Filip Krivošík: „Ďakujem celej rodine, bez nej by to nešlo!“

Aj on bol v tíme, cestujúceho 150 km na domáci zápas. Od začiatku nosil číslo 66 a patril do skupiny „starších Svišťov“.  Filip Krivošík odohral v Česku päť sezón, potom hosťoval v bratislavskom Ružinove, odtiaľ sa opäť vrátil do českej juniorky v Chomutove. Za sebou má už dve sezóny vo Fínsku. Jeho otec často hovoril, že v Česku nie je pumpa, na ktorej sa nezastavili.

Patrí k najneprehliadnuteľnejším reprezentantom našich 18 a 20 – ročných nádejí. Pred poslednými (tohtoročnými) seniorskými Majstrovstvami sveta bol v prípravnom slovenskom tíme.  Napokon ho MS tesne minuli. Nevadí, narodil sa v roku 1999 a čo nebolo tento rok, môže byť nabudúce… Pre DALITO o svojich hokejových snoch tento raz hovorí robustný útočník Filip „Fiťo“ Krivošík.

Aké hokejové angažmá máš podpísané na najbližšiu sezónu?

Podpísal som zmluvu s fínskym HPK. Rád by som sa udržal v hlavnom A-tíme a presadil sa v najvyššej fínskej “Liige”.

Na seniorské MS si napokon ako hráč necestoval. Čo ty a repre leto?

Tohtoročného hokejového leta som sa pre klubové povinnosti nezúčastnil. Letnú prípravu s tímom absolvujem vo Fínsku.

Aký je rozdiel medzi naším a fínskym hokejovým svetom?

Z pohľadu hráča môžem povedať, že vo Fínsku  je kvalitnejší hokej. Na mysli mám podmienky ako také. Práca s hráčmi, chuť trénovať, podmienky na trénovanie, finančné  podmienky, individuálny prístup ku každému hráčovi a takto by som mohol menovať ďalej. Čím nechcem zatracovať hokej na Slovensku, veď v posledných rokoch sa snažia aj u nás… Ale zatiaľ to ani zďaleka nestačí na lídrov v Európe akými sú Fíni a Švédi.  Hrá tu veľmi veľa mladých hráčov, čo samozrejme zrýchľuje hru. Mladí hráči sú dravejší, lebo sa chcú ukázať. Napríklad  minulý rok sme mali na mužskej súpiske až 12 juniorov,  z ktorých až 8, či 9 bolo v základnej zostave na každý zápas . Mladí hráči tu majú neuveriteľné možnosti. U nás naozaj nie je veľa tímov, ktoré dávajú šancu mladším hráčom.

Ako vyzerá tvoj hokejový deň?

Momentálne mám program nabitý. Ráno vstávam okolo  7,45h,  poriadne sa najem a idem na tréning. Tréningová jednotka spočíva v polhodinke na bicykloch ako rozcvičenie. Potom sme rozdelení do skupín a trénujeme podľa toho, čo jednotliví hráči potrebujú zdokonaliť. Napríklad silu, kondíciu, obratnosť, rýchlosť a tak podobne. Okolo 12,00h sa dostanem na obed , idem si oddýchnuť a na tréning sa vraciam opäť o 14,30h. „Domov“ prichádzam okolo šiestej večer a potom už mám voľno.

Ako stojíš so školou? Vieš kombinovať hokejový život a vzdelávanie?

V máji som úspešne zmaturoval a som šťastný, že je to konečne za mnou…

A čo súkromie?

Neviem, čo myslíš pod mojím súkromím… Zatiaľ to vyzerá, že sme v šatni dobrá partia. Cítim sa tu lepšie ako pred dvoma rokmi. Moje súkromie je vlastne strávený čas mimo ľadu. S chalanmi z hokeja. Nič iné tu nepestujem… také je to vždy a v každej sezóne.

Obrovskou oporou ti bol vždy otec. Kaučuje ťa aj na diaľku?

