Filozof Matej Cíbik sleduje dopad nenávisti na sociálnych sieťach na spoločnosť. V deň streľby na Filozofickej fakulte v Prahe tam sedel ako člen komisie
Matej Cíbik je slovenský filozof pôsobiaci na Filozofickom inštitúte Akadémii vied Českej republiky. Študoval na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci. Následne na Karolovej univerzite v Prahe a tiež na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. V rámci výskumných pobytov pôsobil na London School of Economics a na Harvarde. Vyučuje aj na Katedre filozofie Univerzity Pardubice. Venuje sa súčasnej etike a politickej filozofii, najmä liberalizmu, teóriám spravodlivosti či úlohe rovnosti v spoločnosti. Je autorom monografie Liberáli a tí druhí (2017).
- Sociálne siete robia z okrajových a bizarných figúrok vplyvných influencerov s reálnym vplyvom
- Blaha, ktorý bol ešte pred pár rokmi exotom bez vplyvu v Smere, vo voľbách 2023 už bol na treťom mieste na kandidátke Smeru
- Konzervatívci v slovenskom parlamente sa môžu tváriť, že reprezentujú spoločnosť. Ale nie je to pravda
- V prípade Slovenska obrat na západ vyžaduje obrovské vzopätie celého zvyšku obyvateľstva
- Jeho odchod zo Slovenska ho trochu trápi a cíti sa previnilo
Venujete sa politickej filozofii. Čím to bolo, čo vás na filozofia upútalo?
Na strednej škole som sa začal zaujímať o spoločenské vedy. A prišlo mi, že práve filozofia si kladie tie najdôležitejšie otázky.
Pôsobíte na českej Akadémii vied. Čomu konkrétne sa venujete?
Venujem sa súčasnej etike a politickej filozofii. Mám to šťastie, že nikto na mňa netlačí zhora, aby mi diktoval, o čom mám písať alebo čo mám skúmať. A tak sa venujem pomerne pestrej palete tém. Napríklad problematike konšpiračných teórií, ale aj povahe súčasného manželstva a podobne. Ale venoval som sa aj rozpadu Československa.
V poslednej dobe ma hlavne zaujíma otázka politickej legitimity. Čo robí štát či režim legitímnym? A naopak, kedy politická moc o legitimitu prichádza? To je niečo, na čo nemám ešte úplne jasnú odpoveď. Ale budem sa snažiť.
Nie tak dávno sme počúvali dehonestujúce označenia ako „bratislavská kaviareň“ či „slniečkári“. Vidíme útoky proti liberálnej demokracii a jej spochybňovanie. Útoky proti skutočným elitám. Počúvame o hrozbe progresivizmu. Prečo to podľa vás v ostatných rokoch takto graduje?
Vojenský analytik Michael Kofman, ktorého som začal sledovať v súvislosti s vojnou na Ukrajine, používa krásnu frázu: „Monocausal explanations are always wrong“. Slovensky by sa to dalo voľne preložiť nasledovne: „Akékoľvek vysvetlenie, ktoré nájde presne jednu príčinu, je nesprávne“.
Ak sa teda spýtame, čo stojí za útokmi proti „elitám“ či „liberalizmu“, príčin bude vždy veľa a budú vzájomne prepojené. Kompletnú odpoveď asi nikdy nedostaneme.
Skúsme pomenovať aspoň niektoré dôvody. Napríklad sociálne siete sú silným prostriedkom na šírenie útokov, nenávisti a dezinformácií.
Áno, myslím si, že jednou z dôležitých príčin rastu polarizácie a útokov voči liberalizmu sú sociálne siete. Tie žijú z reklamy a preto sa snažia udržať svojich užívateľov čo najdlhšiu dobu online a získať od nich čo najväčšie množstvo interakcií a pozornosti. Budujú sofistikované algoritmy, ktoré každému ukazujú obsah, ktorý ho čo najviac motivuje k tomu, aby na danej sieti trávil čas.
