Veď som Európanka!
Veď som Európanka! Lietalo sa mi hlavou dokola až som si sadla za klávesnicu a spísala sťažnosť. Na policajnú inšpekciu aj riaditeľstvo. Nevedela som sa zmieriť s tým, že zrazu som sa v krajine, kde som sa vlastne narodila ako Čechoslovenka, ocitla ako občianka Európskej únie ako cudzinka a prisťahovalec. To mi prídete takto zazvoniť aj domov na dvere? Kdekoľvek v Českej republike, napriek tomu, že som obyvateľka Európskej únie? Kládla som dookola otázky v sťažnosti. Ešte aj dnes, keď si vďaka mojim niekoľkým netolerantným známym na to spomínam, rozbúcha sa mi srdce a zovrie hrdlo.
S kontrolnými úradmi cudzineckej polície som si prepisovala dlho. Oni odpovedali, ja som sa odvolávala a sťažovala, až som jedného dňa musela uznať, že aj keď mám ako Európanka všetky papiere v poriadku a platím aj v Česku rovnako riadne dane ako na Slovensku, budem tu vždy len cudzinka, ktorú cudzinecká polícia môže kontrolovať vždy, keď to vyhodnotí ako potrebné.
Ľuďom je*e“
„Nabralo sa strašne veľa ukrajinských spoluobčanov, tak to bude podľa mňa smerovať k tomu, čo sa deje v Nemecku či vo Francúzsku, že tie menšiny sa stanú v úvodzovkách veľkými väčšinami a tú prácu, ktorú kedysi robili Česi, budú teraz robiť Ukrajinci a Vietnamci. Niekde tí ľudia musia pracovať,“ vyjadril sa verejne pre istý bizarný portál spevák Vojtěch Dyk, ktorý na rozhovor online prišiel v tričku „Ľuďom je*e“. A známa tlieskala. Vraj, ja a jej dieťa, ktoré pracuje v Nemecku sme iné prípady…. Nie, nie sme. Tvrdí to aj cudzinecká polícia jej rodného štátu, kde zákony platia pre všetkých rovnako. Takže komu dnes vlastne je*e? Okrem toho, že u susedov majú najnižšiu nezamestnanosť v EÚ a keby nemali cudzincov, nemal by na pozíciách, o ktoré nemajú domáci záujem, kto robiť.
Kto nezažil, nepochopí
Napriek tomu, že som Európanka, celý život už budem prisťahovalec, takže každý slovný útok, pohŕdanie a šírenie naratívu voči akýmkoľvek prisťahovalcom sa ma citlivo osobne bude za hranicami dotýkať už navždy bez ohľadu na výšku mojej životnej úrovne. O to citlivejšie vnímam každú netoleranciu k akejkoľvek národnosti zo strany kohokoľvek, aj známych, či ľudí, ktorých mám inak rada. Ale je možné, že to pochopí fakt len ten, kto to aj osobne zažije, ale že osobne, nie cez deti a podobne. Jednoducho sú životné skúsenosti, ktoré musíte prežiť na vlastnej koži, aby ste to naozaj pochopili. Inak to nepochopíte nikdy, v lepšom prípade sa o to aspoň pokúsite.
Sme jeden tím
Učím sa s tým žiť. Som síce občianka Európskej únie, ale za hranicami rodnej krajiny navždy budem cudzinka a prisťahovalec. Na druhej strane som dnes nesmierne vďačná, že pracujem v tíme, ktorý vedie Rus (v Rusku persona non grata) a okrem ľudí zo Slovenska patria do neho Španiel, Japonec, Vietnamec, Ukrajinci … Národnosti som prestala počítať dávno. Vlastne ma ani nezaujímajú, lebo nám je to všetkým spolu úplne jedno. Sme tím a hlavne, hlavne sme všetci ľudia a je nám úplne jedno, kde sme sa narodili.
P.S. : Keď už tí Ukrajinci, či Vietnamci… V roku 2022 bolo v ČR 134 000 trestných činov. 15% z toho boli cudzinci. Hádajte, ktorá národnosť najviac? Áno, uhádli ste. A to Slováci v ČR nie sú najpočetnejšia skupina cudzincov ani náhodou.
(Ak vás komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)