Samozrejme, otec nemôže chýbať.  (smiech) Zaujíma sa o mňa, cítim jeho velikánsku podporu a som mu za to nesmierne vďačný. Sleduje každý zápas, ktorý môže a bol už aj za mnou. Po každom zápase si voláme a pokecáme o zápase. Vidí každú chybu, ale všíma si aj dobré veci a vie ma aj pochváliť. Rozoberáme konkrétne situácie. Skrátka, tatko to má pod kontrolou… (smiech).

Vo Fínsku žiješ v rodine alebo ti klub zabezpečuje bývanie?

Vo Fínsku budem už tretiu sezónu a od začiatku tu žijem v byte. Starám sa sám o seba. Viem prečo som tu, takže viem, čo mám robiť. V tom nie je žiaden problém.

Aký máš cieľ na najbližšiu sezónu a aký je tvoj veľký hokejový sen?

Mojím cieľom je zakotviť na väčšiu časť sezóny v hlavnom tíme. Chcem byť platným členom mužstva a podávať  kvalitné výkony. Hrať najlepšie ako viem a presadiť sa. Ako každý hokejista, aj ja snívam o NHL. Nepodarí sa to každému, ale ja tomu podriadim všetko. Chcem sa tam dostať. A samozrejme sny sa mi snívajú aj o našej reprezentácii. Chcel by som byť majstrom sveta za Slovensko. Musí to byť krásne vyhrať tento titul pre celý národ.

Ako spätne hodnotíš svoju hokejovú cestu?

Veľmi pozitívne. Keď sa obzriem za seba, vidím to kvantum ľudí, čo som spoznal a zažil. Hlavne v detstve… Zážitky mi nikto nezoberie. Či to boli Svište, potom Svište vo Vyškove, v Hodoníne a potom aj partia v Ružinove. Krásne časy. Toto mi naozaj nikto nevezme.

Čo ti hokej dal a naopak vzal?

Hokej ma naučil veľa o živote. Získal som pevnú vôľu, vytrvalosť, disciplínu, zážitky a radosť. Vzal mi asi trošku toho voľného času… Veľa vecí si musím odriekať, ale chcem to dotiahnuť ďaleko, tak to k tomu patrí. Túto cestu som si zvolil sám.

Filip je podobne ako všetci chlapci, ktorí pri mne vyrástli, ambiciózny a cieľavedomý. Sú to hráči štepení na úspech. A nikdy sme sa za to nehanbili. Spolu s ich rodičmi sme ich učili, že zadefinovať si svoj cieľ je samozrejmosťou, ináč to nedáva zmysel…

„FIťkova“ mamička bola na univerzite moja spolužiačka. Určite by bola na syna pyšná. Nemala dostatok zdravia, aby oslávila Filipove triumfy. Napriek tomu nebol Fiťo nikdy sám. Jeho rodinou sme boli my všetci. No a aj dnes ho podporujú ľudia z najbližšieho okolia. Uvedomuje si to veľmi dobre, aj preto patria jeho posledné slová v rozhovore práve im:  

„Podporuje ma celá rodina. Hlavne otec, sestra Kika a  moja nevlastná mama Adrianka. A samozrejme moja priateľka Nikolka. Som im za to vďačný a aj takto sa im všetkým chcem poďakovať a odkázať: Ďakujem a môj úspech patrí Vám všetkým!“

Autorka: Adriana Hosťovecká sa žurnalistike venovala od roku 1986 – 1996. Začínala ako novinárka – študentka a jej posledným redaktorským a moderátorským pôsobiskom bolo rádio Twist. Od roku 1995 pôsobí v marketingu a reklame a posledných 12 rokov sa pohybuje najmä v športovej oblasti. Je večným optimistom a stále rozbieha nové projekty. Momentálne pôsobí aj ako prezidentka HK Gladiators Trnava.

Môže vás zajať:

Artur Turanský: „Hokej je môj svet. Nestíham ani volať domov.“