Bohužiaľ ako najefektívnejší nástroj k tomuto cieľu sa ukázali negatívne emócie a polarizujúce príspevky. Algoritmy sociálnych sietí teda preferujú a systematicky tlačia do popredia práve obsah tohto typu, čo má potom zásadný dopad na povahu verejného priestoru. Facebook či Twitter takýmto spôsobom robia z okrajových, často bizarných figúrok vplyvných „influencerov“, ktorí potom majú reálny vplyv.
Keď hovoríme o hneve, nenávisti a negatívnych emóciách na sociálnych sieťach, tak najbrutálnejší vplyv či dopad vidíme v takých tragédiách, ako bola vražedná streľba v Bratislave pred Teplárňou a nedávno desivý teroristický útok v Prahe. V oboch prípadoch to boli mladí ľudia a obaja sa inšpirovali iným teroristickými činmi.
Streľba na Filozofickej fakulte v Prahe bol jeden z najviac surreálnych zážitkov v mojom živote. Bežne sa v hlavnej budove tejto fakulty vyskytujem len zriedka, ale v ten deň som tam sedel ako člen komisie na obhajobe dizertačnej práce. Akurát sme s kolegami šli na obed a keď sme sa vracali, tak sme na rohu budovy stretli húfy ľudí utekajúcich v panike. Až neskôr sme sa dozvedeli, že útočník práve vtedy vyšiel na balkón a strieľal na ulicu pred budovou. Našťastie sme boli na opačnej strane budovy. Skryli sme sa v kaviarni na rohu budovy, kde sme asi dve hodiny čakali, čo sa bude diať. A v duchu sme počítali, kto z kamarátov a známych sa mohol nachádzať vnútri.
Keď prišla polícia, prišiel ďalší šok: zo zachránených sme sa totiž veľmi rýchlo premenili na podozrivých. Nikto totiž vtedy nevedel, či útočník náhodou nemal komplicov, ktorý by sa skrývali v okolí. S rukami nad hlavou a bez prudkých pohybov sme boli ozbrojencami odvedení do Rudolfína. Vyzeralo to ako v nejakom hollywoodskom filme. Domov nás pustili až po ďalších hodinách vypočúvania.
Ako ste to v sebe spracovali?
Odvtedy sa tak nejak snažím ten zážitok spracovať. Ale nie som si istý, či sa mi to darí. Ten hlavný pocit bol totiž naozaj surreálny. Nejak som nevedel, čo si mám myslieť o tom, čo sa deje okolo mňa.
Mnohých udivilo, ako je možné, že taký mladý človek mal taký arzenál zbraní. Sám som s prekvapením zistil, aká benevolentná je v tom česká legislatíva.
Na politické či legislatívne konzekvencie nie som odborník, ale myslím si, že debata, ktorá nasledovala, jasne ukázala, že v Česku je legislatíva možno až príliš permisívna. Dostať zbrojný pas je jednoduché, a keď sa jeho nositeľ za pár rokov aj ocitne na psychiatrii, nikto o tom nikoho neinformuje, zbrane mu zostávajú. Podľa mňa budú nutné zmeny, kde sa obmedzí počet zbraní a ich typ a zavedú sa pravidelné testy alebo nejaké mechanizmy, aby sa predišlo tomu, aby vyšinutí ľudia vlastnili zbrane.
Také fungovanie sociálnych sietí, o akom sa teraz rozprávame, teda šírenie negatívnych emócií, nenávisti, dezinformácií a podobne má v konečnom dôsledku aj vážny politický dopad.
Samozrejme, predstavuje to zásadný politický problém. Jednou z hlavných výhod demokracie ako politického systému je tendencia k umiernenosti. Základná volebná matematika diktuje, že víťazné strany musia osloviť široké spektrum voličských skupín. Preto si nemôžu dovoliť zastávať extrémne názory, ktoré odrádzajú potenciálnych voličov. Najvplyvnejšie hlasy v demokratickej politike preto vždy presadzovali kompromisné riešenia so širokou podporou, čo demokratickým štátom prepožičiavalo značnú stabilitu.
S nástupom sociálnych sietí sa však táto dostredivá sila demokratickej politiky do veľkej miery vytráca. Keďže algoritmy preferujú extrémne hlasy, a tie znamenajú viac kliknutí či interakcií, dôsledkom je, že tieto hlasy naberajú na sile. Z dostredivej sily sa stáva sila odstredivá s posilňovaním extrémov a okrajových názorov.
To je dôvod, prečo taký Blaha, ktorý bol ešte pred pár rokmi exotom bez vplyvu v Smere, vo voľbách 2023 už bol na treťom mieste na kandidátke Smeru. Bez Facebooku a jeho algoritmov by to bolo nemysliteľné.
Ak hovoríme o útokoch na liberálnu demokraciu, treba povedať, že už od 90. rokov minulého storočia sú tu takéto útoky zo strany ultrakonzervatívneho prostredia a značnej časti cirkevnej reprezentácie. Jeden z mojich obľúbených mysliteľov Józef Tischner po páde totalitného režimu upozorňoval, že pre časť cirkevného a konzervatívneho prostredia sa bremeno slobody postupne stalo väčším než vina komunizmu. Hovoril to v poľských súvislostiach, no platí to aj u nás.
Neviem, či je to „bremenom slobody“, ale jednoznačne platí, že cirkvi sa nachádzajú vo veľmi zvláštnom postavení, kde ich spoločenský vývoj akoby obchádza a ony hľadajú svoju rolu.
Prieskumy napríklad ukazujú, že 90 percent mladých katolíkov jednoducho ignoruje cirkevné učenie o vzťahoch, sexe a morálke. Teda nie 90 percent populácie všeobecne, ale 90 percent mladých, ktorí sa aktívne identifikujú ako katolíci. K tomu sa cirkev musí nejako postaviť.
Otvorenejší prístup reprezentovaný napríklad Tomášom Halíkom a do určitej miery aj pápežom Františkom vedie k tomu, aby sa cirkev menej sústredila na dogmy a viac na prežívanú skúsenosť a prijatie pre všetkých.
Konzervatívcom, ktorí, zdá sa, v slovenských cirkevných kruhoch definitívne prevládli, však zostáva už len zatrpknutosť a nejasný pocit krivdy. Pri tomto nastavení sa samozrejme ľahko hľadá obetný baránok, ktorým budú liberáli alebo teda „kultúra smrti“. To je však len zástupný nepriateľ. Tým hlavným problémom je obrovská priepasť medzi tým, čo hlása cirkev, a tým, ako žijú ľudia vrátane samotných veriacich. V tomto zmysle teda hlavný konflikt nie je medzi konzervatívcami a liberálmi, ale medzi dogmatikmi a všetkými ostatnými. Konzervatívci v slovenskom parlamente sa môžu tváriť, že reprezentujú spoločnosť. Ale nie je to pravda.
To všetko, o čom tu hovoríme, je živná pôda pre populistov a voda na ich mlyn.
Budúcnosť demokracií je niečo, čo mňa samotného naozaj trápi. Polarizácia totiž došla tak ďaleko, že americkí konzervatívci takmer do jedného podporujú Donalda Trumpa, hoci všetkým musí byť jasné, že jeho druhý mandát by predstavoval také riziko pre celú americkú demokraciu, aké tam nebolo od občianskej vojny.
Demokrati a republikáni sa už nevnímajú ako oponenti, ale ako nepriatelia. Inými slovami, miestni republikáni sú ochotní spraviť všetko, aby porazili demokratov. Vrátane oslabovania celého systému pravidiel. Pritom pre stabilitu každého štátu je mimoriadne dôležité, aby sa všetky relevantné politické strany zhodli na tom, že tu má byť funkčný systém, v rámci ktorého prebieha politické súperenie. Že aj ich vzájomné nezhody sú vlastne vedľajšie. No a toto dnes v USA, zdá sa, začína chýbať. A bojím sa, že u nás je to podobne.
Dá sa to v krátkom čase vôbec zvrátiť? Vrátiť sa k normálnej diskusii, dialógu a spolupráci? Alebo budeme donekonečna svedkami kultúrnych vojen, ktoré sú ako politický nástroj opakovane účinné?
Tak to naozaj neviem. Možno budeme potrebovať až nejaký odstrašujúci príklad. Môže to byť podobne ako s Brexitom. Až vystúpenie Británie z EÚ, na ktorom stratili úplne všetci, jasne ukázalo, že populistické reči o suverenite nikam nevedú. To je teda snáď jediný pozitívny výstup celej tej frašky, že populisti naprieč Európou prestali hovoriť o vystúpení z EÚ.
Predstavte si, že máte pred sebou konzervatívne či ultrakonzervatívne publikum a máte možnosť hovoriť o podstate a zmysle liberalizmu a liberálnej demokracie. Ako by ste stručne ukázali zmysel, prínos a hodnotu liberalizmu a liberálnej demokracie tu a teraz?
Asi by som sa pokúsil vysvetliť, že súčasný progresívny liberalizmus vychádza z úplne rovnakej myšlienky ako kresťanstvo, a teda, že úplne všetci si zaslúžia dôstojný život. A keď hovoríme, že úplne všetci, tak tým musíme myslieť hlavne ľudí na okraji. Teda tých, ktorí sú nejakým spôsobom ohrození, sú v menšine alebo sa im môže diať nejaká krivda.
Keď čítam Nový zákon, nedá sa tam toto posolstvo nevidieť. Ježiš večeria s mýtnikmi. Ježiš sa stretáva s prostitútkami. Ježiš prichádza k malomocným. Ježiš sa rozpráva s hriešnikmi. Všetky tieto a mnohé ďalšie epizódy Nového zákona majú jednu spoločnú tému: prekonávanie spoločenského tabu voči ľuďom na okraji spoločnosti.
Ježiš sa tieto materiálne a mentálne bariéry snažil nabúrať. Mať k druhým ľuďom nenávisť len pre ich odlišnosť alebo pre to, že sú niekým považovaní za hriešnych, je farizejské. Nech to znie akokoľvek, ale dnešný progresivizmus nabúrava práve takéto tabu či bariéry. Podať zaznávaným ľuďom pomocnú ruku je našou základnou morálnou povinnosťou.
Na Slovensku je silne zastúpené rurálne kresťanstvo s tradičnými manifestačnými črtami a exkluzivizmom. Rurálne myslím nielen z hľadiska lokality, ale aj mentálne. Môže to byť jeden z dôvodov, prečo je v určitých obdobiach či situáciách antiliberálna rétorika taká silná a účinná?
Národné črty či tradície hrajú svoju rolu. Na Slovensku máme silnú tradíciu pozerania sa „na východ“. Už od 19. storočia tu vždy bol silný prúd, ktorý inšpiráciu bral z Ruska. Konštantne to vždy bola asi tretina národa. Antiliberálna či antizápadná rétorika funguje, pretože je na ňu veľká časť ľudí už tak nejak prednastavená. V prípade Slovenska obrat na západ vyžaduje obrovské vzopätie celého zvyšku obyvateľstva, aby sa to podarilo. V tomto je to na Slovensku na rozdiel napríklad od Česka oveľa zložitejšie. Onen civilizačný zápas tu nikdy nie je definitívne vyhratý.
Ak sa smiem spýtať, prečo ste odišli zo Slovenska? Dnes je veľkou témou odliv mozgov, ten sa po týchto voľbách určite nezastaví, skôr naopak.
Zo Slovenska som odišiel, pretože som mal pocit, že na Karlovej univerzite dostanem lepšie vzdelanie. Mimochodom, podľa mňa to takto má absolútna väčšina študentov, ktorí zo Slovenska odchádzajú. Ak mám byť úprimný, tak ma môj odchod vlastne trochu trápi a cítim sa previnilo. K Slovensku totiž stále cítim silnú väzbu a na krajine mi naozaj záleží.
Svoj odchod sa teda snažím aspoň trochu kompenzovať tým, že prijímam skoro všetky pozvania, ktoré zo Slovenska dostanem, či už na prednášky, konferencie, alebo ako člen odborných komisií napríklad pri udeľovaní grantov.
A občas aj uvažujem nad návratom, hoci momentálne nie je realistický. Ale viem si predstaviť, že v správnej konštelácii, napríklad v rámci nejakého perspektívneho projektu sa na Slovensko vrátim. Aj keby to malo byť len na pár rokov.
(Ak vás rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu. Ďakujeme Vám!)